Storočnicu slovenského filmu oslávili v Blatnici a oslavy budú pokračovať

150

V tomto roku si pripomíname storočnicu slovenského filmu. Pýtate sa, prečo toto výročie oslavovali v turčianskej Blatnici? Pretože presne tak dlho je dedina na filmovej mape – spolu s prvým slovenským celovečerným filmom Jánošík! Prvým filmovým políčkom – „dôvodom“ storočnice. Skôr ako sa začítate do našej pôvodnej reportáže, pripomíname, že séria podujatí bude pokračovať ďalej. Prvou zastávkou bude onedlho (na budúci týždeň spresníme!) Slovenské komorné divadlo, nasledovať by mali obce a mestá, kde film vznikal a ešte v tomto roku príde na rad aj Praha

Kto prišiel počas posledného augustového víkendu do Prónayovskej kúrie, dozvedel sa viac. Epicentrom diania bola totiž práve táto blatnická gotická kúria, ktorú si z nie dávnej minulosti návštevníci pamätajú ako Múzeum Karola Plicku. Nečudo, veľký český fotografistický a filmový priaznivec slovenského národopisu (tvorca napríklad legendárneho dlhometrážneho etnografického celuloidového skvostu Zem spieva a či matičného krajanského dokumentu o Slovákoch v Amerike) poznal dedinu a jej okolie dôverne a často tam tvoril. Bol však ešte jeden dôvod – oveľa silnejší. Úplne prvý slovenský celovečerný film Jánošík z roku 1921, o ktorého vznik sa postarali bratia Daniel a Jaroslav Siakeľovci a viacero scén situovali práve do vnútorných aj vonkajších priestorov tohto sídla. Hoci si vo filme „zahrala“ aj úžasná scenéria neďalekej Gaderskej doliny a či vzdialenejšieho Šútovského vodopádu, Blatnica hrala prvé husle. Hja, poviete si, košeľa bližšia kabáta, veď Siakeľovci boli Blatničania, nuž kde sa im mohlo filmovať a tvorivo rozmýšľať lepšie? Nebolo to však až také priamočiare, ako by sa všetko mohlo zdať dnes. Stačí sa aspoň v skratke pozrieť na okolnosti a vznik národného filmového pokladu.

Nápad od Slovákov v Amerike

Onedlho po vzniku Československa založili Slováci v Chicagu Tatra Film Corporation (TFC), aby mohli nakrúcať „drámy, veselohry, cestopisy a historické deje“. S nápadom na nakrúcanie filmov v domovine prišiel majiteľ továrne na premietacie prístroje Andrej Šustek a založil filmovú spoločnosť, ktorá sa včlenila do TFC. Tá vyslala delegáciu nakrútiť Jánošíka. Réžia „prischla“ Jaroslavovi Siakeľovi, brat Daniel bol kameraman a s nimi prišli aj František Horlivý ako „art director“ a producent Ján Závodný ako predseda spoločnosti. Jánošíka stvárnil český herec Theodor Pištěk, jeho milú slovenská ochotníčka Mária Fábryová (viac o nej neskôr). Pramene hovoria, že štáb aj s komparzistami mal 402 „hláv“ a nakrúcanie trvalo štyri mesiace. „Film neni síce dokonalý…, no ako prvý slovenský výrobok hraný slovenskými hercami je to dielo vynikajúce,“ písal vtedy časopis Slovenský svet. V mestách na Slovensku aj v Česku a na Morave Jánošíka sledovali vypredané sály. Film mal premiéru v Žiline 21. novembra 1921, o štyri dni neskôr bola pražská v troch kinách súčasne a 1. decembra americká. Divácky úspech dobrý, umelecký slušný, no financie? Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie píše, že príjmy z distribúcie nepokryli náklady a spoločnosť Tatra Film Corporation zanikla. Ba aj po jej jedinom filme akoby sa zatvorila nadlho zem. Krátko po druhej svetovej vojne začal po filme pátrať filmový historik Ivan Rumanovský a podarilo sa mu nájsť útržky kópie. Naň nadviazal Štefan Vraštiak a koncom 60. rokov napísali režisérovi Siakeľovi, či on nemá filmovú kópiu. „Napísal, že on, bohužiaľ, nemá, ale aby sme sa obrátili na Závodného… Už si ani nepamätám, ako sme získali adresu, napísali sme mu a on nám v liste z konca roku 1969 napísal: ,To, po čom pátrate, je v mojej garáži.’“ povedal medzitým zosnulý Vraštiak pre projekt Oral history Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Závodný sa ponúkol, že film privezie a daruje Slovenskému filmovému ústavu, čo sa v júli 1970 aj urobil. Obnovenú premiéru mal Jánošík, o ktorého rekonštrukciu sa postaral I. Rumanovský, v roku 1975. Slovo má kultúrny historik a publicista Peter Cabadaj, jeden z organizátorov podujatia v Blatnici.

Osudy filmu hodné sfilmovania

Z pohľadu dneška to vyzerá až exkluzívne, no vieme, že prvý filmový Jánošík mal osudy dramatickosťou pripomínajúce osud hlavného hrdinu…                                                                                                                   „Okolnosti vzniku, priebeh nakrúcania, ťažko uveriteľné problémy i celkový osud prvého slovenského hraného titulu a jeho tvorcov predstavujú fascinujúci námet na samostatný dlhometrážny film, respektíve televízny seriál. Polstoročie sa vôbec nevedelo, či existuje aspoň jedna kópia. Nakoniec sa našla „zaparkovaná“ v chicagskej garáži producenta a ďalej to už poznáte… No a to nehovorím o fakte, že Jánošík takmer existenčne zruinoval jeho tvorcov – priekopníkov slovenskej kinematografie…“

Čo znamenal prvý celovečerný film Jánošík pre rodiacu sa slovenskú kinematografiu a jej postavenie na filmovej mape sveta?

„To že, že tri roky po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov mal premiéru náš prvý hraný film a bola tak napísaná úvodná kapitola v súčasnosti jubilujúcej storočnej slovenskej kinematografie. Vďaka filmu Jánošík sa Slovensko podľa niektorých prameňov zaradilo medzi desať krajín sveta, kde v nemej ére svetového filmu vznikla celovečerná hraná snímka.“

Film sa spája, pravdaže, s osudmi a životmi ľudí. O Siakeľovcoch aj o Závodnom sme už písali, mám teraz na mysli prvú slovenskú filmovú herečku v úlohe Aničky, Jánošíkovej milej.

„Túto stvárnila Mária Fábryová – rodáčka z Martina. Ako zanietená ochotnícka herečka dostala rolu na základe divadelnej fotografie (naštudovanie hry Ferka Urbánka Rozmajrín), ktorú poslala strýkovi do USA. Keďže pochádzala zo zámožnejších spoločenských kruhov, musela sa naučiť prať na potoku a či okopávať zemiaky, aby jej kreácia pôsobila vierohodne. O tom, že môže v Jánošíkovi účinkovať rozhodla rodinná rada, ktorá usúdila, že je dôležité podporiť vznik prvého filmu. Po skončení nakrúcania sa Mária Fábryová (po vydaji Nováková), prvá slovenská filmová herečka, vrátila k učiteľskému povolaniu, angažovala sa tiež v Živene…“

Nedá mi neopýtať sa, keďže Jánošík je spájaný hlavne s rodnou Terchovou, či si vo filme zahral nejakú „epizódku“ aj Terchovec?

„Okrem hlavnej postavy a jednej zmienky v titulkoch nemá prvý slovenský hraný film s Terchovou nič spoločné. Neplatí to už ale o zrekonštruovanej a ozvučenej verzii, ktorú v roku 1975 režíroval erudovaný filmový historik a režisér Rumanovský. Ten popri hudbe skladateľa Jozefa Malovca šikovne použil aj terchovskú muziku. Treba povedať, že pre neho boli prvý sfilmovaný Jánošík a jeho tvorcovia doslova srdcovou záležitosťou.“

Vrcholom trojdňového podujatia bol sobotný večer a noc. Hoci „mocnosti“ zhora nešetrili dažďovou vodou vlastne po celý týždeň, v čase, keď sa na pódiu a v hľadisku vytvorenom vo rozľahlej záhrade spomínanej kúrie schyľovalo k slávnostným fanfáram – akoby uťal. „Keď ide čierňava od Martina, nebýva to až také zlé…“, povedal nám miestny podnikateľ v cestovnom ruchu pán Macko. Mal pravdu, miesto akoby bolo okom pomyselného hurikánu, ba sa naň pousmialo aj slnko zapadajúce za štíty Veľkej Fatry. Rapídne rástol počet divákov (hoci mnohí, čo sa chystali, „cúvli“, veď všade dookola lialo), ktorých nadchol SĽUK, storočný (už zdigitalizovaný) Jánošík, dokument Keď sa povie Blatnica… Medzi čitateľov vyslali rovnomennú knihu (klapnutím filmovej klapky), Blatnicu vo filme pripomenula aj panelová výstava. Kniha i dokument ponúkajú „pohľady“ venované unikátnym archeologickým nálezom (Blatnici sa hovorí Slovenská Trója, spomenieme legendárny meč), hradu, olejkárstvu a šafraníctvu, architektúre, osobnostiam, prírodným krásam… Hľadajú odpovede na otázku, prečo má neveľká turčianska obec v slovenských dejinách filmu osobitné postavenie. Veď, ako počas večera povedal generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu (ktorý výrazne pomohol) Peter Dubecký, vzniklo tam 17 filmov. Aj vďaka nádhernej prírode a či bezprostrednej spojitosti so SNP sa v Blatnici a okolí nakrúcali hrané a televízne filmy (vrátane rozprávok), dokumentárne, populárno-náučné, prírodovedecké, folklórne, zvykoslovné, reportážne… Z celovečerných hraných spomenieme dvojdielny farebný kinohit režiséra Paľa Bielika Jánošík (1962 – 1963) a film z čias SNP Dolina (1973). Panelová výstava Blatnica – 100 rokov na filmovej mape s reprezentačným katalógom reflektujú spomínané. Popri ťažiskových textoch a vzácnych fotografiách nechýbajú biografické medailóny tvorcov, historky, zaujímavosti. Vieme, že si ju postupne budú môcť pozrieť obyvatelia ďalších častí regiónu, kde sa prvý Jánošík nakrúcal, miest, kde sa hral, ba aj Česi a návštevníci v Prahe…

Keď sa povie Blatnica     

Za všetkým hľadaj človeka a ľudí. P. Cabadaja už poznáte, spomeňme ešte grafika Jána Novosedliaka a, samozrejme!, starostu Karola Čičmanca (pôvodným vzdelaním aj povolaním herca). Ten, ako správna hlava komunity, bol a stále je tam, kde ho treba a opäť robil a organizoval s príslovečným odhodlaním (opýtajte sa miestnych). A hoci (bez preháňania) doslova padal od únavy aj deň po, ešte nám povedal, že má do budúcnosti veľké plány. Napríklad s Prónayovskou kúriou, ktorá sa má zmeniť na múzeum slovenskej kinematografie, ale aj šafraníctva v Turci, multikultúrny bod na konanie podujatí – od tradičných etnografických (napríklad jarmokov) až po (filmové) festivaly atď, atď… Kruh sa akoby uzavrel, no príbeh bude pokračovať ďalej a isto bude mať ešte veľa (nielen) filmových okienok. Keď píšem tieto riadky, v Blatnici prší. Pribúda aj voda v potoku pretekajúcom sviežo Blatnicou. Na viacerých miestach na ňom klepocú nápadito ozdobené mlynčeky. Ich klepot a cinkanie znie ako príjemná a tajnosľubná pozvánka. Kto ju prijme, neobanuje, keď na vlastnej „koži“ spozná, čo to znamená – Keď sa povie Blatnica…