Stretnutie

433

Medzi dôležité pôsobiská na životnej púti ALEXANDRA SCHOLZA (1952). patrí Bratislava, kde vyštudoval Strojnícku fakultu STU. Trvalým bydliskom je Banská Bystrica, aj keď už niekoľko rokov pracovne pôsobí v Prahe. V literárnych začiatkoch sa prezentoval publikovaním poviedok v časopisoch, jeho pásma a poviedky vysielali aj v zábavných reláciách Slovenského rozhlasu RTVS. V celoslovenských literárnych súťažiach získal viacero významných ocenení za prózy, v súčasnosti je takisto častým prispievateľom v Literáriu Literárneho (dvoj)týždenníka.

 

STRETNUTIE

Gróf Ferdinand Pálffy dôverne poznal malebné zákutia lužných lesov v blízkosti kráľovského Prešporka. Najmä v lete, keď ho neviazali povinnosti v neďalekej Viedni, jazdil sem často s najvernejšími priateľmi. Vždy sa tu cítil právom ako doma. Lesy na brehoch rozvetveného Dunaja odpradávna patrili slávnemu rodu Pálffyovcov.

Ferdinandov otec gróf Leopold mal najväčšiu radosť, keď mohol privítať syna v obľúbenom rodinnom sídle na neďalekom hrade Červený Kameň. Občas mu pri tej príležitosti vyčítal jeho prílišný záujem o viedenský hudobný život. Ferdinand bol zanieteným vyznávačom koncertného umenia. Pre svojho obľúbenca hudobného skladateľa Ludwiga van Beethoven sa mu podarilo u otca dojednať nemalú finančnú podporu. Vtedy sa nehovorilo o ničom inom, len o veľkodušnej pálffyovskej štedrosti. Aj preto mal Ferdinand vždy vyhradené na všetkých viedenských premiérach najčestnejšie miesto. Podnikateľské zámery v oblasti vážnej hudby a divadla grófovi Ferdinandovi postupne prinášali znamenité výsledky.

Bolo to v zime 1823, keď už ako spolumajiteľ najväčšieho viedenského divadla stál sám a zamyslený na brehu zamrznutého jazera. Blížil sa čas privítať ďalší rok a Ferdinand dúfal, že bude pre neho ešte úspešnejší ako odchádzajúci. Mal pred sebou ďalšie smelé plány. Ale bude si musieť ešte počkať. Myseľ sa mu opájala krásou panenskej zimnej prírody. Mráz ho štípal do tváre, ale zima mu nebola. Teplý kabát z kožušiny mu siahal poniže kolien, aj vysoké husárske čižmy ho dostatočne chránili pred chladom. Lov na vysokú zver mal už od malička rád. Družina, ktorá ho sprevádzala, odbočila na druhú stranu jazera…

Na chvíľu sa v hustom lese zastavil aj čas. Ferdinanda ovial čerstvý vánok a priniesol mu nečakané prekvapenie. Z hustého lesa majestátnym krokom vypochodoval statný šestnástorák. Zastavil sa na brehu jazera, grófovi sa nečakane ponúkla príležitosť na krásnu trofej. Jeleň na chvíľu spozornel. Len poď ešte kúsok bližšie, len poď, prihováral sa mu v duchu Ferdinand. Jeleň poddajne vykročil, muž natiahol tetivu svojej kuše. Mal už namierené, keď ho zrazu niečo vyrušilo. Začul vrznutie zamrznutého snehu a prasknutie zlomeného konára. Poznal, že ten zvuk nevzišiel z miesta, kde stál jeleň. Pomaly povolil tetivu. Jeleň vycítil, že v blízkosti hrozí nebezpečenstvo a to prasknutie bolo pre neho poslednou výstrahou. Dlhými skokmi vyskočil z hlbokého snehu a zmizol z dohľadu. Gróf vedel, že ho niekto sleduje. Odrazu smerom od jazera spoza hustého krovia vyskočilo a rozbehlo sa, čo mu sily stačili, malé chlapča. Ferdinand rýchlo pomkol tátoša, stačilo zopár skokov, a malý strapatý odvážlivec bol jeho zajatcom.

„Tu ostaneš, ani sa z miesta nepohni!“ prísne rozkázal Ferdinand.

„Ja za nič nemôžem, veľkomožný pán. Prosím, nebite ma,“ zanariekal chlapec, po pás zaborený do hlbokého záveja.

„Za nič nemôžeš… Čo robíš na mojom panstve?!“ Pleteným korbáčom chlapcovi podvihol kajúcne sklonenú bradu.

„Prosím pekne, zablúdil som,“ vypleštil malý zaslzené oči.

„Zablúdil si… a čo máš v tej taške? Von s tým!“

„Dve ryby, pane…“

„Bol si kradnúť v rybníku?!“

„Na trhu v Prešporku som kúpil. Na Rybnom námestí.“

„To ti mám uveriť?! Ako ťa volajú?“

„Matúš, ponížene prosím…“

„A čí si, z ktorej chalupy…?!“

„Z hájovne, od Dražďákov.“

„Hájnikov syn a kradne?! To mi tvoj otec zaplatí. Sadaj na koňa, nech hneď zvie, že sa mu chlapčisko po panskom lese túla.“

Nahnevaný veľkomožný pán prehodil zlodejíčka cez chrbát svojho štvornohého druha. Kôň sa poslušne vybral v stopách za družinou. Čerstvé stopy v bielej prikrývke grófa priviedli až k najbližšej hájovni. Keď ho rozgurážení páni uvideli, hneď sa pustili do výsmešného rehotu: „Gróf Ferdinand nám mladého kanca v lese ulovil. Nože, či je dobre vypasený? Bude na večeru… Hájnik, kde si? Dreva prilož do pece,“ chichúňali sa, až im sojčie brká z klobúkov padali.

Hájnik Gejza Dražďák nemohol uveriť vlastným očiam. „Matúš, praceš sa ho domov. Čo si zase vyviedol? Nešťastník!“

„Zdá sa, že máme škodnú v revíre. Ryby potajomky loví. A nielen to, ešte mi aj najkrajšiu jeleniu trofej spred kuše vyplašil. Čo s ním teraz urobíme, há? Na pekáč ho posadíme a otca dedičného práva hájiť naše lesy zbavíme,“ vyniesol pán veľkomožný prísny rozsudok.

„Čo si to, Matúš? Či je to naozaj pravda?“ lamentoval Dražďák celý zmätený.

„Kde máš jazyk, nezbedník!?“ smiali sa škodoradostní páni malému „kancovi“. „No, už sa drevo rozhorelo, čo nám ešte prezradíš, máš posledné slovo,“ strašili ho ešte väčšmi.

Malý Matúš sa odvážil: „Strýko Ernest povedali, že pri jazere žije jelení kráľ, pán všetkých lesov, a že mu nikto nesmie ublížiť.“

„Čo to táraš, Matúš, neverte mu, pán veľkomožný, určite má horúčku, nevie, čo hovorí. Celý je premočený, bude asi prechorený – blúzni, zľutujte sa, už to nikdy viac neurobí,“ prosí otec.

„Pozrime sa, jelení kráľ,“ zasmial sa aj gróf. „A ty si určite jeho najvernejší služobník. Opovážiš sa veľkomožnému pánovi prekaziť lovecké plány. Čím mi teraz za to zaplatíš?“

„Mám dve ryby, čo som kúpil.“

„Či sú len naozaj tie šupináče z jarmoku? A keby aj, to všetko je málo. Čo mi ešte ponúkneš, ak ti je život milý?“

„Píšťalu mám, veľkú, pekne cifrovanú.“

„Pozrime sa, obchodník! Nebodaj si ju aj sám vystrúhal a nebodaj aj zahrať vieš?“

Matúš sa triasol od zimy aj strachu. Stiahol si z hlavy deravú čiapku a stál tam strapatý…

Keď raz grófovi Pánboh dopraje, tiež by chcel mať doma takéto chlapčisko vzdorovité. Čo sa za svoje, hoci aj v strachu, postaví.

Zoskočil z koňa pán veľkomožný a strčil do chlapca: „Nože, uvidíme, či sa len chváliť vieš, alebo nám naozaj na tom deravom drievku aj niečo zanôtiš…“

„Zanôtim, pravdaže zanôtim,“ zažiarili Matúšovi oči.

„Ale to ti hovorím, nie ledačo! Kvílenie, čo zlých duchov z pece vyháňa. Inak ti beda…“

„Takú, čo ma strýko Ernest naučili!“

Matúš ani na dovolenie nepočkal a s radosťou v duši do svojej komôrky na vrch hájovne bežal.

Grófova družina si už zatiaľ posadala za prestretý stôl. Na ňom dobroty pre vzácnu návštevu. Pečená divina rozvoniava, ani pivo z prešporského pivovaru nechýba… Či naozaj niečo nechýbalo? Hudba! Keď nie sú husle ani klavír, aj obyčajná píšťala musí byť dobrá.

„Ticho!“ zvolal odrazu gróf do chlapskej vravy. „Hájny, kde máš chlapca, či nám len podaromky niečo prisľúbil?“

„Tam bude, z druhej strany,“ strachuje sa správca podunajských lesov o syna.

„Dole s ním, muzika mi chýba!“

Chlapec hneď scupkal dolu po schodoch.

„Tu si, muzikant, a kde máš noty? Či sa takto pred pánov na koncert prichodí, v deravých nohaviciach? Koľko máš rokov?“

Chlapec nesmelo zdvihol ľavú ruku, ukázal na malej dlani päť prstov a k nim na pravej pridal ešte dva prsty. Len dva, aby neklamal, lebo osem mu bude až na jar, keď zase priletia sťahovavé vtáky.

„Sedem? No a kdeže si ich toľko nabral? To už aby si sa čochvíľa za husára chystal, šabľu v boji tasil. A túto poznáš? Takým som ja veľkým pánom, pri husároch kapitánom. Za sto zlatých ma nedajú, či mám milú, sa zvedajú… No, nič nehovoríš…“

Takým som ja veľkým pánom… pri husároch kapitánom,“ pridali sa do hlasného prekárania aj ostatní prísediaci, len aby im ešte viac do smiechu bolo.

Matúš len prižmúril oči, aby veľmi nerušil, a potichučky si začal len tú svoju pospevovať: „Mám ja štyri kone vrané, zanesú ma k mojej mame…“

„Štyri kone vravíš? Nie si ty veru hocijaký pán. Ba aj veľkomožný. Ticho!“ oboril sa zrazu gróf Ferdinand na roztopašných hodovníkov. „Matúš nám zanôti, na píšťale zahrá.“

Cháska na chvíľu stíchla. Matúš sa máličko nadýchol a ako jemný vánok vniesol do príbytku povznášajúci zvuk tónov svojej zázračnej píšťaly. Melódia o štyroch vraníkoch premohla aj praskot brezového dreva v rozpálenom kozube. Pán veľkomožný len krútil hlavou. Niežeby sa mu niečo znepáčilo, práve naopak. Dobrá hudba je pre neho každodenným balzamom. Vie potešiť i s clivotou spomienky prichýliť. Či sa to patrí alebo nie, do očí mu, pánovi veľkomožnému, vyhŕkli slzy.

„Dosť už bude, Matúš,“ zastarel sa otec, keď už aj jemu do babského plaču prichodilo. „Odpusťte, pán veľkomožný, len nedávno mu choroba mati tam do večnosti odviedla. Stále tú samú tam hore do neba vypiskuje.“

„S chlapca niečo bude. Len tak podaromky na píšťale nevyhráva. Pôjdeš so mnou,“ zvážnel v hlase gróf Ferdinand. „V divadle potrebujeme na operetnú scénu mladých muzikantov. Čo ty na to? Na jar sa vraciame naspäť do Viedne. Zastavím sa v hájovni po chlapca, ak privolíš.“

„A čo by tam Matúš s vami, pán veľkomožný, robil? Móresu, chlapčisko, nemá. Chorľavý je čochvíľa. On je len tomuto dunajskému kraju privyknutý. Poďakuj sa, Matúš, či už aj to ti zase musím pripomínať?!“

Matúš sa úslužne pred grófom poklonil, ruku pobozkal, na stolček sa posadil. Operetná scéna…? Nerozumel, čo to znamená a za čo má byť grófovi taký vďačný.

„Mladý virtuóz bude z neho,“ obrátil svoj pohľad gróf Ferdinand na ostatných spoločníkov. Slávny hudobný virtuóz, pošepkávali si medzi sebou. Lebo nahlas sa pred grófom neopovážili. „A teraz nám niečo z tých veselších: Pri Prešporku na Dunaji, húsky sa perú…“

Matúšovi očká iskrou zaihrali, potešil sa, že má povolenie pánom urodzeným na píšťale do radosti zanôtiť. Chlapi veru nelenili, do kola sa pochytali a dupkali si do nôty. Na dušu im dobre padlo a až skoré ráno ich našlo v takejto zábavke. Potom pospali, a bolo už pred obedom, keď z drevených lavíc povstávali a pobrali sa na Červený Kameň. Aj s grófom, ktorý nezabudol vo dverách pripomenúť: „Na jar sa tu zase stavím, nezabudni…“

Keď už zima poľavila a sneh sa do potôčikov pretavil a aj sťahovavé vtáky z diaľky prileteli, Matúš z priečelia hájovne stále vyzeral vzácnych hostí z ostatnej zimy. Že mu sám gróf Pálffy niečo sľúbil, to mu bolo také isté, ako že sa Matúš volá. Len či sa mu, veľkomožnému, dačo zlé do panskej cesty nezaplietlo, plány neskrížilo?

Grófa Ferdinanda veľká sláva obklopila a už aj druhé divadlo v preslávenej Viedni mu do jeho majetkovej správy prináležalo. Návštevníci divadelného i operného umenia si už ani nevedeli predstaviť nové predstavenia bez bohatej scénickej výpravy. Meniace sa obrazy s veľkými majestátnymi kulisami, otáčavé javisko, to všetko zatajovalo dych čoraz náročnejším divákom. Najnovšie naštudovanie biblického príbehu s veľkým detským spevokolom prinieslo mnoho chvály. Ale aj kritiky. Našli sa neprajníci, ktorí nesúhlasili s novým, ktorí radšej po starom pozerali. Povrávalo sa aj to, že nový riaditeľ viedenského divadla sa s koncertným majstrom nemeckým skladateľom Louisom Spohrom nepohodol. Už sa vedelo aj to, že údajne kvôli čoraz horšie počujúcemu Ludwigovi sa všetko prihodilo. Či už bol na vine rozladený klavír alebo iné neduhy, ktoré postihli slávneho Beethovena, ťažko vyrieknuť. Bulvárne noviny mali o čom písať: „Gróf Ferdinand sa svojím veriteľom zadlžil! Nie sú peniaze na drahé umenie! Tí najvernejší mecenáši chrbtom sa k divadelným záujmom obrátili!“

Smutno bolo na duši Ferdinandovi a spomenul si na prvú úspešnú jar vo veľkomeste. Stratila sa ako tieň a nastali iné časy. Nie tie najslávnejšie, ale prišli. Po prvej jari bola druhá, po tej táto tretia, ktorá grófa prinútila odísť z veľkomesta. Uchýliť sa naspäť do náručia lužných prešporských lesov.

Grófovi po rokoch ostala, neskryla sa, hrejivá spomienka na drevenú hájovňu. Nezabudol na malé okaté chlapčenské čudo, ktorému sľúbil, že ho do veľkého mesta privedie a veľkej hudbe priučí. Nanešťastie sa však všetko zvrtlo inak… Gróf Ferdinand sa tešil na nové stretnutie. Namieril si to sám tým smerom čo pred tromi rokmi k osamelej hájovni.

„Či je niekto doma?“ zaklopal až neuveriteľne nesmelo na takého veľkého pána na vráta starej hájovne. Ticho ho prekvapilo. Okná na priečelí ponorené v tme, v príbytku sa nesvietilo. Zaklopal ešte raz, hlasnejšie… „Či sa takto pálffyovská zem spravuje?“ vzbúrila sa v grófovi zakorenená panská hrdosť. Keď už na tretíkrát chcel zabúchať, spoza hájovne sa prišuchtal prihrbený správca hájnik Gejza.

„Prepáčia, veľkomožný, nečakal som takú vzácnu návštevu v neskorú večernú hodinu.“

„Čakal, nečakal, už aj otváraj! Po toľkej ceste dobre mi padne za vrch stola sa posadiť. Či sa ešte pamätáš na mňa? Kde máš chlapca? Niečo som mu priniesol…“

„Chlapca už niet doma, pán veľkomožný.“

„A kde je? Kráľovi lužných lesov na píšťale vyhráva? Verný je to paholok. Počkám, kým sa vráti, v tej tme isto ďaleko nebude. Možno tam pri jazere, hladný bude… Nič nehovoríš… hájny, hluchý si?!“

„Ďaleko vám bude, pán veľkomožný, ta za mojím synom. Už sa z tej diaľky len tak ľahko nenavráti.“

„Čo to táraš, starý?! Na rozume si sa pomiatol?! Chlapcovi som sľúbil, tak som prišiel. Viem, bolo treba počkať, ale skôr, ver mi, naozaj, skôr sa mi nedalo.“

„Veď on vás čakal, pán veľkomožný. Aj v tú jar so svojím jelením kráľom sa dohovoril, že nie nadlho tam do toho veľkého mesta s vami sa vypraví. Na druhú jar to samé mu sľúbil, že v jeseni zase spolu budú. Ale sa už nestalo. Život mu dal spoznať celkom inú cestu a tá ho celkom inam zaviedla. Chorľavý bol čoraz väčšmi. V posledných dňoch už ho ani jeho cifrovaná kamarátka k veselosti nepriviedla. Ale tak mi pripomínal, že len vám, pán veľkomožný, jeho verná píšťalka patrí. Len vy jej hlasu najlepšie budete rozumieť. Tak mi na srdce kládol. Aby ste vraj občas na nej zanôtili tú jeho. Však viete ktorú… mám ja štyri kone vrané, zavezú ma k mojej mame…“

Či sa toto všetko stalo presne takto alebo nie, nevieme. No vieme, že kolobeh života ostáva stále rovnaký. Život niečo pridá, ale aj zoberie…

 

Ilustračné foto: Igor Válek