Strieborná ruža

64

Jozef Mikloško (* 31. 3. 1939 Nitra), spisovateľ literatúry faktu, publicista, bloger, povolaním matematik a informatik, bývalý diplomat a politik, po maturite na gymnáziu v Nitre (1956) študoval na Vysokej škole pedagogickej (1956 – 1960), neskôr absolvoval odbor matematika na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (1965 – 68) a viacero študijných pobytov v zahraničí. Pôsobil ako pedagóg na gymnáziu v Nových Zámkoch, vedecký pracovník Ústavu technickej kybernetiky SAV (1963 – 1990) v Bratislave. Bol podpredsedom federálnej vlády (1990 – 1992) a poslancom Federálneho zhromaždenia (1992) ČSFR v Prahe, poradcom v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky (1993 – 1995), vedúcim vydavateľstva DACO v Bratislave (1995 – 96) a prorektorom Trnavskej univerzity (od roku 1996). Pôsobil aj v diplomatických službách. Bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (2012 – 2016). Je predsedom Združenia kresťanských seniorov Slovenska a PI-klubu. Jeho brat je disident František Mikloško.

Literárna tvorba J. Mikloška odráža jeho aktívnu prácu v kresťanskom hnutí, najmä s mládežou a v rodinných spoločenstvách, ktorú vykonával v časoch totality, ako aj skúsenosti z pôsobenia v diplomatických službách. Autor kníh: Prísne tajné. Ako sme boli malí (1994), Lúčenie (1996), Veľmi prísne tajné. Ako sme boli slobodní (2000), Prísne tajné. Ako sme boli Taliani (2006) a i. Je autorom viacerých odborných diel z oblasti matematiky a informatiky. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a jeho predstavenstva. Prinášame úryvok z jeho pripravovanej knihy Strieborná ruža.

 

V každej svojej knihe pripomínam Ivana Bunina: „Veci a činy, ak nie sú napísané, zahalí tma a padnú do hrobu zabudnutia, avšak napísané, akoby znovu ožili.“

Mám 80+. Nie je to až tak veľa, mohlo by to byť aj viac (tak som začal, iba s iným číslom, v roku 2017 knihu Ľudia a doba – z môjho života).

V tejto mojej deviatej knihe sa, vzhľadom na rýchlo bežiaci čas, venujem všeličomu. Zamyslím sa nad 161 rokmi príbehov troch mojich generácií predkov a troch generácií nasledovníkov. Venujem sa budúcnosti, spomeniem kamarátov, aj čerstvé návštevy Talianska. Bude to veselé aj vážne, s úvahami a rozhovormi, so skrátenými úryvkami článkov, blogov a statusov na sociálnych sieťach. Budem písať najmä o udalostiach, ktoré som prežil. Niektoré sa zdali bezvýznamné, iba neskôr som pochopil ich význam. Až v desiatej knihe si budem vymýšľať a fantazírovať, aby som konečne vypadol zo šuplíka literatúry faktu.

S názvom knihy bol zasa problém. Minulá sa mala volať Strieborná ruža, ale vydavateľ názov tesne pred tlačou zmenil na Ľudia a doba – z môjho života. Vraj by si ľudia mohli myslieť, že píšem o záhradníctve. Nebol to dobrý nápad.

V poličke pyramídy Slovenského rozhlasu mi nedávno do očú padla ošarpaná kniha Konstantij Paustovskij: Oceľový prsteň (Slovenský spisovateľ, 1960, 266 s.,13,50 Kčs). Aj táto kniha mi potvrdila, že autor (* 1892 – † 1968) je právom mojím obľúbencom. Jeho prekladateľovi Ondrejovi Marušiakovi (* 1926 – † 2008) som vo svojej ostatnej knihe venoval zvláštnu stať. Súhlasím s ním, že „málokto vie tak ako Paustovskij vyjadriť slovami vôňu trávy, šum vetra, hukot bystriny, mlčanie polí, trblietanie hviezd.“ Oceľový prsteň prináša poviedky plné fantázie – o Levitanovi, Mozartovi, Griegovi, Andersenovi a Lermontovovi – jednoduché príbehy vnímané citlivým srdcom.

Moja obľúbená Paustovského kniha je Zlatá ruža, opis spisovateľovej práce: „Spisovatelia roky zbierajú slová, pohľady, myšlienky, hnutia srdca a udalosti – zrniečka zlatého prachu… a tepú z nich svoju zlatu ružu – poviedku, román alebo báseň.“

Touto mojou knihou sa pokúsim vytepať ružu zo striebra.

***
Noc z 3. na 4. mája 1950 bola tragická. Večer sa na rozlúčku v kostole spievalo: „Neopúšťaj nás, Matka, neopúšťaj nás…“ Odišli sme vystrašení a nechápajúci, nevedeli sme spať. Okolo polnoci sme počuli hukot áut a autobusov, komunisti likvidovali rehoľu Spoločnosti Božieho Slova – misionárov. Obkľúčili Misijný dom v Nitre vojakmi, policajtmi, eštbákmi a milicionármi, naložili jeho obyvateľov do autobusov so zastretými oknami a uniesli ich do Podolínca. Tí grázli neboli Česi, Rusi ani Maďari, boli to Slováci, synovia kresťanského národa, vlastne jeho zlosynovia, ktorí za misu šošovice zapredali matere. Darmo ich mamy dali pokrstiť, naučili prežehnať sa.

Pamätám sa, ako mama s otcom pozorovali cez okno, čo sa robí. Za svitania odchádzali posledné vetriesky. Keď jedna s milicionármi išla okolo, mama sa im z okna pohrozila päsťou. Auto zabrzdilo a šéf zakričal: „Zapíš ju!“ Bolo to zbytočné, veď náš dom bol dávno u ŠTB „zapísaný“. My deti sme potom blúdili po Misijnom dome a „kradli“ z povale ružence a sväté obrázky. Čo tam zostalo, komunisti rýchlo zlikvidovali. Do domu poslali troch františkánov – najmä Hadrián a Václav bývali opití aj pri oltári.

***
Keď otca naháňalo ŠTB a chcel sa posmeliť, povedal mame: „Vysrám na nich.“ Vždy mi to zíde na um, keď mením žiarovku značky „Osram.“

Keď brat Marián – Dede pustil v hokeji gól, tata ho obhajoval, že puk nebol celým objemom za čiarou, mal to z futbalu. Kamery neboli, darmo diváci protestovali. Keď jeho mužstvo raz prehralo 16:0, podľa tatu Dede za to nemohol, mal zakrytý výhľad.

Za socializmu bolo jedinou metódou zbohatnutia vyvŕtať do korún štyri dierky a predávať ich ako gombíky, jeden za 2 koruny. V kapitalizme je možností viac, aj keď za 30 rokov mi ešte nijaká nezišla na um.

Keď naše štyri deti zaspali, hneď mi prichádzali na um veľké myšlienky o živote. Keď ráno o šiestej som bol tretí raz Čierny Peter, veľké myšlienky boli v háji.

Za socializmu chodili deti súkromne na náboženstvo. Monika povedala, že sa učili pozdrav „Ahoj, Duch Svätý.“ Jogo povedal, že na poslednom súde: „Anjeli zatrúbia a mŕtvi začnú vyliezať z pohrebu.“ Máša skúšala študenta, Japonca Hajašiho, do ktorého sa zaľúbila, slovenčinu. Za diktát mu dala päťku s tromi výkričníkmi, mal 55 hrubých chýb. Dano sa na náboženstve pobil. Hovorilo sa, že keď strážil korytnačky v zoo, ušli mu. Otvoril iba na chvíľu dvere a korytnačky – fŕŕŕnk.

Danov syn je tiež Dano (7). Opýtal sa bývalej domováčky: „Ty čakáš bábo?“ „Áno.“ „Však nie si vydatá.“ „To sa stáva.“ „To sa stalo iba raz, Panne Márii.“

Keď som bol poslancom NR SR, v depresívnej rozprave som diskutujúcim dal radu z Jogovej hlavy: „Nebuďte smutní, spomeňte si, že každý z vás bol raz víťazom spomedzi 150 miliónov spermií.“

Na vysokom čele, vlastne plešine, mám často škrabanec. Každý večer si pri umývaní riadu pustím klasiku na stanici Bela Bartók. Anténou je drôtik, priviazaný o dvere kredenca. Rádio hrá najlepšie, keď sú dvere otvorené. Keď si to nevšimnem a vylaďujem hudbu, čelom sa tresknem do dverí.

Na päťdesiate piate výročie svadby, mi manželka Mária povedala: „Aké päťdesiate piate? Však päťdesiat rokov si nebol doma!“

V USA som bol osemkrát, raz aj s manželkou. Kufre neprišli, chodili sme ako „šuflikári“, kým nezavolal Operejter z Britisch Airways, ktorý sa pýtal na špecifické veci v nich. Manželka mi pošeptala, že v jednom sú noviny SME a v druhom syr Karička. Preložil som to ako „Journal We Are“ a „Cheese Smalcart“. Dovolili nám nákup osobných vecí do 150 dolárov na osobu s tým, že keď kufre prídu, účty po tejto hodine nepreplatia. Kufre prišli až týždeň po návrate domov.

Ak bude mať každý v našej rodine štyri deti, po piatich generáciách nás bude 1024, po desiatich vyše milióna. Vyhráme voľby, bude tu vládnuť dynastia Mikloškovcov, možno budem aj premiérom…

Foto: Jozef Hübel

Zdroj: Jozef Mikloško. Strieborná ruža. In: Literárny týždenník, ročník XXIII, č. 3 – 4/ 2020 (29. 1. 2020), ISSN 0862-5999, s. 13

Celú poviedku si môžete prečítať v Literárnom týždenníku 3 – 4/ 2020, ktorý dostanete kúpiť na predajných miestach.