Štyri filmové mikrorecenzie od Lukáša Perného

152

Film alebo „desiata múza“ čiže pohyblivé obrázky zoradené do určitého kontextu. Film patrí dodnes ku komunikačným prostriedkom s najväčším dosahom a nie náhodou Lenin prehlásil, že filmové umenie je najdôležitejšie zo všetkých umení. Film má totiž schopnosť vplývať na emócie človeka tak v pozitívnom, ako aj v negatívnom zmysle. Faktom je, že v 20. a 21. storočí svojim masovým vplyvom vytvoril k literatúre a divadlu takú silnú konkurenciu, ako aj doplnok, ktorý masám priblížil významné literárne a dramatické diela.

Medená veža (dráma či tragikomédia?, Martin Hollý, ČSSR, 1970; hrajú: Štefan Kvietik, Ivan Mistrík, Ivan Rajniak, Emília Vášáryová, Michal Dočolomanský, Július Vašek, Vlado Müller, Slávo Drozd)

Film Martina Hollého ml. na motív Ivana Bukovčana o sile priateľstva, tragických následkoch žiarlivosti, ale aj monumentálnej magickej sile Vysokých Tatier. Pokojný život troch horolezcov – ktorých „…v Stratenej doline, ktorá sa končí tam, kde začína nebo…“ stvárnili s ľubozvučnou slovenčinou Ivan Mistrík, Ivan Rajniak a Štefan Kvietik – naruší príchod Sašky (Emília Vášáryová) „krásny bacil v stratenej doline a v krvnom obehu kamarátstva“, do ktorej sa jeden z kamarátov (Jožo Belej zvaný Pirin) zamiluje. Dielo výrazne dotvárajú aj vedľajšie role, predovšetkým postava financa (Vlado Müller) a Matúša Sopka, ktorého prezývajú Prašivec (Július Vašek), a ktorých postavy sa naplno rozvíjajú až vo filmovom pokračovaní Orlie pierko z roku 1971. Film sa nahrával v rokoch 1968 až 1969, stál 5,7 milióna Kčs a podieľalo sa na ňom niekoľko kaskadérov či tatranská horská služba, ktorá zabezpečovala bezpečnosť nakrúcania. Zvýraznenie monumentálnosti, majestátnosti tatranského prostredia dokázal Karol Krška svojim farebným širokouhlým obrazom a taktiež hudbou český hudobný skladateľ Zdeněk Liška, ktorý už Tatry hudobne vyjadril aj v Tatranských pastorálach (30 prípadov majora Zemana). Umelecký odkaz diela – ktoré do kín prilákalo cez 400 tisíc divákov – azda najviac vystihuje pamätný citát: „…človek môže zutekať pred ľuďmi, nikdy však neujde sám pred sebou.“

Le Samouraï (neo-noir kriminálka, Jean-Pierre Melville, FR, 1967; hrajú: Alain Delon, François Périer, Cathy Rosier, Nathalie Delon)

Le Samouraï patrí spolu s Le Cercle rouge (1970) a Un flic (1972) k najlepším delonovským neo-noir filmom francúzskej novej vlny od režiséra Jeana-Pierra Melvilla. Profesionálny hitman Jef Costello žije beznádejne osamelý život podobne ako jeho interpret Alain Delon – sám Delon v jednom z rozhovorov prehlásil: „Samotu mám rád, naučil som sa s ňou záhadne žiť… samota je so mnou odjakživa a patrí k môjmu životu… a napokon ju aj sám vyhľadávam.“ Samota, je hlavnou témou filmu a aj vyšetrovanie vraždy, ktoré tvorí dejovú líniu filmu, stáva sa iba akousi kulisou nad filmovým filozofovaním o samote, ktorou si záporný hrdina Costello – spolu so skrytým etickým kódexom samuraja z fiktívnej knihy Bushido (na čo upozorňuje Jacqui Miller) –získava empatiu diváka. Atmosféru existenciálne ladeného filmu dotvára pôsobivý „artový“ obraz (Henri Decaë), chladná farebnosť evokujúca „samurajovu samotu“ (tmavá, svetlo-šedá, čierna, bledomodrá). Osobitý význam má vo filme klavírne založená hudba Françoisa de Roubaixa, ktorá dáva filmu unikátnosť – skladateľovi, ktorý zomrel len vo veku 36 rokov, sa hudbou podarilo vyjadriť nekonečnú samotu v upršaný daždivý deň (mimochodom, sémantický odkaz na film Le Samouraï – cez fragment titulnej melódie a záber na prázdnu klietkou po Jefovom kanárikovi – sa objaví vo filme Bojovník z roku 1983).

Dr. Strangelove (vojenská satira, Stanley Kubrick, USA/VB, 1964; hrajú: Peter Sellers, George C. Scott, Sterling Hayden, Keenan Wynn)

Mimoriadne aktuálny film Stanleyho Kubricka paroduje militantnú posadnutosť a paranoidnosť generálov tzv. studenej vojny a na strane druhej tragikomické jednanie politických predstaviteľov v krízovej situácii blížiacej sa nukleárnej apokalypsy, pričom dej odštartuje vyslaním bojovej letky Spojených štátov k útoku na Sovietsky zväz. Talentovaný herec Peter Sellers si v tomto filme zahral troj-úlohu (mimochodom pôvodne mal hrať štvorúlohu, čo herec odmietol) – a to kapitána Lionela Mandrakea, amerického prezidenta Muffleyho a napokon šialeného bývalého nacistického vedca v službách USA – Dr. Divnolásku. Film obsahuje niekoľko zaujímavých skrytých konotácií  a symbolov (napríklad príznačné mená postáv, scéna so syndrómom cudzej ruky na konci filmu symbolizujúca nacistickú minulosť, či uvedenie názvu Laputa ako leteckej základne – Laputa je fiktívna krajina v oblakoch zo Swiftových Guliverových ciest). Podobný scenár, avšak bez komediálneho aspektu, má film Fail-Safe (Zlyhanie vylúčené), ktorý bol uvedený v tom istom roku, pričom samotný Kubrick sa pre podobný scenár s autormi súdil (sám Kubrick pritom dej založil na románe Red Alert z roku 1958). Film je považovaný za vôbec jednu z najlepších komédií (3. miesto v zozname najvtipnejších filmov), Americký filmový inštitút ho zaradil na 26. miesto a napokon bol zaradený medzi prvý 25 filmov Národného filmového registra, kultúrne, historicky alebo esteticky významných filmov.

Nežný barbar (biografická komédia, ČSSR, 1989; hrajú: Boleslav Polívka, Jiří Menzel, Arnošt Goldflam, Ivana Chýlková)

Spisovateľ Bohumil Hrabal, filozof Egon Bondy a experimentálny výtvarník Vladimír Boudník – tri osobnosti, ktoré spájajú absurdné životné situácie, aj absurdné úmrtia – žijú bohémsky a kolektivistický život v mestskej časti Praha-Líbeň na magickej adrese Na hrázi věčnosti 24. Zabudnutý film podľa predlohy Bohumila Hrabala vykresľujúci život bohémov v československých 50. rokoch  zrežíroval Peter Koliha a do úlohy hviezdnej trojice obsadil vynikajúcich hercov – Bolka Polívku, Jiřího Menzela a Arnosta Goldflama. Fabrika, staré mešťanské byty, atmosféra krčmičiek, umelecká avantgarda v dobe socialistického realizmu, filozoficky zafarbené hlášky, absurdné spory, diskusie o zmysle umenia či nešťastná láska medzi Boudníkom a Terezou (Ivana Chýlková). Napriek tragickému koncu Vladimíra Boudníka má film neobyčajne optimistickú atmosféru, herecké výkony sú excelentné, teda až na niektoré pasáže, kedy namiesto Boudníka môžete vidieť Bohuša a Arnošta z filmu Dědictví, ale možno aj to dáva filmu ten správny vtip. Silnou stránkou filmu je experimentovanie s kamerou (obrazové filtre, expresionistické pohyby kamery, kreatívny strih), slabou stránkou filmu je hudba, ktorá sa síce snaží vystihnúť industriálnosť, avšak prostredníctvom synťákov vystihuje skôr dobu vzniku filmu, teda osemdesiate roky. Motívy z filmu tiež možno vidieť vo filme Perličky na dne, ktorý vznikol taktiež podľa Bohumila Hrabala a zaujímavosťou je, že v tomto filme si zahral samotný Vladimír Boudník.

Ilustračné foto: Pixabay