Štyri zastavenia s Tomášom Winklerom

26
Peter Mišák

Prvé

Rok 1980 a návrat vonkoncom nie márnotratného syna do bývalého pôsobiska, ktorým bol od roku 1962 sedem úrodných rokov Martin a v ňom Matica slovenská, kde sa mladý absolvent histórie a slovenského jazyka a literatúry pustil do veľmi vyrovnaného zápasu s osudom. Svedčí o tom aj fakt, že sa naplno zapojil do činnosti súvisiacej v tom čase s oslavou storočnice Matice slovenskej a zakrátko, vo veku dvadsaťpäť rokov bol už riaditeľom Slovenskej národnej knižnice, ktorá si v tom čase a po ňom ešte tri a pol desaťročia užívala relatívne pohodlnú strechu poskytovanú Maticou slovenskou. Až neskôr prišli nezhody a prieky a deje vyústili do rozluky. To je však iná téma a iný čas matičných dejín.
V roku celonárodnej potupy následkom okupácie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy (a ďalší rok po ňom) už Winklerov zápas s osudom nebol taký vyrovnaný, veď boj o pravdu sa, žiaľ, veľmi často prehráva a porážka býva bolestivá a krutá. Po roku a pol perzekúcií nasledovalo vyhnanstvo, ktoré nemalo mať koniec. Našťastie malo a začal sa črtať v okrúhlom roku 1980.
Na martinskej pôde opäť po deviatich rokoch stojí Tomáš Winkler ako čerstvý zamestnanec Vydavateľstva Osveta, národného podniku s medzinárodným rešpektom najmä pre svoje nezabudnuteľné obrazové a obrazovo-textové publikácie, šperky slovenskej knižnej kultúry, diela Karola Plicku, Martina Martinčeka, Karola Kállaya, ale aj Eugena Lazišťana, Mira Gregora a iných majstrov objektívu a čarodejníkov svetla.
No nie do tohto magického sveta hodlali strážcovia marxisticko-leninských princípov socialisticko-realistickej knižnej a vydavateľskej tvorby vpustiť omilosteného vydedenca. Chystali mu zložitú cestu, akú museli prekonávať začiatočníci, teda prejsť cez korektorňu a jazykovú redakciu, dostávať mizerný začiatočnícky plat a nesmieť sa podpísať ani pod glosu v novinách (okresný týždenník nesmel s ním ani hovoriť). Len rázne ohradenie samého Tomáša napokon pohlo pánov vo vydavateľstve a tí sa opýtali až na Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska, čo teda môžu dať tomuto človeku robiť, keď sa do Martina vrátil nielen pričinením, ale doslova na priamy zásah najvyšších straníckych miest (po účinnom príhovore Vladimíra Mináča). „Všetko okrem šéfredaktora a riaditeľa,“ znela odpoveď z ÚV a v martinskej Osvete zrazili podpätky. Zodpovedný redaktor zdravotníckej odbornej literatúry. Monografické diela, kolektívne encyklopedické opusy, vysokoškolské učebnice. Moderná slovenská medicína v knihách, ktoré vychádzali z jeho pracovne a postupne mu prinavracali rešpekt verejnosti. Aj tej odbornej, aj tej najvyššej odbornej. Aj tej ideologicky pevne stojacej na princípoch marxizmu leninizmu a škrípajúcej zubami.
Ale ešte trochu skôr, vlastne v prvých dňoch nástupu Tomáša Winklera do spomenutého  vydavateľstva. „Pán Winkler, ja vás poznám.“ „Hej, a odkiaľ?“ „Z tlače, z Matičného čítania, Slovenských pohľadov…“ „To bolo dávno,“ hodil rukou. „Ale keď ma poznáš, tak si hádam nebudeme vykať, ja som Tomáš.“ „Ja som Peter. Mišák,“ doložil som.
Začalo sa priateľstvo, ktoré trvalo do nedávnej Tomášovej smrti. Boli aj spory, no nikdy nebol hnev. Vládla medzi nami otvorenosť a prístupnosť, vôľa všetko si povedať na rovinu, ak bolo treba, veci si vysvetliť.

Druhé

Vydavateľstvo Osveta malo – ako som naznačil – dobrý zvuk. Doma i v zahraničí. A pracovník, ktorý sa v robote vyznal, zvládal ju aj za dvoch, vedel sa pohybovať aj vo vedeckých kruhoch a získaval si všade navôkol rešpekt, bol cennou komoditou; časté stretnutia s autormi, pracovné stretnutia po Slovensku i za hranicami, veď Winkler hovoril veľmi obstojne po rusky i po nemecky.
Ťažká práca, ale robená s radosťou. „Narobili sme sa ako otroci, veď vieš, a za čo? Za päť stoviek odmeny k mizernému platu a za rezortnú pochvalu od Slovenského ústredia knižnej kultúry a od Ministerstva zdravotníctva SSR. A oni, delili si odmeny, o akých sa nám nesnívalo.“ Nedalo sa nesúhlasiť.
V takom vydavateľstve je vždy možnosť privyrobiť si, keď človek vie pracovať a nebojí sa roboty. Prekladmi napríklad. Vydávali sa celoštátne (československé) stredoškolské učebnice pre stredné zdravotnícke školy. V Česku po česky, na Slovensku po slovensky, čo aj od českých autorov. Neplatilo sa veľa, ale potešilo to človeka. Niekedy bolo treba texty pripraviť expresne rýchlo. Socialistické plánovanie malo svoje pravidlá (a veľa výnimiek z nich, no to je opäť iná téma). Pozoruhodne pracovitý a terminológie znalý Winkler bol na takú prácu ako stvorený, ale malo to háčik, tichý pokyn strany, že jeho mesačný príjem nesmie prekročiť určitú sumu. Na dnešné pomery išlo o hranicu chudoby. Preklady preto podpísali iní, niektorí aj členovia strany, ktorí z takého príjmu platili do straníckej pokladnice percentuálny odvod v podobe straníckej známky. Tak vylúčený a permanentne marginalizovaný Winkler platil stranícke známky poza chrbát strany. Smutno-smiešna fraška.
Marginalizácia so sebou prinášala aj niektoré výhody, veď povinné stranícke či ideologické vzdelávanie sa vylúčených netýkalo. A tak kým sme všetci počúvali poučky, ktoré sa definovali samy sebou, často niekoľko hodín v mesiaci, samozrejme v rámci pracovného času (skladníčky a upratovačky nevynímajúc), Tomáš mohol pracovať. „Tak im treba, keď ma chcú držať v nevedomosti,“ posmieval sa tým, čo si po marxistické rozumy neraz zašli aj k nemu.
Keď neredigoval, študoval. Keď neredigoval ani neštudoval, písal. Množstvá poznámok z archívnych výskumov neležali ladom. Spracovával ich podľa vlastných vidín budúcich kníh. Dejiny skrátka miloval a vyznal sa v nich. Vedel ich čítať a vedel sa v nich pohybovať azda lepšie, než nejeden z nás v prítomnosti. Nie však v duchu romantiky a predstáv, aké mala o našej minulosti marxistická historiografia. Tá totiž dejiny najmä deformovala. On ich vedel a túžil predstaviť také, akými skutočne boli. Už mal vo veci jasno, veď naostro mal vyskúšanú metodiku, keď spolu s Petrom Štrelingerom a pod jeho menom vytvorili dva zväzky veľmi cenných biografických miniatúr slovenských spisovateľov Kto proti osuduKto proti osudu 2 (1976, resp. 1978).

Tretie

Nebola len práca. Boli aj spoločné dovolenky. Síce len dve či tri, ale nezabudnuteľné. Nie polihovanie pri bazéne v Leviciach či v Tornali (vtedy v Šafárikove), veď život je krátky a čas drahý. „Zarobíme si aspoň na benzín,“ navrhol ešte pred dovolenkou. V Pamätníku slovenskej literatúry – vtedy Literárno-múzejnom oddelení Matice slovenskej sme spolu s kamarátmi vypracovali podrobný plán literárnych pamiatok po Slovensku a na dovolenku sme si vzali časť Gemer. Vybavení dostupnou technikou, čo nebolo nič mimoriadne, len dva fotoaparáty s bleskom a diafilmy značky ORWO Chrom z vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky. Od samej Tornale až po Hnúšťa – Hačavu (dnes súčasť Hnúšte) sme na diapozitívy nasnímali nejeden hrob, nejednu školu, dokonca krčmu v Rimavskom Brezove, kde pri kartárskej bitke tragicky skonal štúrovský epik Ľudovít Kubáni. Taká vlastivedno-zemepisná škola sa dostane len málokomu, toľko histórie, koľko jej kráčalo len údolím rieky Rimavy za ostatných dvesto rokov, vydalo by na celoživotné dielo spisovateľa literatúry faktu a ešte by bolo treba ten život o pár rôčkov predĺžiť.
Stretnúť človeka bolo v tom čase zvláštne. Nie každý sa dal do reči, niekde vyslovene odmietali kontakt, ak sme sa predstavili, že sme z Matice slovenskej (konkrétne išlo o jednu katolícku faru, kde nám pán farár takmer privrzol nosy do farských dverí). Inde nás privítali. Napríklad na evanjelickej fare v Gemeri (pôvodne maďarský Sajó Gömör), kde sa štátnemu jazyku priúčal Janko Jesenský ako gymnazista v Rimavskej Sobote. „Sme čisto maďarská dedina,“ vysvetľoval nám farár, keď som sa spýtal, prečo mal na zamknutej fare nápis v maďarčine (Valahol kertbe vagyok – som niekde v záhrade). „Len dvaja Slováci tu žijeme. Ja a môj syn, no aj ten študuje v Bratislave teológiu. Škoda, páni, že ste autom, dobré vínko mám,“ zmenil tému a z polhodiny bolo takmer celé popoludnie.
Literatúra faktu bola pre praktického a oboma nohami na zemi stojaceho Winklera spoľahlivým vodidlom na zložitých cestách vlastnej tvorivosti. Dôkazom je kniha – historická esej Perom a mečom, biografické dielo o živote Jozefa Miloslava Hurbana. Kniha vyšla v čase rodiaceho sa odmäku po rokoch tvrdej, niekedy možno až neostalinisticky tvrdej normalizácie. Pravda, s milostivým dovolením ideológov, ktorí už možno tušili a niektorí aj veľmi dobre vedeli, že sa blíži taký obyčajný, povedané aj s Tomášom Winklerom, nevíťazný pád.
„Mnoho ľudí na svete bolo popravených či už právom, alebo neprávom. Aj u nás. Aj by som mal o tom napísať.“ A začali vznikať Cesty na popravisko. Od myšlienky k vydaniu knižky neubehol ani celý rok. Jedna  z najpopulárnejších kníh svojej doby. V ničom za ňou nezaostalo jej druhé, doplnené vydanie. Zrod knihy sprevádzali takmer denné rozhovory o jednotlivých osudoch popravených nešťastníkov. A vlastne ani tak nešlo o rozhovory či debaty (nebodaj konzultácie). Skôr to bolo tak, že Tomáš večer napísal kapitolu alebo jej časť, ráno mi ju dal čítať a na ďalší deň som odpovedal ako v škole, vždy perfektne pripravený. Nasledovala ďalšia časť a tak sme prešli celú knižku. S takou prácou som sa stretol prvý raz, no ako sa ukázalo, zďaleka nie posledný, veď neskôr prišli knižky Čas pred nesmrteľnosťou, ešte predtým Dušan Makovický. Tragické hľadanie života.

Štvrté

Každý hovorí o Novembri ´89. Veci sa však do skutočného pohybu dostali až začiatkom decembra, keď komunistická strana buď pochopila, že je koniec, alebo to podľa vlastného plánu vzdala. Z nášho pohľadu dosť málo dôležité, veď išlo o veľa vecí. A jedna mala byť vždy väčšia od druhej, až sa to plánovalo do závratných výšok nedozerných mét blahobytu a slobody západného sveta. („Už o dva roky sa budeme mať tak, ako sa majú v Rakúsku,“ povedala spisovateľka Hana Zelinová na prvom a poslednom slobodnom zjazde Zväzu slovenských spisovateľov.)  Bola v tom istá naivita a možno romanticko-revolučný ošiaľ, no vieme, kam veci viedli a ktovie kam ešte povedú. Tomáš Winkler nosil na kabáte malú trikolóru, sedavý spôsob života, na aký si privykol za redakčným stolom, zmenil na činorodý pohyb. V pravom zmysle. Lebo za prvý čin pokladal svoj samozrejmý návrat do Matice slovenskej. Núkali mu v Osvete miesto šéfredaktora vydavateľstva, dokonca riaditeľa, no Matica bola na prvom mieste. Tam niekde asi zazneli tie slová Matica v srdci, srdce v Matici. Po oslave päťdesiatky začiatkom januára 1990 sa rozlúčil s vydavateľstvom a Matica slovenská si ho – odvrhnutého – opäť privinula na svoju macošskú hruď. Macošskú doslova, lebo nastúpili noví šéfovia, keď on sám odmietal vrcholné matičné funkcie. A tie nové metly s ním a vlastne s celou Maticou dosť razantne zametali, až z nej po desiatich rokoch vymietli aj Národnú knižnicu, Pamätník slovenskej literatúry a správu Národného cintorína. Nie sami a nie dobrovoľne. Len pomýleným spravovaním vecí zverených. Len nereálnym videním vecí reálnych. Len zavše márnym bojom s veternými mlynmi tam, kde sa žiadalo vecné a zmysluplné konanie. V tom však osvieteným duchom, k akým Tomáš Winkler bezpochyby patril, tí menej osvietení a možno aj krátkozrakejší bránili. Možno vedome, nevedno, možno, a to nech je naším želaním, iba z nevedomosti. Nech teda je na príčine dnešného stavu Matice radšej slabšia informovanosť než zlý úmysel. Tak nám to vychádzalo aj v početných rozhovoroch, keď sa z Tomášovej neveľkej pracovne v byte na Jilemnického ulici v Martine stal neformálny literárny klub, „salón“ vravievali sme žartom. Tam keby mali steny uši, tam keby sa uchovali myšlienky, čo sa zavše len mihli! No ako už býva svetlým a jasným myšlienkam dané, ulietali do nepamäti.
Pôsobenie Tomáša Winklera na Filologickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici vnášalo svetlo múdrosti aj medzi priateľov a kolegov v Matici slovenskej. „Urob už konečne tú svoju rigoróznu prácu, dávno si už mal mať doktorát,“ oslovil niekoľkých z nás a podarilo sa mu nás presvedčiť. Nič však nehodlal darovať a my sme nič nechceli „len tak“. Univerzitný profesor Imrich Sedlák, CSc. bol šéfom katedry, na ktorej Winkler pôsobil a kde sa zas zbiehali nitky tvorivosti a poznávania tak, ako to na vysokoškolskom pracovisku vyžadovala tradícia a prikazovalo samo poslanie univerzitného vzdelávania. Aj to boli „naše univerzity“, keď sme počúvali inauguračné prednášky nových profesorov, spomínali s tými starými na časy, keď oni boli našimi mladými učiteľmi a my ich predčasne starnúcimi študentmi.

Napokon

Nie všetko a nie vždy bola idylka. Veľa je v predchádzajúcich riadkoch spomienkového optimizmu, no obraz muža, ktorý je ich hlavnou postavou, nie je prikrášlený. Len udalosti dnes vnímame akosi inak. Akoby o nič nešlo. Lenže v tých časoch išlo o veľa. Nie vždy o život, no za zmienku azda stojí, že vždy išlo o niečo a to niečo nebývali maličkosti.
Bolo nás viac, čo sme mali šťastie a česť stretnúť vo svojom živote Tomáša Winklera. A po každom stretnutí s ním cítiť sa vždy aspoň o vlások múdrejší.