Suverénny národ sa dá vysloviť iba suverénnou ústavou (Vladimír Mináč)

359
Vladimír Mináč
Vladimír Mináč

Národný umelec Vladimír Mináč (* 10. 8. 1922 v Klenovci – † 25. 10. 1906 v Bratislave), slovenský spiso­vateľ, popredný reprezentant povojnovej slovenskej prózy a osobitne esejistiky, politický a národný činiteľ, progresívny komunistický intelektuál, získal silné ľavicové a národné cítenie z autopsie, z rodného mestečka a gemersko-malohonstkého regiónu, nebývalo bohatého na slovenské kultúrne tradície i historické osobnosti. Ako charizmatická osobnosť sa nezameniteľne zasadzoval o národnoemancipačné úsilia Slovákov – od čias zápasu o prijatie federácie na sklonku šesťdesiatych rokov –, formuloval vlastnú koncepciu slovenských dejín, obhajoval právo Slovákov na sebaurčenie a na sklonku osemdesiatych rokov viedol nerovný boj s čechoslovakistami, ktorí sa rozhodli zlikvidovať pozostatky federácie, už oklieštenej po nástupe normalizácie sedemdesiatych rokov. Popritom sa naplno venoval činnosti vo funkcii predsedu Matice slovenskej (MS). Bolo iróniou osudu, že nastrčený študent s nič nehovoriacim menom ho v čase novembrovej revolúcie pred televíznymi kamerami obvinil z obracania kabátov, čo bolo impulzom pre jeho likvidáciu vo funkcii predsedu MS. Človeka, ktorý, práve naopak, po celý život trval na svojom presvedčení a robil všetko pre jeho presadenie, neraz aj sám proti všetkým. V. Mináč sa aj po novembri 1989 naplno zapojil do realizácie národnoemancipačných úsilí slovenskej spoločnosti, ktoré – i vďaka jeho intelektuálnemu vzopätiu a podpore politických hnutí presadzujúcich štátnu suverenitu – vyvrcholili prijatím Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, Ústavy SR a vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Zástoje a aktivity V. Mináča v zložitých obdobiach našich dejín, bez ohľadu na kritiku niektorých období jeho verejného pôsobenia v období normalizácie, uznávajú aj mnohí jeho politickí či ideoví oponenti.

Osobná zanietenosť, ba až uvzatosť V. Mináča a v neposlednom rade obdivuhodná odvaha v nerovnom boji vychádzali z jeho hlbokého slovenského presvedčenia, ktoré sa opieralo o historické vedomie práva Slovákov na suverénne rozvíjanie národného bytia, jazyka, literatúry, kultúry, ale aj ekonomickej prosperity – v podmienkach česko-slovenskej a neskôr i vlastnej štátnosti. Zložitosť cesty V. Mináča determinovali už jeho tragické životné peripetie, keď ho ako aktívneho účastníka Slovenského národného povstania v partizánskej brigáde Jánošík na Silvestra 1944 zatklo gestapo a keď ho do konca vojny väznili v nemeckých fašistických koncentračných táboroch Mauthausen a Dachau. (Čiastočne to reflektoval vo svojom prozaickom debute Smrť chodí po horách, 1948.) Neskôr ho spolu s inými slovenskými spisovateľmi obvinili z buržoázneho nacionalizmu (1951), no, našťastie, napokon väzneniu unikol. Aj keď sa po pozvoľnom uvoľňovaní režimu po Stalinovej smrti z neho stal prominentný prozaik, jeho kritické prózy pripravené na vydanie pod názvom Z nedávnych čias (1957) cenzúra zakázala, keďže v nich nedávnu minulosť hodnotil ako „obdobie teroru“ a funkcionárov opisoval ako „bezzásadových, bezcharakterných ľudí“. Ba cenzurovali aj jeho ďalšie diela, vrátane trilógie Generácia (1959 – 1961). Prozaické obdobie V. Mináča sa končí satirickou prózou Výrobca šťastia (1965). Odvtedy sa venoval najmä publicistike, literárnej kritike a esejistike, v ktorej sa stal jedinečným majstrom. Pritom pestoval dialektickú metódu sporu, ktorým sa dá spieť k poznaniu a zistiť pravda. Osobitné miesto v esejistickej tvorbe V. Mináča zaujímajú jeho diela Dúchanie do pahrieb (1970), Zobrané spory J. M. Hurbana (1974) a esej Tu žije národ (1982), ktoré sú filozofickými sondami do našej národnej histórie a zamýšľaním nad zmyslom osudu Slovákov a ich miestom v srdci európskej civilizácie. V časoch okliešťovania ťažko vydobytej federácie jeho myšlienky predstavovali žriedlo národnej sebadôvery a pomáhali slovenskej kultúrnej verejnosti neupadať do depresie.

V šesťdesiatych rokoch sa prihlásil k obrodnému procesu a zaradil sa medzi reformných komunistov, ktorí zdôrazňovali právo Slovákov na zavŕšenie ich národnej emancipácie prijatím federácie – na princípe rovnocennosti Slovákov a Čechov a vzniku dvoch národných republík, ktoré by vytvorili spoločný štát. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v auguste 1968 bol proti okupácii a obhajoval reformný kurz (až do roku 1970). Bol priaznivcom a priateľom A. Dubčeka. Keď Dubčeka po okupácii odvolali z čela Federálneho zhromaždenia ČSSR, na protest si vyzul topánky a bosý ho vyprevádzal z rokovacej sály. V tom čase to bolo veľké a odvážne gesto. Po nástupe G. Husáka k moci a pritvrdení normalizácie zmenil postoj a stal sa jednou z opôr jeho režimu. Bol členom ÚV KSS a poslancom SNR (1971 – 1989). Bol predsedom Slovenského literárneho fondu (1970 – 1974), odkiaľ musel odísť, potom čo SLF štipendiami podporil viacerých v čase normalizácie zakázaných autorov. Minister kultúry M. Válek ho následne vymenoval do funkcie predsedu MS (1974 – 1990), kde sa zaslúžil o dostavbu jej budovy na Hostihore, zvýšenie zástoja MS v spoločnosti a o vydávanie Slovenského biografického slovníka, ktorý zviditeľňoval množstvo slovenských historických osobností a na ich pozadí aj význam Slovákov v dejinách štátov, v ktorých žili.

V. Mináč nikdy nepatril k tvrdému normalizačnému jadru. Prejavovalo sa to v tom, že v MS zamestnával proskribovaných spisovateľov, takisto kritickými postojmi k fungovaniu štátostrany, ako aj v tom, že po nástupe M. Gorbačova za generálneho tajomníka ÚV KSS obhajoval perestrojku a k obdobiu normalizácie sa začal vyjadrovať kriticky. Ako poslanec SNR sa otvorene zastal ochranárov – tvorcov ekologického samizdatu Bratislava nahlas (1987), za čo si vyslúžil v denníku ÚV KSS Pravda atak. Osobitne sa angažoval aj v rámci Literárneho týždenníka ako člen jeho redakčnej rady.

V období zápasu o samostatnú slovenskú štátnosť bol poslancom FZ ČSFR (1990 – 1992), bol zakladateľom Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch (30. 5. 1992), ktorého vyhlásenie v rozhodujúcej miere ovplyvnilo vznik suverénnej Slovenskej republiky.

Za svoje dielo a činnosť získal mnohé významné ocenenia, medzi nimi Cenu Ľudovíta Štúra (1995). In memoriam mu prezident SR M. Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1998).


Mináčov zástoj v boji proti „trojjedinej“ ústave

Literárny týždenník, ktorého 30. výročie založenia si t. r. pripomíname, predstavoval v dusnej atmosfére prípravy tzv. „trojjedinej“ ústavy dar spisovateľskej inteligencie slovenskému národu. Okrem okrúhlych stolov sa v súvislosti s prípravou ústavy LT nezameniteľne zasadil aj o návrat slovenského znaku s dvojkrížom na trojvrší do štátneho znaku vtedajšej federácie (L. Vrteľ: Korene národného symbolu, LT 16, 21. 4. 1989, s. 13). Oživil tým v rokoch normalizácie umlčiavaný proces národného uvedomenia Slovákov ako svojbytného národa s vlastnou históriou, súčasnosťou i záujmom o budúcnosť rešpektujúcu jeho záujmy.

Napriek tomu, že podľa ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o česko–slovenskej federácii sa predpokladalo, že Slovenská socialistická republika (SSR) a Česká socialistická republika (ČSR) ako jej členské štáty prijmú vlastné (národné) ústavy, k ich prijatiu nedošlo. Naopak, pripravovalo sa prijatie tzv. „trojjedinej“ Ústavy ČSSR, ČSR a SSR, ktorému predchádzalo zrušenie ustanovenia o vlastných ústavách republík. Išlo o zrejmý zámer demontovať z ústavného systému zákaz majorizácie, t. j. princíp parity (= jeden k jednému), ktorý sa uplatňoval rovnosťou hlasov za ČSR a SSR v Snemovni národov Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR. Tieto prípravy akcelerovali práve v rokoch 1988 – 1989. A tak s odvolávaním na závery XVII. zjazdu KSČ (24. – 28. 3. 1986) skupina poslancov predložila (26. 10. 1989) iniciatívny návrh ústavného Zákona FZ ČSSR o spôsobe prijatia novej Ústavy ČSSR, ČSR a SSR. Aby si KSČ zabezpečila jeho „priechodnosť“, museli – na príkazy ÚV KSČ – s návrhom vyjadriť súhlas obe národné rady, Česká národná rada (ČNR) a SNR. V návrhu, ktorý prerokúvala na mimoriadnej schôdzi SNR (30. 10. 1989) pod vedením V. Šalgoviča, sa o. i. uvádzalo: „Zrušuje sa článok 142, ods. 2…“, teda ustanovenie o prijatí vlastných ústav republikami.

V rozprave návrh otvorene kritizovali poslanci Vladimír Mináč, JUDr. Vasiľ Bejda, DrSc., a Ing. Ján Majer. Protestovali proti netransparentnosti schvaľovania postupu, keďže nebolo známe znenie návrhu ústavy, porušeniu suverenity národa a národných republík, silnej centralizácii, resp. silnejšej ako v bývalom unitárnom štáte. A hlasovali proti. V bývalom režime to bolo neslýchané(!), no zároveň prejav ich obdivuhodnej odvahy. SNR návrh napriek tomu schválila (za bolo 118 poslancov, proti 7 poslancov, 6 poslancov sa zdržalo hlasovania). Onedlho však, našťastie, prišiel november 1989, ktorý zrušil v Ústave ČSSR deklarovanú vedúcu úlohu KSČ (29. 11. 1989) a zamedzil prijatiu „trojjedinej“ ústavy. Aj vďaka vyhláseniu výboru slovenských historikov z Ústavu historických vied SAV, ktoré deklaroval Anton Hrnko (My, slovenskí historici, LT 50 z 15. 12. 1989), SNR zrušila (6. 12. 1989) svoje uznesenie z 30. 10. 1989. Pritom trvala na postupe vytvorenia najskôr samostatných ústav oboch republík až potom ústavy federácie. (To isté urobila 19. 12. 1989 ČNR.) Neskôr SNR odsúhlasila názov „Slovenská republika“, schválila Zákon o používaní štátneho znaku, štátnej vlajky, štátnej pečate a štátnej hymny SR (1. 3. 1990), ktorý navrátil historický symbol – slovenský dvojkríž na trojvrší ako oficiálny štátny znaku SR – do štátneho znaku vtedajšej federácie.

Poslanec SNR národný umelec V. Mináč proti spomínanému návrhu v rozprave na zasadaní SNR 30. 10. 1989 ostro vystúpil. Jeho doteraz neuverejnený prejav, ktorý je prejavom tak jeho hlbokého národného uvedomenia, ako aj jeho osobnej odvahy, prinášame z prepisu stenografického záznamu v úplnom znení, bez redakčných zásahov. Osobitne dávame do pozornosti jeho záverečné slová: „Poslanci sú zodpovední svojim voličom a svojmu svedomiu. Preto ja budem hlasovať proti návrhu skupiny poslancov Federálneho zhromaždenia.“ Nimi sa V. Mináč verejne postavil proti vedúcej úlohe KSČ či KSS, ktorej bol členom, keďže – v záujme obhajoby národných práv Slovákov – odmietol rešpektovať najvyššie stranícke rozhodnutie.

Vystúpenie Vladimíra Mináča v Slovenskej národnej rade v Bratislave 30. 10. 1989 proti tzv. „trojjedinej“ ústave a za slovenskú suverenitu

Vážený súdruh predseda, súdružky poslankyne, súdruhovia poslanci,
o budúcnosti našich národov sa rozhoduje každým dňom. Prirodzene, nie každý deň si to uvedomujeme. No sú dni, ktoré nám ono rozhodovanie približujú a pripomínajú. Také sú zaiste dni, v ktorých sa má zrodiť naša nová ústava či naše nové ústavy. Nič nie je horšie ako špekulácie a politické licitácie vtedy, ak ide o základné veci ústavy. Základné zákony národných republík a federácie sú takou základnou vecou, ktorá by mala určiť všetky aspekty nášho života i nášho spolužitia na dlhé roky.

Základný zákon musí vychádzať zo skutočnosti, z ekonomickej, sociálnej a kultúrnej situácie obidvoch národných republík, zo štátoprávneho povedomia ich občanov. Nové ústavy by teda mali potvrdiť to, čo potvrdil život: základnú samostatnosť národných republík vo všetkých oblastiach života. Mali by v nich byť presne určené tie okruhy pôsobnosti, ktoré národné republiky delegujú federácii. Lebo ústava musí byť jasná, presná, zrozumiteľná pre všetkých občanov, lebo národné štáty i federálny štát, to nie je niečo mimo alebo nad občanmi, štát, to sú združení občania, schopní v každej chvíli rozhodovať o svojom osude. Práve ústava je prostriedok, ktorým si občania uvedomujú svoju národnú i štátnu identitu. Ústavy národných štátov teda musia byť suverénne, suverénny národ sa dá vysloviť iba suverénnou ústavou. Tu nemožno čarovať a čachrovať, vyťahovať z mieška novú trojjedinosť, jednotnú ústavu, v ktorej sú viac-menej ukryté ako matriošky ústavy národných štátov.

Osobitne pociťuje nevyhnutnosť suverenity národná kultúra. Všetky proroctvá a predstavy o zániku národných kultúr, o pohlcovaní kultúr malých národov kultúrami veľkých národov sú chybné. Všetko je naopak. Stále je zrejmejšie, že svet chce byť rozličný, že aj v rozličnosti je zmysel ľudskej existencie a že podoba tejto rozličnosti sa formuje práve v národných kultúrach. A každá národná kultúra tenduje k suverenite nielen národnej, ale aj štátnej.

O otázkach prirodzených práv by sa nemalo diskutovať a nemali by sa spochybňovať v akomkoľvek návrhu ústavného zákona a pod nijakou zámienkou, ani pod dobre myslenou, by sa nemalo zasahovať do výsostných národných práv. V slovenskej národnej republike nemôže napríklad existovať Československá televízia v Bratislave (tak isto Československý rozhlas v Bratislave, už čoskoro aj Československý film v Bratislave). Slovenská televízia, slovenský rozhlas, slovenský film sú neoddeliteľnou súčasťou slovenskej národnej kultúry, a teda aj znakom národnej a štátnej suverenity. To je len jeden príklad za všetky. Ak sa budeme nazdávať, že nejakým spôsobom obídeme právo moderného socialistického národa, vŕšime iba neprekonateľné prekážky pre budúcnosť, pripravujeme iba nové nešťastia.

A ešte niečo, o čom tu nikto nestratil ani slovo. Možno ani niet dôvodov, aspoň nie dosť objektívnych, historicko-spoločenských dôvodov na to, aby sme menili ústavu. Naopak, je veľa konkrétnych dôvodov, pochádzajúcich z každodennej politickej praxe, na to, aby sa dodržiavala platná ústava, ktorú administratívne centrum sústavne porušuje.

Súdružky a súdruhovia,
zákon, ktorý navrhuje skupina poslancov Federálneho zhromaždenia, zabraňuje každej diskusii o novej ústave, keďže dopredu určuje jednu jedinú nožnú podobu novej ústavy, keďže odmieta možnosť hocijakej alternatívy, najmä samostatných republikových ústav, keďže protidemokraticky oktrojuje pred celoľudovou diskusiou novú podobu ústavy. Poslanci sú zodpovední svojim voličom a svojmu svedomiu. Preto ja budem hlasovať proti návrhu skupiny poslancov Federálneho zhromaždenia.

Ďakujem vám za pozornosť.

(Potlesk.)

(Zdroj: Stenografická správa o 16. schôdzi Slovenskej národnej rady konanej 30. októbra 1989. In: Digitálna knižnica [online]. [citované 3. 3. 2017]. Dostupné v internete: <http://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=10148>)

Literatúra:
* HYKISCH, Anton: Roky 1968 – 1969 a slovenskí spisovatelia: Ilúzie – fakty – zlyhania. In: Česko-slovenské reflexie, s. 49 – 57.
* LONDÁKOVÁ, Elena: Rok 1968 v slovenskej kultúre. In: Historické štúdie 47, 2013, s. 245 – 259.
* MATEJOVIČ, Pavel: Vladimír Mináč a jeho životný príbeh. In: Sme: Príloha Prípad Mináč, 6. 4. 2016, s. II, III.
* MICHELKO, Roman: Vladimír MINÁČ – V košeli zo žihľavy možno byť len rebelom. In: SNN, 8. 9. 2012.
* NEJEDLÝ, Tomáš: Revolučný dav skandoval otcovo meno, hovorí Vladimír Mináč mladší. In: HN Style, 17. 11. 2014.