Svet ako jeden celok (Rozhovor s ukrajinskou spisovateľkou o domove, pamäti a literatúre)

50

Najväčší cezhraničný literárny festival v strednej Európe – Mesiac autorského čítania – každoročne privádza na Slovensko zaujímavých autorov. Do Košíc zavítala ukrajinská spisovateľka Viktorija Amelina – autorka úspešných románov a knihy pre deti. Debutovala roku 2015 románom o udalostiach na Majdane Syndrom lystopadu, abo Homo Compatiens (Syndróm novembra alebo Homo Compatiens). Vlani vyšiel román Dim dľa Doma (Dom pre Doma). „Kniha vyzerá ako rodinný príbeh. Je to neobyčajný príbeh, lebo ho nerozpráva ani jeden z členov rodiny, ale pudel, ktorého volajú Dom. Je to veľkou mierou príbeh o pamäti. Ľudia nechcú spomínať na minulosť, preto o tom rozpráva pes,“ takto intrigujúco predstavila autorka svoj román v metropole východného Slovenska. Ponúkla čitateľom porozmýšľať o tom, kde má každý z nás svoj útulný domov, kde sa nachádza, na akej ulici alebo možno v srdci. Dom pre Doma je trochu smutný, ale pravdivý román. V tejto súvislosti treba podčiarknuť, že je dobre napísaný a zaiste by zaujal aj slovenského čitateľa. Aj to bol dôvod požiadať spisovateľku Viktoriju Amelinu o rozhovor.

IVAN JACKANIN: Čo pre vás znamená, keď sa povie Ukrajina, keď sa povie Ľvov? Vaše prvé asociácie pri týchto slovách?

VIKTORIJA AMELINA: Prvá asociácia – dom. A keď ide o Ukrajinu – brániť. A k Ľvovu – milovať. To preto, že Ľvov je ako zložitá osoba – milovať ju ťažko, takmer tak ťažko, ako je ťažké zachrániť Ukrajinu.

Viktorija Amelina. Foto: autor

IVAN JACKANIN: Získali ste titul magistra počítačových technológií na Národnej univerzite Ľvovskej polytechniky. Pracovali ste ako programátorka. Potom ste nechali kariéru v IT sfére a venovali ste sa spisovateľskej práci. Je zaujímavejšie byť spisovateľkou?

VIKTORIJA AMELINA: Pracovala som nielen ako programátorka, väčšiu časť svojho života som programátorov viedla. Manažovanie bolo nesmierne zaujímavé. Veľa som komunikovala s ľuďmi, niekedy bolo aj veľa adrenalínu. A pokiaľ ide o programovanie, asi som nemala šťastie. Neboli to príliš zaujímavé projekty. Spisovateľ si sám vyberá projekty.

IVAN JACKANIN: Rada cestujete. Sú stopy vášho cestovania zjavné aj vo vašej tvorbe?

VIKTORIJA AMELINA: Stopy cestovania sú vo mne, teda aj v knihách. Zväčša nepíšem o cestovaní do ďalekých krajín (aspoň zatiaľ).

IVAN JACKANIN: Akou mierou sa odrazilo cestovanie vo vašom románe Syndróm novembra alebo Homo Compatiens?

VIKTORIJA AMELINA: Veľkou. Nikdy som nebola na Midan Tahrire alebo v Tunise, hoci v Syndróme novembra sa niektoré historické udalosti odohrávajú práve tam. Ale možno práve vďaka odstupu sa mi podarilo najlepšie absorbovať najdramatickejšie ukrajinské udalosti. Keď sa začal Majdan, bola som práve v Tibete, ktorý okupuje Čina. Teda tam, a nie na východe Ukrajiny, som prechádzala prvými blok-postmi (kontrolno-preverovacím priestorom). Tam som prvý raz videla okupované územie. Potom sa kruh divným spôsobom uzamkol. Z Himalájí som priletela do Kyjeva, aby som stihla to ráno, keď na Majdane zbili študentov. Ráno, keď všetci naokolo opakovali frázu: „Akoby sme sa zobudili v inej krajine.“ A ja by som povedala: ráno, keď sme sa konečne zobudili.

Zdá sa, že takto som písala Syndróm novembra, dívajúc sa na udalosti z Ukrajiny a zároveň odkiaľsi zďaleka. Vnímala som a aj dosiaľ vnímam svet ako celok, napríklad udalosti v Sýrii, agresiu Ruska v Ukrajine. Všetko je so všetkým späté.

IVAN JACKANIN: Mnohí tvrdia, že posledné udalosti v Ukrajine sú priveľmi čerstvé, že o nich treba písať neskôr, s odstupom času, aby sme ich, takpovediac, lepšie pochopili a zovšeobecnili. Aký je váš názor na takéto tvrdenia? Máme právo strácať čas?

VIKTORIJA AMELINA: Myslím si, že nejde o čas, ba ani o to, či máme právo. Ide o pamäť. Vyjadrenie zmyslu, pochopenie – to je tiež zabúdanie, zmena udalosti podľa svojho. Vedci po 11. septembri skúmali, ako si Američania pamätajú túto udalosť. Nezáleží na presných číslach, ale mnohí o niekoľko rokov odpovedali celkom ináč ako hneď po tragédii. Pomýlili sa dokonca v tom, keď prvý raz počuli, že lietadlo narazilo do Svetového obchodného centra v New Yorku. Preto je pre mňa dôležité, či som schopná pretaviť realitu do textu, a to tu a teraz… Či už ide o vlastný spôsob vzájomného pôsobenia so skutočnosťou, napríklad u nespisovateľov – v rozhovore alebo modlitbe… Alebo je to, jednoducho, konjunktúra? Nešikovná samoliečba? Sú dobré a zlé texty, žiadne „máme právo“ neexistuje.

IVAN JACKANIN: Čítajú spisovatelia svojich kolegov?

VIKTORIJA AMELINA: Samozrejme, že čítajú. Ja teraz čítam dielo amerického kolegu Dona DeLilla Biely šum.

IVAN JACKANIN: V jednom rozhovore ste povedali, že písanie je pre vás chorobná vášeň. Ako teda vyzerá taký váš obyčajný deň?

VIKTORIJA AMELINA: Už neviem, čo som mala na mysli pod tou chorobnou vášňou, ale je celkom možné, že som niečo také povedala. Vo všeobecnosti písanie je práca. Samozrejme, obľúbená práca. Taká, bez ktorej by človek vlastne ani nebol. Deň sa dňu nepodobá. V poslednom polroku som veľa cestovala so svojím novým románom Dom pre Doma. Keď som vo Ľvove, čítam knihy, píšem texty, venujem sa sedemročnému synovi, manželovi a priateľom. Navštevujem diskusie a prednášky. Veľmi zaujímavé prednášky sú v Centre mestských dejín a v Ukrajinskej katolíckej univerzite. V mojom dni je veľa kávy a málo času.

IVAN JACKANIN: Zaiste máte veľa nových projektov. Spisovatelia neradi o nich hovoria, až kým ich nezrealizujú. A predsa odhaľte svoje tajomstvo.

Viktorija Amelina: Naozaj neviem, aká bude ďalšia kniha. Pracujem nad novým textom, ale nie som si istá, či ho neodhodím, lebo nebudem s ním spokojná. Už som takto vyhodila štyri romány. Som presvedčená, že netreba publikovať všetko, čo sa napíše. Zostať má to najdôležitejšie, úprimné. Na planéte je aj tak veľa šumu, priveľa neúprimnosti, veľa umelého, predstieraného. Preto nemám tajomstvá. Jednoducho, neustále mám pochybnosti: a čo ak sa mi znovu nepodarí napísať román, s ktorým by som bola spokojná a ponúkla ho čitateľovi?