Svetoznámy humorista Hašek chodil po Slovensku a písal o ňom

1007
Jedna z pohľadníc bratov Haškovcov smerujúcich do Prahy ukazovala vtedajšie Vysoké Tatry

Mladosť jedného z veľkých svetových spisovateľov, literárneho otca legendárneho vojaka Švejka, Čecha Jaroslava Haška, bola spätá aj so slovenskou krajinou a ľudom. Táto spätosť a reflexie predstavovali významnú “stopu” aj v jeho diele a určite sa významne podpísali na formovaní rodiaceho sa literáta. Svet je veľký, no každý jeho kút je ľahko dosiahnuteľný. No len ten, čo dobre pozná vlasť, dokáže ju viac milovať a váži si aj „zvyšok“ sveta. Veľký český spisovateľ a svetoznámy humorista Jaroslav Hašek (30. 4. 1883 – 3. 1. 1923) prešiel ako mladík veľkú časť Slovenska a ostal mu verný aj v časti diela.

Málokto z dnešných Slovákov vie, že si novinár a publicista, bohém a anarchista, no predovšetkým glosátor každodenného života Jaroslav Hašek ostril pero začínajúceho literáta práve na Slovensku! Počas trojročnice 1900 až 1902, keď ako 17- až 19-ročný študent (čerstvý absolvent) obchodnej akadémie cez letné prázdninové týždne prebrúsil Slovensko krížom-krážom. Povzbudený opisovaním jeho krás v Prahe študujúcim Slovákom (členom spolku Detvan) zo známej národoveckej rodiny Jánom Čulenom z Brodského. Aj pod jeho vplyvom Hašek postupne navštívil Turiec, Oravu, Pohronie, Podpoľanie, Gemer, podjavorinský kraj i Ponitrie, Liptov, Spiš aj Vysoké Tatry. V kolíske národného života, Turčianskom sv. Martine, sa zúčastnil na Augustových slávnostiach a spoznal viaceré osobnosti. Napríklad spisovateľky a zakladateľky ženského hnutia Elenu Maróthy-Šoltésovú i Teréziu Vansovú, barda muzeológie Andreja Kmeťa i tolstojovca Makovického… Mladík vnímal realitu života a pochopil mentalitu národa pod Tatrami, čo využil pri písaní desiatok čŕt, obrázkov, poviedok a humoresiek. Návštevy Slovenska a stretnutia s jeho obyvateľmi pomohli odkryť výrazný literárny talent. Treba si uvedomiť, že v rámci ideológie platnej na prelome 19. a 20. storočia sa o Slovákoch hovorilo ako o „vetve národa“. Mladík však zrelo pochopil, že ide o svojbytný národ. Na margo „slovenského domicilu“ môžeme uviesť, že začínal črtami o Cigánoch, pokračoval charakteristikami Detvancov a končil protestmi proti maďarizácii. Keď v októbri 1907 v Černovej pri Ružomberku žandári zastrelili 14 demonštrantov, patril medzi prvých (spolu s Bjørnsonom a Scotusom Viatorom), ktorí protestovali za hranicami „žalára národov“. V preňho netradične vážne ladenom úvodníku ČernováŽenskom obzore č. 2/ 1908. Pozrime sa podrobnejšie na tému, ktorá mu, ako mladíkovi so silným sklonom k romantike a dobrodružstvu, na Slovensku učarovala…

Vysoké Tatry volajú

 „Onedlho sa majestátne ukázala Kráľova hoľa so svojimi lesíkmi kosodreviny, nízkeho porastu a so svojím guľatým holým vrcholkom, ktorý z diaľky vyzeral ako pekný hríbik. „Tam žil Jánošík, dobrý hôrny  chlapec,“ povedal pohonič Grabuška, ukazujúc bičom pred nás, „a visel na háku“, povedal po chvíli mlčania, „keď len pravdu vždy hovoril všetkým rovno do očí. Veru, bil sa za ľudí,“ dopovedal citlivo, odpíjajúc si trochu zo slivovice… To sa hôrni chlapci nabehali,“ dodával ustarane, „teraz však zbojníkov nevidieť.“ Autorom riadkov z poviedky Ovca v žinčici je budúci literárny otec nesmrteľného dobrého vojaka Švejka – Jaroslav Hašek. Roku 1899 sa rozhodol pre ďalšie štúdium na akadémii, a je to úsvit úseku života ohraničeného letopočtami 1900 – 1902, tromi rokmi rovnajúcimi sa trom prázdninovým pobytom na Slovensku. Práve slovenské pobyty v mnohom urobili z neho toho, kým bol až do konca života: neposedného tuláka s perom v ruke, dychtivo spoznávajúceho nové prostredia a sarkasticky pranierujúceho ich negatíva tak, aby pútal pozornosť čitateľov. Hovoríme o 17–19-ročnom mladíkovi, ktorý vhupol do mentality národa a všetko sformulovať na priestore krátkych próz. Dôležité je vyzdvihnúť prvé dve prázdninové „spanilé jazdy“. Trasu prvej jej aktéri začali odmeriavať prieskumom haličského podholia Vysokých Tatier. Bratia Haškovci s priateľmi prešli zatorským, krakovským a tarnovským krajom, čo dokumentujú neskôr v dobových českých periodikách publikované Haškove poviedky. Potom sa zvrtli čelom k Slovensku, smerom na Nowy Targ a odtiaľ pokračovali do Zakopaného. Dôkazom je majstrovská humoreska Oj, Dunajec, biala woda, v ktorej Hašek rozohral mozaiku príbehu. Ešte sa k nemu vrátime… Práve z pošty zo Zakopaného pribudla do zbierky Haškovej sesternice Márii ďalšia pohľadnica. V pondelok 6. augusta 1901 smerujú do Prahy tieto riadky: „Posielame Ti pozdrav z Tatier. Pošta Zakopané. Prekračujeme hranice. Prešli sme vrchy vysoké nad 2000. Je tu zima, v noci 4° C pod nulou. Mamičke posielame list. To biele je sneh.“

Zoči-voči príbehom

Cez hrebene veľhôr sa museli šplhať sami a podarilo sa. Riadky z pohľadnice z Liptovského Mikuláša, ktorá je datovaná 10. augustom: „Srdečný pozdrav Ti posielame v nádeji, že Vás všetkých nájde v zdraví. Prešli sme Tatry bez sprievodcu. Videli sme horské jazerá a išli sme pralesmi, ktorými sme si museli raziť cestu, lebo tam cesta nie je. Museli sme preliezať asi 2000 m vysoké pásmo, ak sme sa chceli dostať do Uhier. Bolo nám veľmi zima. Teraz sme však v údolí Váhu vo sv. Mikuláši. Teraz pôjdeme na Ružomberok, odtiaľ na Oravu a z Oravy do Zvolenskej župy atď…“ Trasa ďalšej slovenskej cesty v lete roku 1901 vedie po línii Myjava – Brezno – Rimavská Sobota – Rožňava – Spišské Podhradie – Poprad – Dobšiná – Zvolen – Banská Štiavnica – Nová Baňa – Bojná (pri Nitre) – Piešťany, aby sa potom na záver za riekou Moravou stočila naspäť do rodnej Prahy. Jaroušek navštevuje mestečká a dediny, ale čoraz viac aj samoty na kopaniciach a ešte osamotenejšie salaše v horách. Tam prespáva a skôr ako sa mu únavou zalepia oči a uši, do hlbokej noci počúva rozprávania, aby sa neskôr sám stal ich rozprávačom. Často sú to „šťavnaté“ a farbisté príbehy prechádzajúce až do mýtického rozprávania, blízkeho povestiam a bájkam. O strašidlách aj zbojníkoch, láskach i zlobách. O ľuďoch a ich neobyčajne obyčajných životoch v dobových súvislostiach a potom – už v autorskom podaní – aj dofabulovaných nesúvislostiach. To už naplno pracovala mladíkova nabudená fantázia… Dojmy boli mocným inšpiračným zdrojom pre mladého a dychtivého „jinocha“, ktorý prstami fantázie rád žongloval s písaným slovom. Jeho naturelu viac „sedeli“ neobyčajní obyvatelia a fatalistické až bizarné príbehy ich životov, odohrávajúce sa v plastickej krajine. Neušla mu ani taká romantická a zároveň etnologicky „šťavnatá“ téma, akou je zbojníctvo.

 Od horala až k ručnici

Detvanci. Majstrovsky napísaná črta o obyvateľoch Detvy, ich obyčajoch a povahe, o hrdých ľuďoch, ktorí „chválenkársky rozprávajú, ako vraj Jánošík, znamenitý zbojník slovenský, mal vo svojej družine niekoľko Detvancov, ktorý potom s ním skončili na šibenici svoj slávny život“. Nechýba tu ani sarkastický lakonizmus schovaný vo vete: „Po zbojníčine zostala ešte iná pamiatka. Nezriedka sa stane, že chlapci s tvárami začiernenými sadzami chytia nejakého veľkomožného pána, zaviažu ho do starej haleny a silno ho zbijú“  Pozoruhodná je zmienka o romantickom epose Andreja Sládkoviča Detvan. Už sme písali o poviedke Ovca v žinčici  s podtitulom Spomienka na Kráľovu hoľu, ktorá je vtipne vypointovaným rozprávaním o výlete v krásnom prostredí s rozprávkovo „bielovlasým bačom s tvárou patriarchu“, ktorý sa však pomýlil. Vzácnych hostí síce pohostil žiadanou špecialitou, no vymeniac ovce, pripravil im pokrm z tej skôr uhynutej a zakopanej, a nie čerstvo zarezanej, o čom sa pohostená spoločnosť dozvedela až po konzumácii. Koniec romantického opisu strieda „tragický“ realizmus: „Hvozdy okolo nás stoja stovky rokov, ale isto nevideli takú spoločnosť piatich bledých ľudí, ako bola naša. Ovca v žinčici, lepšia ako srnka, je mojou jedinou spomienkou na sídlo Juraja Jánošíka.“

Zo starej ilavskej trestnice sa prihovára Hašek príbehom o slávnom zbojníkovi Jožkovi Šavaňú (Kyslom Jožkovi). Ako prezlečený „skromný misionár zastavil pod Trenčínom koč, v ktorom sa viezol četnícky veliteľ z Fraštáku nad Váhom (čiže Hlohovca – pozn. I. V.) po jeho stopách. Vysvitlo, že pán Jožka Šavaňú má ozajstný pech. Poslali ho do Ilavy nad Váhom a od tých čias povesť ilavskej trestnice veľmi vzrástla.“

Zbojník za Magurou. Zo všetkých spomínaných asi „najzbojníckejšia“ próza opisuje lásku ždiarskeho valacha a zbojníckeho syna Janka Karača ku Katruši. Paradoxným dôkazom lásky malo byť ukradnutie ovce z Katrušinho chlieva. Junákovi sa však do cesty postavila krčma, „goržolečka“, a tak, keď prišiel, jeho podguráženú telesnú schránku zo stajne vyprevadila svalnatá ruka modrookej krásavice. Koniec dobrý, všetko dobré. Už v najbližšiu nedeľu pán farár medzi ohláškami čítal: „Janík Karača a Katruša Povaca majú po prvý raz ohlášky.“ Vynikajúci záver je stručný: „Večer v krčme položil bača Gáč na rozlúštenie nasledujúcu filozofickú otázku: Ukradol Janík ovcu či Katrušu ?“                                                                                                                                  

Bátovickí juhásovia. Opäť láska pastierov, tentoraz dvoch kohútov na jednom dvore. Všetko má rozsúdiť mladý richtár, ktorý od každého soka ako úplatok dostane dve ovce a po týždni im pri poháriku slivovice oznámi: „Všetko je urovnané, Hanku si vezmem za ženu ja sám!“. Koniec „kauzy“ je jasný. „Za dva dni sa richtárovi stratilo šesť oviec a Hanke ich tiež šesť chýbalo. Dobrí „juhási“ sa odškodnili…!                                                                                                                                     

Rybár Gulaj. Po prvý raz sa Hašek zaoberá špeciálnym – „sociálnym“ typom zbojníctva – pytliactvom. Hlavnou postavou je richtár Gulaj, „rybár a filozof samouk“, ktorý viedol svojich rodných tak dokonale, že „… požívali povesť najprefíkanejších pytliakov na panstve“. Gulaj vyfilozofoval akčný plán. Knieža mal postreliť „nastraženého“ dedinčana a potom, ako odškodné, dovoliť ostatným poľovať v revíre… Všetko však stroskotalo na mravcoch, ktoré znechutili „nastraženca“, ten sa ukázal predčasne a bolo po pláne. Ešte obdivuhodnejšia je „skratka“ Ručnica, kde doslova na rozsahu niekoľkých riadkov Hašek vystihol tak atmosféru, ako aj charaktery i jazyk zobrazených postáv. Dvaja mladí pytliaci čakajú na rýchlo sa blížiacu smrť strýka Michala, povestného chýrnou pytliackou puškou. Kým sa naťahujú o dedičstvo, starý pytliak, zdanlivo sklonený nad hrobom, vstane a zo „smrteľného“ lôžka a beží do lesa. Mlčanie a prichádzajúca smrť totiž boli úporným spomínaním si, kde tú ručnicu nechal ležať …

Veselý smiech aj vrúcny cit

V spomínaných prózach dominuje sociálny aspekt zbojníctva, podobne ako vo veľkej časti tvorby satirika, ktorý sa chápavo pozeral na ľudské slabosti, uvedomoval si ich korene v biede a aj novodobé „zbojníctvo“ priraďoval k nim. Aká je miera mýtu a reality? Mýtus víťazí. Aj preto, že výrazným rysom Haškovej tvorivej metódy bola fabulácia; aj preto, že bol odkázaný iba na ústne podanie legiend. Aj preto, že ako literát – a aj ako človek – si nepotrpel na presnosť. Zväzovala a ujarmovala… Dôkazom nech je stručné nadviazanie na úryvok citovaný v úvode. Hašek nesprávne lokalizuje najvyšší vrch Nízkych Tatier, keď píše, že „celé pásmo je ve Vysoké Tatře“. Dôkazov nikdy nie je dosť, ešte jeden. „Dodnes nie je rozhodnuté, komu vlastne patrí Štrbské pleso v Tatrách. Zdá sa však, že to nemá väčší význam, pretože prírodné krásy sú „akosi“ medzinárodné a osoh zo Štrbského plesa, tohto čarokrásneho jazera v Tatranskej kotline, majú medzinárodní hotelieri, ktorí zdierajú turistov. Spor sa vedie, či patrí Haliči alebo Uhorsku…“ Autorom riadkov – v mnohom aktuálnych aj dnes! – z poviedky Nešťastie v Tatrách, je, pravdaže, Jaroslav Hašek… Tatranské vody, ktoré boli predmetom opisovaného sporu, však nenapĺňali Štrbské pleso, ale iné vodné „očko“– Morské oko. Tieto vody „vreli“ hlavne koncom 19. storočia medzi majiteľom zakopanských majetkov Zamoyským a pruským kniežaťom von Hohenlohem, ktorý kúpil časť tatranskej pôdy… To však len na spresnenie. Ku vkladu Jaroslava Haška do šírenia (nielen) zbojníckych legiend a mýtov v modernejšom „ošatení“ sa stále oplatí vracať. Prinášajú smiech aj dobrú náladu a tých nikdy nie je dosť – ani v krajine pod Tatrami 21. storočia, ktorú mal začiatkom 20. storočia budúci veľký český a svetový spisovateľ tak veľmi rád.

Hašek je aj autorom takejto humoresky (vo forme drámy) zo slovenským domicilom.

Jaroslav Hašek

Spoveď z Maďárie

Keď som s priateľom zostupoval z lesov dolu na cestu k Pukancu, nevedeli sme, ani ja, ani priateľ, čo v nás vlastne drieme, že sme totiž ľudia, ktorí sú nanajvýš nebezpeční pre celú maďarskú spoločnosť, že sme dvaja moder­ní potomkovia Jiskrových pohrobkov, že dynamitové náboje rozdávame nielen medzi jednoduchým slovenským ľudom, ale aj medzi slovenskou in­teligenciou, ktorej okrem toho sľubujeme i brannú pomoc českých garibaldistov, čiže Sokola. Jednoducho, že sme mizerní českí velezradcovia, pre ktorých je najlepšou pochúťkou jazyk piatich miliónov Maďarov upra­vený na čierno a zapíjaný teplou, nevinnou krvou maďarských batoliat. Brrr! Nevedeli sme to, kým nás na to v Pukanci, pardon, v Bakabanyi neupozor­nili. Udalosti sa pokúsim vykresliť formou drámy. Osoby: notár, jeho pisár, mestský policajný kapitán, ktorý je zároveň kraj­čírom, dvaja mestskí strážnici, ja, priateľ turista, traja slovenskí priatelia. Miesto deja: Pukanec.

Scéna I

Notárova pracovňa. Pri stole sedí notár, pokyvuje hlavou a číta telegram: „Do Pukanca prídu dvaja podozriví Česi. Slúžny zo Štiavnice. Pozor!“ Dočíta. Pisárovi: „Bisony isten, kedves Kálman (Boh mi svedkom, milý Kálman), dvaja českí lupiči sú v Pukanci! “

Pisár: „Bisony isten, máme ich. To budú tí chlapi, čo tu boli na návšteve minulý rok a v lese spievali zvláštne piesne! “

Notár: „Kedves Kálman, dobehnite pre kapitána polície. “

Pisár odchádza.

Notár pre seba: „Musíme ich zadržať. Získať nejaké vyznamenanie…, po­chvalu, dobré oko u vrchnosti. Zrejme sú to nebezpeční ľudia. Buriči, anar­chisti, vyzvedači podplatení ruskou vládou! Ale na mňa si neprídu. Nie som dnešný. Vyznamenanie, pochvala… “

Vstúpi mestský policajný kapitán.

Notár mu hovorí: „Kedves Pálinka, tu v Bakabanyi sú dvaja českí buriči, anarchisti, vyzvedači podplatení ruským cárom. Rýchlo to oznámte strážnikomnikom. Keby sa tí Česi objavili a išli niekam do hostinca, ihneď mi to ozná­mite. Pôjdeme tam. Tak pozor! “

Kapitán odchádza. Notár listuje v maďarskom zákonníku.

Scéna II

Kapitán na námestí strážnikom: „Sú tu dvaja lupiči, anarchisti, vyzvedači podplatení ruským cárom, hneď mi oznámte, ak by išli cez námestie. Po­zor!“ Odchádza.

Prvý strážnik, upravujúc si nohavice: „Hrom do toho!“

Druhý strážnik, prezerajúc si šabľu: „Hrom do toho!“

Obzerajú sa po námestí.

Scéna III

Notárova pracovňa. Notár, robiac si výpisky zo zákonníka: „Pozrime sa, 12 mesiacov… 400 K pokuty… velezrada, doživotné väzenie… to prídu do Komárna… “

Otvárajú sa dvere, ktorými dnu vráža kapitán a za ním strážnici. Všetci: „Práve išli do kasína!“

Scéna IV

Miestnosť kasína. Pri stole stojacom pri peci sedí naša spoločnosť. Pri stole naproti notár, pisár, kapitán a jeho syn. Popíjajú víno. My sa medzi sebou rozprávame o krajine, pôdnych útvaroch, kvetene a zvery. Hovorím slovenským priateľom: „Povedzte, najkratšia cesta do Novej Bane je cez Levice ?“

Priateľ Slovák, medik: „Nie, najkratšia cesta je cez vrchy. Nemáte mapu?“                

Priateľ turista: „Máme. “ Vyťahuje mapu.

Ja: „Prosím vás, vyznačte nám láskavo smer cesty.“

Pri vedľajšom stole notár, štuchajúc lakťom kapitána: „Špióni!“

Kapitán: „Hľadajú cestu cez vrchy.“

Notár: „Máme ich!“

Kapitán, dopíjajúc: „Ešte jeden liter.“

Notár a pisár: „Ešte jeden liter.“                                                                                   

Pri našom stole živo diskutujeme.                                                                                 

Ja: „Všetko si dôkladne prezeráme, nejde nám len o krajinu, chceme pre­dovšetkým poznať ľudí. Chodíme medzi prostých horalov.“                                                                           

Pri vedľajšom stole mestský kapitán notárovi: „Medzi ľudí… Ide im pre­dovšetkým o ľudí.“                                                                                                                                        Notár: „Buriči!“                                                                                                             

Jeho pisár zúrivo: „Prineste nám ešte dva litre.”                                                               

Všetci zúrivo: “Darebáci!”                                                                                                                                                                     

Prišiel turista a fajčiac fajku, hovorí nám: „Ale tento maďarský tabak ne­stojí za nič.“                                                                                  

Hluk pri vedľajšom stole. Celá podnapitá maďarónska spoločnosť sa že­nie k nášmu stolu.                                                                                                                                        Dôstojný mestský kapitán na nás kričí: „ Vlastizradcovia, lupiči, vyzveda­či!“ Vyťahuje nôž.                                                                                                                         

Notár: „Chamraď!“ Máva fľašou vína.                                                                                                                                                   

Jeho pisár a kapitánov syn majú v rukách poháre, kričia: „Zabime ich, urážajú maďarskú vlasť!“                                                                                                                       

Ja, nabíjajúc revolver: „Páni, upokojte sa.“                                                                                                                             

Priateľ turista, otáčajúc bubienkom svojho revolvera: „ Veľmi nás teší.“ Maďarónska spoločnosť s krikom „Anarchisti!“ uteká z miestnosti.                                                                                                      

Toto je naša ničomnosť, o ktorej sa rozpísali a ešte stále rozpisujú tucty hornouhorských a nemeckých novín. Dokonca „Pesti Hirlap“ priniesol o tejto udalosti úvodník.                       

Kto by však neveril, nech si prečíta článok v istých maďarských novinách, ktorý má takýto obsah: „Niekoľko sto rokov prešlo od čias, čo české hordy lupičov, takzvaná česká lúpežná čierna banda, vraždila, pálila, mučila naše maďarské ženy, deti, starcov i mladých mužov, vypaľovala dediny, mestá, chrámy a polia a hľa… Dnes tu máme novú predzvesť. V Bakabanyi sa objavili dôstojní nástupcovia českých anarchistov. Búrili ľudí proti našej vláde, prepadli vládnych zástupcov v kasíne. Vychrlili na nič netušiacich občanov množstvo nadávok a potom… Potom vytiahli títo nespratníci revolvery a chceli zastreliť štyroch občanov: pána N. N., notára, pána N. N., policajného kapitána, potom jeho syna a notárovho pisá­ra. Keď sa im to nepodarilo, ušli. Pýtame sa: Je možné, aby takéto indiví­duá naďalej uskutočňovali lúpežné výpravy do našej krajiny? Je možné, aby boli stále na slobode a písali ešte neobyčajne drzý list tohto znenia onému pánovi notárovi:, Čakáme, že sa ospravedlníte za svoje nevyslovi­teľne smiešne správanie čo najskôr, inak zaň budete pykať. ‘Bližšie správy o ich konaní očakáva redakcia týchto novín v najbližších dňoch.“                                                                                        

Tak sa končil článok. Nad svojím lotrovstvom sa trikrát denne púšťam do plaču…

(Preklad Igor Válek)

Mladý Jaroslav Hašek ako stredoškolský študent počas niekedy až dobrodružných slovenských potuliek