Talianske filmy len pre menšinu divákov?

255

V dňoch 22. – 26. novembra 2018 sa uskutočnila v bratislavskom kine Lumière prehliadka talianskych filmov pod názvom MittelCinemaFest. Podujatie sa s blížiacim koncom roka koná v Bratislave už vyše pätnásť rokov a jeho záslužným organizátorom je Taliansky kultúrny inštitút. Nebyť jeho iniciatívy, o súčasnej talianskej kinematografii by sme nevedeli vôbec nič a boli by sme odkázaní na americké krváky, horory a sentimentálne príbehy buď uspokojujúce najnižšie pudy diváka, alebo falošným idealizovaním skutočnosti odvádzajúce od sústredenia na reálne problémy života jednotlivca i spoločnosti.

Na rozdiel od umeleckých filmov anglosaskej a severskej proveniencie v talianskych je menej pesimizmu a viac sa dotýkajú problémov obyčajných ľudí, ako sa s tým môžeme stretnúť v intelektuálskych filmoch, ktorých hrdinom je prepustený väzeň, týraná žena, príslušníci sexuálnej či etnickej menšiny a vôbec ľudia bez východiska. Je zarážajúce, že niektoré z úspešných filmov talianskych režisérov ostatných dvoch desaťročí (Tornatoreho, Morettiho, Genoveseho, Özpeteka, Amelia) sa nepremietajú aj v kinosálach obchodných centier. Určite by mali o čosi menšiu návštevnosť než filmový brak a bohapustá zábava, no viacerých ľudí (pokiaľ im pomýlená kultúrna politika a amerikanizácia umenia úplne nezničili vkus) by azda oslovili.

V tomto ročníku festivalu sme mohli vidieť deväť talianskych filmov z tohtoročnej bohatej filmovej produkcie (cca 300 filmov). V ponuke prevládali pre nás neznáme mená mladých režisérov a aj žánrové spektrum bolo pomerne široké. Festival otvoril film Navždy mladí a šťastní. Film je dobrým potvrdením tézy významného historika a sociológa umenia Arnolda Hausera, podľa ktorého „aj to najvznešenejšie dielo sa chce páčiť a používa niektoré postupy umeleckých produktov, ktoré sú určené pre menej náročné publikum“. V prípade tohto filmu sa šlo v ústrety divákovi už výberom prostredia filmu (svet populárnej hudby), občasným nadľahčovaním konfliktov, ale aj naznačením chúlostivého vzťahu hlavnej postavy starnúcej speváčky a jej syna, ktorý sa chvíľami blíži k náznaku incestu.

Našťastie režisérka Letizia Lamartire nešla po lacnom efekte a tému zvládla decentne a presvedčivo ako puto dvoch ľudí so silnou citovou väzbou danou ich spoločným životom i vzťahom k hudbe a ich nevyhnutným odpútaním od seba. Film vypovedá o neúprosnom plynutí času, ktorý zasahuje do života ľudí, mení ich spoločenské postavenie a núti prijímať nové a nové rozhodnutia. Popri bravúrnom výkone v Taliansku úspešnej Slovenky Barbory Bobuľovej v úlohe matky scenárista vytvoril zaujímavý obraz mikrosveta, jednotlivé scény a dialógy okorenil prekvapujúcimi pointami a príbeh doviedol k „nepresladenému“ koncu.

Do programu festivalu bol zaradený aj film Dogman so závažnou myšlienkou, vykresľujúc anabázu v podstate dobrého, no prostredím a okolnosťami ničeného človeka. Témou bol príbuzný prvému Pasoliniho filmu z rímskej periférie (Accattone) či prvým neorealistickým filmom s nehercami, no tak ako za pol storočia zosurovela doba, tak aj vykreslenie príbehu režisérom Matteom Garronem bolo ešte podstatne brutálnejšie, plné násilia a ukázalo nám odvrátenú tvár rozvinutej „západnej“ spoločnosti a jej hodnôt. Zostalo otázkou, či zúfalý čin, ktorým hlavný hrdina prekoná svoje postavenie manipulovanej obete, je jeho víťazstvom, alebo porážkou.

Film Hosť mladého režiséra Duccia Chiariniho rozpráva raz vtipne, raz vážnejšie o probléme súžitia troch mladších a jednej generačne staršej partnerskej dvojice. Je dielom bez formálnych výbojov a hlbšej analýzy spoločenských súvislostí, takže pripomína tradičné talianske „ľudové romány“ či českých Bakalárov. Kým Francúzi Chabrol a Truffaut sa v istej fáze svojej tvorby venovali kríze vzťahov medzi pohlaviami odvodenej od životného štýlu vyšších stredných vrstiev (aj s vtedy módnou témou odcudzenia), neistota, nestálosť a strach z rozpadu partnerského vzťahu Chiariniho filmových hrdinov sú akoby podmienené len biologickou podstatou človeka neschopného žiť v monogamii, ťažko hľadajúc ideálneho partnera. Film je preto len dobrou zábavou pre širšie publikum.

Pre diváka očakávajúceho napätie bol určený Ukradnutý Caravaggio už skúsenejšieho režiséra Roberta Andòa. Efektne nakrútený príbeh bol mixom niekdajších antimafiánskych drám Damiana Damianiho zo sedemdesiatych rokov a tajomnej atmosféry románov zamerikanizovaného Katalánca Carlosa Ruiza Zafóna. V priebehu filmu skúsenejší divák pobadal, že čosi nie je v poriadku, čo režisér potvrdil v zábere filmu napokon vyznievajúceho ako paródia žánru.

Niežeby spomínané filmy predstavovali nejaké veľdiela, no určite by mohli prispieť k inému pohľadu na film, než aký nám predkladá často pochybnými výtvormi americkej kinematografie zahltená distribúcia. Kde sú tie časy, keď sa v bratislavských kinách Praha, Slovan, Pohraničník a Metropol uvádzali Felliniho a Bergmanove filmy či filmové prepisy Shakespeara?

Ilustračné foto: pixabay.com