Tápajúci pokus Hodnotíme dokumentárny televízny seriál Expremiéri

371

Očakávania divákov od dramaturgie verejnoprávnej RTVS sú veľké. Logicky by teda malo byť jej zámerom hlbšie reflektovať našu aj nedávnu minulosť, pokiaľ možno čo najobjektívnejšie, pri zachytení všetkých relevantných názorov. V tomto prípade však dramaturgická koncepcia nie úplne originálna. Pred niekoľkými rokmi s podobným projektom prišla Česká televízia a dovolím si tvrdiť, že s podstatne lepším výsledkom. Najzásadnejším problémom celého projektu bola skutočnosť, že úlohu spracovať portréty nedostali vyzreté osobnosti s dostatkom životných skúseností, ktoré by vedeli danú dobu reflektovať v plnej komplexnosti, ale mladí študenti VŠMU, ktorí zväčša dobu a osobnosti, ktoré „spracovávali“, nepoznali v čase ich politického zenitu, čím fatálne znížili objektívnosť ich reflexie. Poďme chronologicky.

Milan Čič

Portrét prvého ponovembrového premiéra vlády národného porozumenia Milana Čiča bol hádam najobjektívnejší. Ako sa ukázalo, jeho fyzická neprítomnosť (zomrel 9. novembra 2012) neumožnila autorovi portrétu priveľkú mieru subjektivizmu, čo viedlo k relatívne objektívnemu obrazu. Autorka portrétu Mária Brnušáková musela vychádzať z archívu, rešerší a svedectiev Čičových súčasníkov. Práve to jej dalo isté mantinely, ktoré nemohla prekročiť. Veľký vplyv na celkové vyznenie portrétu mala aj skutočnosť, že Čiča nevníma verejnosť kontroverzne; Jeho pôsobenie bolo relatívne veľmi krátke, i keď vo veľmi zásadnom a prelomovom období.

Ján Čarnogurský

Pri spracovaní portrétu Jána Čarnogurského musíme konštatovať presný opak ako pri Čičovi. Režisérka Kristína Leidenfrostová zrejme chcela zachytiť kontrast medzi predsa len akceptovaným premiérom Čarnogurským, akým bol na začiatku deväťdesiatych rokov, a súčasným protivojnovým a proruským aktivistom, ktorý pravidelne organizuje protestné mítingy na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Tento jeho prerod však takmer nevysvetlila. V dokumente síce vystupujú jeho politickí spolupútnici František Mikloško či Vladimír Palko, ale aj ich vyjadrenia vyznievajú viac než rozpačito. Kým Mikloško sa s Čarnogurským názorovo rozišiel, Palko, naopak, ho aj naďalej podporuje. Najväčším prešľapom portrétu bol „aktivizmus“ režisérky, ktorá Čarnogurského tlačila do pozície, ktorú mu chcela naoktrojovať. Bolo až trápne sledovať, ako ho diriguje, ako ho inštaluje pod protestným transparentom , ktorý bol navyše gramaticky zle napísaný. Čudujem sa, že Čarnogurský sa dal do tejto pozície relatívne veľmi ľahko a bez odporu vmanipulovať. Nakoniec vyznel ako neistý vodca bezmocnej hŕstky skoro pomätených aktivistov, pritom k skupinke, ktorú vedie, vlastne ani tak nepatrí. Téma jeho osamelosti v spoločnosti ľudí, ktorých vedie, mala byť akýmsi ústredným motívom celého portrétu. Ak toto bol zámer, tak vyšiel. Očakával som však viac. Autorka ani len nenačrtla jeho prerod zo „štandardného“ politika na politického aktivistu. Nepomenovala viaceré míľniky jeho myšlienkového vývoja, ako aj postupnú rozpačitosť, ktorá sa najpríkrejšie prejavila pri jeho tvrdošijnej kandidatúre na prezidenta. Ako vieme, v týchto voľbách získal sotva 0,6 %. Čarnogurského portrét teda bola veľká a premárnená šanca postihnúť triumf i ďalšie zložité peripetie jeho života.

Jozef Moravčík

Jana Durajová, režisérka portrétu Jozefa Moravčíka, azda najvýstižnejšie vystihla podstatu respondenta. Leitmotív tohto dokumentu by najlepšie charakterizoval názov – Náhodný premiér Jozef Moravčík. Moravčík sa stal premiérom skutočne len preto, že najmenej prekážal. Pôvodne ním mal by Roman Kováč, toho však vetovala SDĽ a tak bol Moravčík akýmsi východiskom z núdze. Aj jeho pôsobenie vo funkcii bolo nemastné-neslané. Ide o esenciálny príklad, ako sa človek s minimom lídrovských schopností môže dočasne dostať až na samotný vrchol mocenskej pyramídy. Táto skutočnosť sa prejavila aj v odpovediach viacerých respondentov, ktorý si ho viac pamätali z podstatne menej významnej funkcie primátora Bratislavy, v ktorej, mimochodom, takisto nejako zvlášť nezažiaril. Ako alternatívny názov jeho portrétu by sme tak mohli použiť aj známu parafrázu Musilovho románu Jozef Moravčík – muž bez vlastností.

Vladimír Mečiar

Najväčším prešľapom v celom projekte bol portrét trojnásobného premiéra Vladimíra Mečiara. Sledovať vzostup a pád neskutočne schopného politika, ktorý však v istom štádiu svojej kariéry stratil akýsi vnútorný korektív a vďaka sérií ťažkých politických chýb sa už asi navždy zapíše do dejín Slovenska ako kontroverzná osobnosť, dávala režisérovi veľké tvorivé šance. Namiesto toho autor Dominik Jursa predložil neskutočne povrchný portrét, plný mediálnych fráz, ktorý realitu vykresľuje veľmi sploštene, hlúpo a jednostranne. Výber Eriky Vincourekovej ako hlavnej respondentky bola síce z núdze cnosť, no nebol to šťastný krok v podobe dvojakého klišé. Na jednej strane sme videli nekritické argumentárium Mečiarových ultrafans, na druhej strane len známe otrepané floskuly, ktoré dnes prevládajú ako nespochybniteľná historická pravda o jeho ére, ére mečiarizmu. Zakomponovanie detí SR, ktoré odmietajú éru, na ktorú si objektívne nemôžu pamätať, či vyjadrenie náhodného respondenta, ktorý svoju animozitu voči Mečiarovi nevedel vyargumentovať – to všetko je iba symptóm režisérskej nemohúcnosti. Neodpustiteľné je však ignorovane takmer štvorhodinového rozhovoru, ktorý nakoniec autor portrétu s Mečiarom po dlhom putovaní nakrútil. Akoby tým chcel povedať, že „triumf a tragika“ Mečiarovej osobnosti ho vlastne nezaujíma, a autor sa radšej uspokojil s povrchným, ale všeobecne prijímaným obrazom o tejto osobnosti. Inak povedané, tento diel bol úplne zbytočný, ale zároveň to bola trestuhodne nevyužitá príležitosť.

Mikuláš Dzurinda

Ak by sme mali vyhodnotiť diel, v ktorom si respondent režisérku Janu Durajovú takpovediac natrel na chlieb, bol by to jednoznačne film o Mikulášovi Dzurindovi. Autorka si síce Dzurindove pôsobenie vo funkcii premiéra naštudovala, aj sa relatívne pripravila, ale zvládnuť Dzurindovu bohorovnosť, drzosť, aroganciu či hranú suverenitu bolo úplne nad jej schopnosti. Najsilnejší moment tohto dielu nastal v situácii, keď sa ho po prednáške jeden študent spýtal, či nikdy nevzal úplatok. To, čo nasledovalo, bolo dobre pripravené divadielko, a Dzurinda opäť zahral svoju naučenú etudu: hrané rozhorčenie, dokonca reči o tom, že takouto otázkou sa dotýka jeho dôstojnosti. Fakt prekvapivé! Dzurinda, ktorý je a ešte dlho bude etalónom skrz-naskrz skorumpovaného systému, sa do „krvi“ uráža, ak sa ho niekto spýta na niečo, o čom všetci vedia, že v tom bol neprekonateľným majstrom. Najfatálnejšie zlyhanie predviedla režisérka v pasáži, keď sa v aute rozprávali o Gorile. Absolútna neschopnosť režisérky reálne a dôrazne oponovať jeho nechutnej demagógii je vskutku hanebne tristné. Dzurinda nepreukázal ani najmenšiu sebareflexiu, bránil sa len krajne dementným odôvodnením, že Gorila je majstrovským PR dielom Fica, ktorý vypálil Dzurindovi na čelo biľag vrcholného korupčníka, a tupé novinárske stádo (ako vždy poslúchajúce Fica na slovo – smejem sa, až je mi zle) to potom do bezvedomia verklíkovalo a verklíkuje. Na takúto interpretáciu už naozaj normálny človek nemá slov, smutné však je, že režisérka v reálnom čase nevie vyvrátiť či dôrazne oponovať takýmto nezmyslom. Ako reparát sa by sa hodil aspoň režisérsky dôvetok.

Iveta Radičová

Ďalším dielom bola časť o Ivete Radičovej, nakrúcalo sa v Kremnici počas Kremnických gagov. Ak opomenieme niektoré zbytočné bulvarizujúce prvky, napríklad Radičová u veštice a podobne, tak v podstate portrét vystihol hlavnú príčinu neúspechu našej prvej premiérky. Koncentrovane, ale veľmi presne to vyjadril jeden z respondentov – Martin M. Šimečka. Skutočnosť, že slovenská politika je veľmi toxické prostredie a že je nevhodné pre ľudí so slabým žalúdkom, predstavuje takpovediac axiómu, ktorej si mala byť Radičová vedomá. Ak s tým nebola uzrozumená, tak do toho jednoducho nemala ísť. Jasné a presné.

Robert Fico

Celý projekt venovaný expremiérom bol ukončený trocha nečakane a neplánovane – portrétom Roberta Fica. Ak si uvedomíme, že Fico je politicky aktívny a že ešte v slovenskom verejnom živote nepovedal posledné slovo, prístup mapovať ho len ako človeka a vytesniť politiku mimo portrét bol z princípu problematický. Na obranu autorky Lucie Kašovej však treba povedať, že to bola podmienka Fica. Čo bolo, naopak, neférové a iste aj za hranicami etiky, bola skutočnosť, že gro portrétu, ktorý sa nakoniec vysielal, nakrúcali skrytou kamerou. Zámer bol jasný – odhaliť Fica bez masky, uvoľneného, keď vypadne z roly. Odhliadnuc od spomínanej etiky, ťažko sa to dalo technicky realizovať, keďže natáčanie trvalo brutto tri dni, teda nestrážených chvíľ, ktoré by boli dostatočne výpovedné, bolo ozaj minimálne. Aj zloženie respondentov, ktorí hodnotili Fica akoby predznačovalo vyznenie jeho portrétu. A to malo byť jednoznačné: Fico je v podstate človek bez jasnej vízie, čistý technológ moci, racionálny, bez emócii, síce homopoliticus, ale v podstate človek bez vlastností, sterilný a prázdny. Ukážka, ako sa dá s divákom manipulovať. Napokon tak vyznel celý seriál.

Takéto závažné projekty by nemali spracovávať študenti s predsa len obmedzeným rozhľadom, skúsenosťami a osobnostnou výbavou, hlavne, ak ich respondenti sú skrz-naskrz ošľahaní „harcovníci“, ktorí všeličo prežili a ocitli sa na samom vrchole mocenskej pyramídy. Druhá zásadná výhrada spočíva v tom, že autori portrétov nehľadali pravdu o svojom respondentovi, len sa pokúsili natiahnuť ich obraz na mustru, ktorú už mali pred nakrúcaním. Niekde to bolo vidieť viac, niekde menej, ale v niektorých prípadoch to už hraničilo s politickým aktivizmom. Expremiéri sú tak v značnej miere nevyužitou príležitosťou na vytvorenie objektívnych portrétov ľudí, ktorí v najväčšej miere formovali našu spoločnosť v uplynulých tridsiatich rokoch. Škoda, na reparát si totiž budeme musieť počkať možno ďalšie tri desaťročia.

Zdroj: Roman Michelko: Hodnotíme dokumentárny televízny seriál Expremiéri: Tápajúci pokus. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 3 – 4 (30. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 4, 5.

Na ilustračnej fotografii Robert Fico v dokumentárnom seriáli Expremiéri.  Reprofoto: archív