„Ti poradím – nos nestrkaj do toho!“

253

Margita Ivaničková

Citát z titulku hovorí za Pelevinov román Generácia „P“ predovšetkým o alibistickom postoji samého autora k problému. A problém, ten si teda, pánečku, Pelevin vie zvoliť ako vždy. Globálny, dráždivý, provokatívny. Tentoraz sa talentovaný literárny provokatér Pelevin zameral na svet médií, reklamy a bizarnú špirálu obludností, ktorá tento svet obýva. Špirála, zikkurat, babylonská veža tu figuruje ako metafora štvanice cestou k vyšším postom, lukratívnejším objednávkam, až po mierne prehnanú démonizáciu moci, ktorou majitelia reklamných agentúr presahujú až do usmerňovania celoplanetárnych politických vektorov. Spočiatku je to všedný príbeh talentovaného, ale nepriebojného absolventa Literárneho inštitútu, ktorý sa živí ako predavač v trafike (vlastnenou mafiou nižšieho rangu), potom sa spolužiakom nechá nahovoriť na prácu v reklamnej agentúre.

Dovtedy príbeh pripomína takmer vtipnú príručku pre začínajúcich copywriterov o štylizácii scenárov reklamných spotov: „Môže ti to trvať dve minúty, ale za klientom nezájdeš skôr ako o týždeň. Musíš ho presvedčiť, že si celý ten čas behal po izbe, držal sa rukami za hlavu a hútal, hútal, hútal.“ Najnižší stupienok reklamného nádenníka takto začína. Ale už tam je omnoho lepšie platený ako predavač v trafike, či nebodaj ako intelektuál živiaci sa literárnou prácou. Zaujímavou nuansou v texte je úvaha nad pojmami tvorca a kreatívec. Tvorcovi je veľkodušne ponechaná lopota na poli umenia a kreatívec je človek s talentom použitým na výrobu peňazí. Stúpanie po pekelných kariérnych schodoch tvorby reklamných spotov je vyčerpávajúce predovšetkým psychicky. Preto Pelevin akosi samozrejme venuje predlhé pasáže popisu drogových tripov a psychodelických úletov protagonistu, v ktorých hľadá inšpiráciu pre čoraz náročnejšie projekty, platené číslami s čoraz väčším počtom núl.

„A keď ťa zasypú robotou, čuchneš si koksu a budeš konkrétne problémy celý deň riešiť v pokluse. Na abstraktné ti nezvýši čas.“ Lietajú tu obrovské prachy veľakrát za donebavolajúce reklamné zhovädilosti. Ale beda, ak sa opováži u protagonistu ozvať logika, či nebodaj svedomie. „Ty čo chceš – aby boli šťastní oni alebo ty?“, pýta sa majiteľ zamestnanca. Tými „onými“ sa myslia miliardy ohlupovaných divákov pri televíznych obrazovkách. Popisy veľmi sofistikovaných metód vykrádania ľudskej duše zaberajú veľmi rozsiahlu časť knihy. „Človek v tomto živote asistuje pri spaľovaní odpadu svojej „identity“. Uznaj, že je lepšie sa pri takej vatričke zohriať, než v nej zaživa vzplanúť. – Načo je človeku pozerať do vatry, keď v nej planie jeho život? – To je šumafuk. Aj tak neviete, čo s tými životmi robiť. A nech by ste kdekoľvek pozerali, i tak pozeráte do ohňa, v ktorom zhára váš život. Milosrdenstvo tkvie v tom, že namiesto krematórií máte televízory a supermarkety. A pravda v tom, že funkciu majú jednu, a navyše, vatra je jednoducho metafora. Uzrel si ju, lebo si zjedol priepustku do spaľovne odpadu. (droga, pozn. recenzentky) Väčšina zrie pred sebou jednoducho televíznu obrazovku.

“Drastické metódy likvidácie konkurencie a akéhokoľvek prejavu odporu na vrstevniciach obrovských peňazí a záujmov nie sú priveľmi odlišné ani od tých, ktoré poznáme v našich pomeroch.” Pelevin nehodnotí, nemoralizuje, iba stoicky konštatuje a farbisto opisuje bizarné metódy mediálnej manipulácie ad absurdum, až po štúdiá na výrobu politických dvojníkov, po výrobu politických kampaňových materiálov bez toho, aby sa na nej živý protagonista zúčastnil. High technology! Nebol by to Pelevin, keby svoje opusy neprešpikoval množstvom pasáží z východných náboženstiev, lebo je ich veľkým prívržencom a kresťanstvu sa obrovským textovým oblúkom vyhýba; keby v diele nebolo množstvo ezoterických, okultistických, magických a na všetky spôsoby omračujúcich rituálnych obrazov. Lebo v high society je to tak a vybočenie z nalinajkovaného sa nemilosrdne trestá. Smie sa iba súhlasiť a poslúchať, lebo inak nebudú obrovské prachy a keď treba, ani nepohodlný človiečik.

A sme pri markantnom Pelevinovom tvorivom probléme. Dráždi ho otázka, kto celé toto obludné manipulovanie s ľudstvom riadi, ale neopováži sa ani len o pokus o vlastný názor. Aj v tomto románe alibisticky v dotknutých pasážach píše v tretej osobe. „Starostlivo veru nad tým bedlia… ti poradím – nos nestrkaj do toho.“ Svojej autorskej úlohy sa Pelevin zmocnil s literárnym majstrovstvom, ale zásadné objekty neľudskej mocibažnosti, nitkárov krvavého svetového diania pomenúva vyhýbavým „dačo“, „čosi“. „Ti vravím, počkaj. Bo to je, bratku riadna dilema – pochopiť, že kto všetkému tomu velí. Ti poviem zatiaľ – svetu vládne nie kto, ale čo. Ustanovené faktory a impulzy, o ktorých ti je ešte priskoro vedieť.“ Je otázne, či autor takého formátu ako Pelevin nájde niekedy odvahu priznať, že každé jeho manipulatívne „čo“, je oblečené v ľudskej koži. Každé.

Viktor Pelevin
GENERÁCIA „P“
Preložil Miloš Ferko
Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018, 1. vyd., 301 s., ISBN 978-80-8202-063-5

Zdroj: Margita Ivaničková: „Ti poradím – nos nestrkaj do toho!“. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 9 – 9 (13. 3. 2019), ISSN 0862-5999, s. 13.