Tie prvé dni Spomienky na august 1968 očami redaktora Smeny

405

JÁN ČOMAJ

Do Bratislavy som sa vrátil 21. augusta za tmy. Cesty z Prešova plné tankov. Kým sa dalo, šofér Karol Kukumberg (ten, čo o pár rokov vozil šéfredaktora Pravdy Bohuša Trávnička, a viezol ho aj na Železnú studienku, kam sa šiel Trávniček utopiť), hľadal bočné cesty, aby sme sa vyhli ozbrojencom. Popod Mníšek nad Hnilcom cez Poltár, Málinec, Očovú, Zolnú, tam plné poľné letisko okupantov, Sliač, to už sme museli na Zvolen, inak sa nedalo. Pod zámkom muž prikrytý zástavou, Jožko Levák, ľahol si pred tank, tank nezastal. V Žiari deti s učiteľkou píšu na betón azbukou: Uchodite domoj! Pred Nitrou sa zakopávajú Maďari, už im zo zeme trčia len hlavne kanónov, rozryli vinice, toľká škoda! Akurát oni, čo si strážia svoje badačone, leánky a egerskú býčiu krv ako národný poklad!

Manželka ma víta, že pred hodinou tu boli dvaja v civile. Hovorili po slovensky. Povedala im, že som na východe a nevie, kedy sa vrátim. Musím z domu. Zbalil som si nevyhnutné veci a rozrobenú knihu Veľký biliardový stôl. Vyšla o dvadsaťpäť rokov. Titul mi vlastne vymyslel Tatarka. Raz mi vraví: „Cítim sa ako biliardová guľa. Ležím si, a tu do mňa drcne červené tágo – a už v tom lietam: guľa, mantinel, guľa, prepadlisko…“

Až neskôr som sa dozvedel, že v ten večer odviedli asi osemdesiat, možno sto ľudí do Petržalky – funkcionárov, novinárov, pracovníkov rozhlasu a televízie. Prepustili ich po dvoch dňoch, keď mali situáciu pod palcom.

Na autobusovej zastávke som rozmýšľal, kam ísť. Pred pár dňami mi dvaja proroci, nezávisle od seba, predpovedali, čo sa stane. Do roka zabudneme, že sme sa o čosi pokúšali. Tono Drobný, historik, a Boris Slovák, choreograf. Obaja mi ponúkli azyl, keby niečo, kým nezdrhneš… Od Tonovej garsónky som mal aj kľúč, on už ako správca Červeného kameňa býval tam. Izbičku nájdem pod schodmi na Klariskej, prízemie, dvere vľavo. Nikdy som tam nebol, ale dom som poznal, na spadnutie… Kde býva Slovák, som vedel, vedľa Mistríkovcov na Lehockého. Autobus ma viezol práve tým smerom, asi aj to rozhodlo.

Ivani

Boris ma privítal, ako by som k nim chodil dvakrát do týždňa – a pritom som bol u nich prvý raz. Vtom sa objavil Ivan Krajíček. Referoval nám o zastrelení pätnásťročnej Dany Košanovej a tridsaťpäťročného lodného kapitána Jána Holíka, otca štyroch detí na schodoch univerzity, ktovie, prečo zostala na roky neznámou tretia obeť – dvadsaťďeväťročný Stano Sivák z Bojníc, guľka ho zasiahla, keď dvíhal Danku…

Na druhý deň sa tu objavil ďalší Ivan – Mistrík. Dal Borisovi akúsi plochú škatuľu a ten ju starostlivo strčil do keramickej pece – papier, triesky a drievka na podkúrenie starostlivo vložil späť. Videl, že naňho nechápavo hľadím, tak vraví, akoby to bolo samozrejmé, Ivan nakrúca po uliciach, priniesol kazetu, o chvíľu príde posol z rakúskej televízie. Večer išli zábery na vežu kláštorného kostola U milosrdných bratov, prevŕtanú guľkami, vtedy vošiel Mistrík, úsmev od ucha k uchu, to sú moje šoty, vraví, teraz príde múr pri Dome pionierov… a vskutku, po Banskobystrickej ulici odušu beží chlapča a za päty mu strieľa roztopašný vojak, pod guľkami vylietava omietka. Ivan vraví, že včera Smena ešte vyšla, ale dnes nič, už ju obsadili… Pôjdem ta z Bezručovej, ako chodia ľudia, čo nad redakciou bývajú… O hodinu sa vrátil. Pred Umeleckou besedou sú tanky, pred vchodom do redakcie samopalníci. Šiel od Bezručky a cez dvor, no do budovy sa dalo ísť len k schodisku do obývaných poschodí. Do redakcie sa nedá, tam drieme vojak…

Vrátili sme sa k rádiu. Rozhlas bol úžasný, okupantov mohlo poraziť. Rusi odpájali vysielače – a tí chlapi vysielali ďalej. Signál napájali na náhradné antény, aby zmiatli zameriavačov, vraj ho pripli aj na trolejbusovú sieť…

Večer sa znova zjavil Krajíček. Býval pár metrov od kolegu Fülöpa, v 500 bytoch, vravím mu, zober ma ta, zistím, čo sa deje. Pri Avione nás zastavili policajti. Spoznali Krajíčka a vravia, bežte domov, nech vás Rusi nečapnú! Zakázali vychádzať po desiatej večer!

Ota sme našli v župane, akoby nič. Vravel mi, ráno vyjdeme, tlačíme na Cukrovej, kde sa robia svadobné oznámenia… Príď ráno o deviatej na Sibírsku, dal mi adresu. Krajíček ma pokojne zaviezol nazad k Borisovi. Ráno som sa dal dolu Šancovou, vtedy maršala Malinovského, na Sibírsku. Po dvoch dňoch služobnej cesty a dvoch dňoch absencie.

O týždeň

Vojská opustili redakciu aj tlačiareň. Redakčný život sa vrátil do zvyčajných koľají.

Zdanlivo. Lebo v pozadí už bolo cítiť partiu, čo sa chystala uchopiť moc. Musela však počkať, kým nás strana vymytie? z redakcie.

Nad hlavičkou novín kričia nápisy: Sme s vami! Nik nám nezabráni pokračovať v Januári! Veriť, milovať, pracovať … Ani jeden z nás nebol vtedy Matuškom, Gudernom, Várossom, ktorí tušili či priam vedeli, kam to povedie. Raz ma na ulici pristavila Katarína Lazarová a pýta sa ma, prečo práve my, čo sme niekoľko rokov presadzovali demokratizačný proces, podporujeme Husáka. „Preboha,“ vraví, „ten o pár týždňov zmetie Dubčeka a vami si bude topánky utierať! Modlite sa, aby ste neskončili v Jáchymove!“

Najbližšie dni jej dávajú za pravdu. V novinách, tých novinách, čo včera prisahali vernosť Januáru, nazývajú pojanuárovú politiku pokusom o demontáž socializmu, obviňujú kolegov z vlastizrady, a tie články už vychádzajú bez kryptomien, už sa pod ne podpisujú aj naši kolegovia: Daško, Ištvančin, Riško, ten si za to na dvadsať rokov vyslúži miesto generálneho riaditeľa Československého rozhlasu v Prahe. V Pravde sa ozývajú len nevýrazní novinári ako Bak, Mikľa, ale o chvíľu aj Chňoupek a Trávniček.

Potrvá to rok. Strana si pripraví pôdu pred masovou čistkou.

Odchod komparzu

Úlohu v kremeľskom divadle už koncom septembra odohrali vojská NDR, Maďarska, Poľska a Bulharska. Odchádzajú. Zostáva tu však – a dvadsaťtri rokov tu zostane – strážna rota: 73 500 sovietskych vojakov a poddôstojníkov, 18 500 dôstojníkov, 44 340 rodinných príslušníkov, 1 120 tankov, 103 lietadiel, 173 vrtuľníkov a 120-tisíc kilogramov munície, vrátane atómových hlavíc. Verejnosť sa napriek tomu všetkému, aj navzdory narýchlo vytvorenej inštitúcii – Slovenského úradu pre tlač a informácie, ktorý má mať ostražitý dohľad nad obsahom médií –, dozvedá, že skupina dogmatikov vo vedení strany podpísala a nedôstojným spôsobom odoslala (cez spojku v pánskom pisoári hotela Bôrik) list súdruhovi Brežnevovi, v ktorom samozvaná revolučná robotnícko-roľnícka vláda, podpísaní Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasil Biľak pozýva sovietske vojská zlikvidovať protištátny puč v Československej socialistickej republike. Ak by sa tá partia bola dostala v noci na 21. augusta 1968 k moci, legalizovala by zásah cudzích armád. Nestalo sa to. Starý generál Svoboda sa zachoval statočne. V tej chvíli som mu odpustil, že rok predtým neprišiel – už ako prezident – na obnovený proces s popraveným generálom Píkom, jednou z prvých obetí februárového prevratu. Boli priatelia, osudy za vojny ich zviedli dovedna – Píka bol vojenským pridelencom ČSR v Moskve, Svoboda veliteľom 1. čs. armádneho zboru. Patrilo sa mu prísť, veď aj ako prezident nosieval generálsku uniformu. Bol som na tom pojednávaní. Prišiel len dôstojník z vojenského oddelenia prezidentskej kancelárie a požiadal senát, aby mohol prečítať svedectvo generála Svobodu, prezidenta republiky. Bolo voči Píkovi ohľaduplné, no nezastal sa ho v plnej miere a neodsudzoval jeho vrahov. Stačilo však na to, aby súd prípad uzavrel: Píka bol odsúdený protiprávne. Súd ho zbavuje obvinení a vracia mu hodnosti, vyznamenania a občianske práva – dvadsať rokov po tom, čo na plzenských Boroch odvisol. V noci na 21. augusta 1968 však generál Svoboda konal, ako sa na generála patrí. Nijakú robotnícko-roľnícku revolučnú vládu nevymenoval. Vstup vojsk tak ostal okupáciou.

 Figúrky

Smene sa darí udržiavať svoju tóninu, aj keď už orchester hrá tichšie. Figúry, ktoré sa pripravujú prevziať kormidlá v štáte, ešte chvíľu čučia. Nie však náš bývalý kolega Chňoupek a nedávny kolega Ján Riško, tí sú už verejne známymi normalizátormi. Pripája sa k nim nový riaditeľ spravodajskej agentúry ČSTK na Slovensku JUDr. Anton Kopšo, ktorého novinárska skúsenosť bola zopár služieb na zahraničnopolitickom oddelení Smeny v čase dovoleniek, keď mal Tono prázdniny a chcel si prilepšiť grajciar k platu asistenta právnickej fakulty.

V redakcii hľadám témy, ktoré vieme obrániť. Federalizácia republiky. Kým však strana dáva pojmy demokratizácia federalizácia proti sebe, my ich považujeme za rodné sestry. Roman Kaliský, Pavol Števček, Vladimír Ferko chápu federalizáciu ako plod demokratizačného procesu, čo je logické. Ak klasici marxizmu pokladali socializmus za vyšší stupeň demokracie, teraz to slovo súdruhov straší. Ak po Februári 1948 pojem demokracia vyzdobili ešte prívlastkom „ľudová“, pričom vznikol absurdný výraz: ľudovodemokratická republika (ak si jeho dve časti – grécku a latinskú – preložíme, vyjde nezmysel: ľudová ľudovláda vlády ľudu), teraz sa stávajú výrazy demokracia, demokratizačný vlastizradnými pojmami. Strana chce Slovákov opiť rožkom federácie. Hovoríme o potrebe nepoľaviť v odhaľovaní krívd minulosti, píšeme reportáže o krutých osudoch obyčajných ľudí, lebo proti tomu nemôžu súdruhovia namietať. Vlado Ferko oživuje zázračnú tradíciu drotárov, do centra prvý raz tlačíme problematiku životného prostredia, v čase strmhlavej industrializácie absolútne zabudnutú…

U Husáka

Vtedy si Gustáv Husák, od mimoriadneho zjazdu KSS v auguste 1968 prvý tajomník ÚV KSS, zavolal k sebe vedenie našej redakcie. O trištvrte na deväť sme už sedeli v prijímacej miestnosti: Anton Kurina, Emil Remeň, Oto Fülöp a ja. Husák nás prijal o pol druhej. Okolo obeda sme mali sto chutí odísť, len chudák Tono Kurina, náš šéfredaktor, nás tíšil, aby sme, preboha, vydržali, ani Husák to nemá ľahké, ktovie, čo práve rieši. Tak sme popíjali neviem koľkú kávu a mlčky čakali. Konečne nás sekretár Anton Štulajter pozval ďalej. Dvojhodinové stretnutie bolo Husákovým monológom: Nesmieme provokovať. Moskva to neznáša. V januárovej politike budeme pokračovať, ale pomalším tempom. Dočasný stav je nevyhnutným zlom, ale dlho nepotrvá. Vylúčme zo slovníka pojem okupácia. Nespomínajme účasť sovietskych poradcov v procesoch päťdesiatych rokov. Všetkými silami podporujme Dubčeka. S ním stojíme a padáme. Politiku musia robiť politici a nie ulica! Napríklad taký Zátopek! Kto to je, prosím vás! Ako si taký človek trúfa vykrikovať z viedenskej televízie, že tri dni ma naháňali, aj tak ma nedostali! Ten nech si behá, ak ešte vládze, ale nech sa nepletie do politiky! Politika je pre politikov. Vidíte, ako to potom dopadne, keď začne rozhodovať ulica…! Teraz ide o Dubčeka! S ním stojíme a padáme!

Obloha sa zatiahla, keď sme schádzali dolu Hlbokou. S Dubčekom stojíme a padáme – znelo nám v ušiach. Nemohli sme tušiť, že o pár týždňov ho práve on vystrieda vo funkcii a že budeme počúvať tieto jeho slová:

Ústredný výbor KSČ vynaložil veľké úsilie, aby objasnil strane, robotníckej triede a všetkému pracujúcemu ľudu príčiny krízy v našej spoločnosti, ktorá vyvrcholila v roku 1968 do bezprostrednej hrozby kontrarevolúcie. Pohovory pri výmene straníckych preukazov s jeden a pol miliónmi členov strany pomohli ďalej odhaliť a konsolidovať pôsobenie pravicových a antisocialistických síl v strane a spoločnosti. Výsledkom tejto akcie je očista strany, rozbitie hniezd pravicového oportunizmu a revizionizmu vnútri strany.

Citujem človeka, ktorý ešte nedávno písal o republike ako zadrôtovanej klietke, o Lenártovi ako politickej trasorítke, vysmieval sa z ohníka v slovenskom štátnom znaku, na ktorom by mohol akurát opekať slaninu…

Opäť sa jeden z dvanástich apoštolov opýtal veľkňazov: „Čo dáte, a ja vám Ho zradím?“

 Pád

Ideme do výtvarníckeho klubu oproti redakcii. Je tam už aj Gavril Gryzlov, vrátil sa z cesty. Keď si všetko vypočuje, na moje prekvapenie sa nadchýna: „Čo som vám hovoril? Už to hrá. A on to s Rusmi hrá!“

O mesiac to nebola pravda. Na aprílovom pléne Husák prevzal Dubčekovo kreslo. Stal sa prvým tajomníkom ÚV KSČ. Profesor Colotka, v tej chvíli predseda Federálneho národného zhromaždenia, lebo Československo je už tri mesiace federatívnou republiku, uvoľňuje miesto Alexandrovi Dubčekovi a vracia sa do Bratislavy – stáva sa predsedom slovenskej vlády (a bude ním devätnásť rokov bez prerušenia!). Dubček preberá honosné miesto predsedu federálneho parlamentu, ktorý však v daných podmienkach nemá nijakú právomoc. Kým ho nevymetú do Turecka a potom do malokarpatských lesov za mechanizátora.

Marián Vanek uverejňuje v Smene karikatúru: Dvaja Židia s čiernymi kalapmi a bokombradami. Jeden hovorí druhému: „Očujú, Ábeles, pomaly aj my by sme sa mali kohnsolidovať!“

V máji Slovenský úrad pre tlač a informácie zastavuje vydávanie Smeny na nedeľu, ktorú som viedol. Po troch rokoch sa znova stávam voľným reportérom denníka.

V prvých mesiacoch roka 1969 začalo veľa mladých ľudí vstupovať do komunistickej strany. Na podporu Alexandra Dubčeka. Vstupovali kolektívne. Prinášali sme o tom správy i fotografie. Keď sme sa dozvedeli, že zvolali plénum ÚV KSČ, na ktorom idú odvolať Dubčeka, ktosi navrhol, podporme ho, nebuďme srabi, vstúpme do strany! Horúce hlavy podľahli. Na prvej strane novín sa objavuje správa:

„V úprimnej snahe podporiť A. Dubčeka a jeho úsilie o dovŕšenie demokratických zmien podpísali včera prihlášku do komunistickej strany redaktori Smeny Alica Bieliková, Ladislav Bielik, Ján Čomaj, Jozef Sitko, Milan Vároš…“

Zopár naivných si kladie hlavu pod gilotínu.

Ján Greš

Protest biblický

Viem, vtedy vyšlo slnko na západe

a piati bratia na porade

dohodli sa, že zabijú ma.

I teba, i vás…

Zaiste pamätáte sa na ten čas,

keď purpurová hmla pod svoj plášť

ukryla oceľový dážď,

keď oheň

podpálil vám sen

o troch kráľoch od východu.

 

Ale beda vám, dejiny!

Raz boli traja piatimi

a dnes nevraždí iba Herodes.

Dnes traja králi do daru

priniesli Jezuliatku armádu.

(Len hviezda im svietila na cestu – ako vtedy.)

 

Nebo bolo krvavé, tá hviezda na ňom jagavá,

i tráva,

i zlaté klasy,

čo pošliapali oceľové pásy.

Bolo to v lete.

Vlastne, veď vy to viete

a zaiste nezabudnete.

Nesmiete kráľom odpustiť,

že chceli vám sen prerušiť,

že piť

vám dali víno otrávené

a na boj nerovný vás v aréne

vyzvali.

 

V ten deň sa i zvony hanbili,

že žili,

zvonili,

a bili

na poplach.

Ach…!

 

Počujte, koľkokrát

vás zradil vlastný brat?

Ani raz?

Tak to ste vtedy tvrdo spali,

alebo ste tiež traja či piati králi

od východu.

 

Konečne, na tom nezáleží.

Čas beží, no slnko akosi zabudlo

vychádzať na východe.

(Ani ľudské fakle nepomohli.)

 

Či azda

nad slnkom vládne krvavá hviezda?

Ilustračné foto: pixabay.com