Trhlina – film o smrti (Nová filmová snímka režiséra Petra Bebjaka)

438

Nový film úspešného režiséra Petra Bebjaka Trhlina sa stáva vraj kasovým trhákom. No nielen preto, že má také dobré referencie, ale najmä pre tému, ktorú spracoval Jozef Karika (dramaturg Tomáš Bombík), sme sa vybrali pozrieť si tento divákmi na internete a aj vo väčšine kritík ospevovaný film. Miesta, v ktorých sa film odohráva, sú totiž miestami, na ktoré sme bežne, skoro každý víkend, vyrazili na túry s deťmi. Ide o pohorie Tribeč, Žibrica, na ktorom vidno ešte slovanské hradisko (Zobor s tým istým atribútom sa vo filme nespomína), hrad Jelenec, na ktorom mal hradný pán Forgáč prvý hárem v tejto oblasti, Kostoľany pod Tribečom, kde sa nachádza klenot sakrálnych pamiatok Slovenska, koniec sveta – Zlatno a Čierny hrad, ktorý sme naozaj vtedy dlho hľadali, pretože je zarastený a ťažko viditeľný.

Film spočíva na ťažiskovom komponente, ktorý musí mať umenie, ak má ašpirovať na plusové hodnotenia, a tým je tajomstvo. Pohoria Slovenska, v ktorých sa vyskytovalo zlato a striebro, a preto boli odjakživa lákadlom pre rozličné hegemónne spoločnosti, sú prevŕtané starými šachtami a nebezpečné. K tajomstvu má tento film obrovskú nadrealistickú dávku fantázie viazanej na reálie, čo fantáziu robí živou a uveriteľnou. Od skazy dosiahnutej nadužívaním napätia, ktoré tajomnom a záhadou vzniká, zachraňuje film akási základná pravdivosť spočívajúca nielen v reálnej topografii, ale aj v realite intímnych a spoločensko-politických vzťahov. Najväčším tajomstvom života, ako vieme, je smrť. V podstate je to film o smrti.

Je rámcovaný kriminálnou zápletkou s psychopatickým podtextom. Na prezentácii úspešnej knihy spisovateľa sa usiluje sprostredkovať asi tridsaťročný inžinier, Igor, bývalý závislý, ktorý ešte v čase abstinencie počuje šelesty a hlasy, spisovateľovi svoj príbeh, aby ho presvedčil o potrebe napísať o tejto čudnej téme román. Pôvodne mienil na celej veci zarobiť sám. Igor hovorí o svojej strate – smrti priateľky. Unesie spisovateľa a v priebehu cesty sa v retrospektívach pred očami diváka odohrá to, čo únosca zažil.

Tento film upozorňuje na závažný lapsus štátu, ktorý vysokoškolsky vzdelaným mladým ľuďom nevie systémovo zabezpečiť zamestnanie a stály seriózny príjem. Existenčná labilita spôsobuje bezvýchodiskovosť a beznádej. Toto sú najzávažnejšie podtextové komponenty strachu, umocnené vizuálne aj stiesneným prostredím, v ktorom dvaja ťažiskoví protagonisti Igor a Mia žijú. V prenajatom kumbáli, kde vysokoškolsky vzdelaná mladá žena hneď vedľa závesom oddelenej postele masíruje choré chrbtice, aby oboch uživila. V opozícii voči tomu stojí vizuálne rozšafný moderný priestor verejných bizniscentier (v jednom z nich sa prezentácia kníh – tento „obchod s osudmi ľudí“ – koná). Film je v podstate zúfalým výkrikom mladej slovenskej inteligencie, ktorej služby, mozgový potenciál atď. nikto nepotrebuje a nezaplatí, takže sa mladí chytajú rôznych podradných príležitostí… Igor vezme na úrade práce tzv. „stáž“, ako volajú hrubú manuálnu prácu, vypratávanie a demoláciu bývalej budovy blázinca v Nitre. Za tri mesiace tam dostane 180 eur. Nachádza tam zápisy o chorobe W. Fischera a v trezore nájde aj záznam na platniach a lieky. Tie sú ďalším prelomovým komponentom: hovoria o tom, že ľudia, ktorí spolu žijú, si nehovoria úprimne všetko, čiže nakoniec si Mia myslí o nájdených medikamentoch, že sú to drogy, ktorých recidívy sa u Igora obáva.

Ďalší civilizačný symptóm tohto času je internet a anonymné blogy. Ľudia ochromujú konverzáciu s blízkymi, no sú posadnutí konverzáciou na diaľku, pretože tam môžu byť, akí chcú, vymieňať si akože skúsenosti, nik ich neidentifikuje, anonymita im umožňuje existenciu, akú si pre seba predstavujú. Dokonca, keď sú zaujímaví a dobrí, dá sa na tom niečo málo aj zarobiť. Takto sa závislí od internetu a otroci za málo (tam je to 240 eur) dajú kúpiť.

Aké riziká toto prináša rozličným typom postáv, sa ukáže v druhej časti filmu, ktorá je pre štyroch ľudí osudná. Blogeri sa stretnú a idú spoločne overiť, čo stojí v zápisoch. Počas putovania sa postupne príde aj na motívy, pre ktoré sa ten-ktorý z nich vydal na cestu hľadania. Cukrovkár Andrej hľadá, čo sa stalo s jeho strateným otcom, identita Dávida, ktorý sa stratí pri tejto ceste, je záhadná, a akoby ich viedol niekto, kto nikdy neexistoval. Toto vodcovstvo človeka bez identity a bez kompasu je taktiež závažný motív tohto filmu – je to memento!

Chlapcovi s cukrovkou sa pri divokom behu stratí pero, ktorým si pichá inzulín, Igor nájde svoju priateľku mŕtvu a pri nej fľašku s jeho liekmi, ktoré boli vlastne drogami. Halucinogénne alebo absťákové príznaky má v podstate každý zo skupiny. Vyčerpaní, smädní a hladní, ovládaní strachom podliehajú jeden po druhom panike a hynú. Igor dobrovoľne podľa starodávnych predkov, keď rozpovie príbeh, odchádza do lesa zomrieť. Tak sa všetci stávajú „potravou“ pre ďalšie mýty.

Vo filme sa strieda pohľad kamery zvnútra lesa, kde sa postavy motajú dookola a pohľad z lietadla, ktorý ukazuje celkovo neprehľadný, pretože rovnaký priestor. Akoby mapu s úplne rovnakým povrchom, ktorá takto nemá zmysel. Tento pocit rovnakosti a neidentifikácie miesta zažívame však v každej veľkomestskej garáži, ak sme náhodou zabudli číslo, farbu atď. Orientácia v prostredí, „označenia“ – a to aj pre duchovný život (!) – sú v živote veľmi dôležité! Film Trhlina je celý, tak ako je, reálnym obrazom súčasnej spoločnosti, aj so svojím metaforickým názvom (trhlina vo vedomí, trhlina na duši, trhlina – ruptúra v priebehu života, trhlina na koži, na súvislom povrchu zeme atď.), postavený ako labyrint, v ktorom akákoľvek Ariadnina niť – povedzme sebaintegrácia osobnosti – úplne absentuje.

Na ilustračnej fotografii z archívu Cinemax záber z filmu Trhlina

Zdroj: Mária Bátorová. Nová filmová snímka režiséra Petra Bebjaka. Trhlina – film o smrti. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 11 – 12 (27. 3. 2019), ISSN 0862-5999, s. 6 a 7.