Triezvenie z generačnej traumy

354

Magdaléna Cisárová

ŽIVOTY NA HOJDAČKE

Bratislava: Ikar, 2018, 1. vyd., 256 s., ISBN 978-80-551-5943-0

ALEXANDER HALVONÍK

Foto Jana Hevešiová

Do mediálneho virvaru v súvislosti s 50. výročím okupácie Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy vcelku nenápadne vstupuje tretia prozaická kniha Magdalény Cisárovej Životy na hojdačke pokúšajúca sa zmapovať pookupačné roky a sprievodnú normalizáciu spoločenských pomerov v krajine, ktorej vtedajší svet bez problémov priznal autorstvo zmareného projektu socializmu s ľudskou tvárou. Je celkom možné, že autorkine ambície ani nesiahali po takejto náročnej a v každom prípade zložitej problematike a že jej primárnym cieľom bolo vytvoriť predovšetkým pravdivý, pútavý a prirodzene optimistický príbeh lásky s náležitými generačnými charakteristikami. Výsledkom autorkinej poctivej románopiseckej práce je však niečo, čo svojimi poznávacími i literárnymi kvalitami zjavne presahuje konjunkturálne ladené povinné jazdy i ľahkožánrové ašpirácie. Cisárová síce vytvorila román o láske, ale láska je v ňom tak bytostne posplietaná s osudmi protagonistov v konkrétnom spoločenskom a politickom priestore, že jej príbeh priam splýva s príbehom spoločnosti a politiky, menovite spoločnosti a politiky po zásahu intervenčných vojsk a postupnej konsolidácii, čiže po všeobecnej deziluzácii.

Písanie o téme politickej hibernácie slovenskej spoločnosti v uvedených časoch má už v slovenskej próze zaiste svoje tradície, ktoré nedozrievali v spisovateľských šuplíkoch, ako by sa dalo očakávať, ale tvorili sa hlavne v hlavách spisovateľov po roku 1989. Hrdinami kníh o okupácii či tichom odboji sa spravidla stali introvertní rebeli zakríknutí a ušliapaní porazeným režimom, ukrivdení boží bojovníci proti skrachovanej totalite, švejkovskí vojaci, z ktorých sa po vojne stali premúdrení generáli, odtajnení protirežimisti a najmä neohrození harcovníci proti porazenej ideológii a za ideológiu, ktorá práve vládne. V každom prípade ide o odsúdenie či zosmiešnenie režimu, ktorý už neexistuje, v režime, ktorý práve rozťahuje krídla.

Pre Cisárovú ani jedna z týchto ciest nie je dosť dobrá. Cisárovej cesta je iná najmä v tom, že je priama a autorská skúsenosť priam zakazuje vábiť románových hrdinov na romantické obchádzky, hľadať pre nich poľahčujúce okolnosti, či robiť z nich nepoškvrnených hrdinov alebo bezúhonné obete. Cisárovej hrdinami nie sú víťazi ani porazení, ale ľudia z mäsa a kostí, čo prežili režim, ktorý neprežil. Jej príbeh lásky dorastá na posolstvo až vtedy, keď sa prebrodí špinou a ľudskou malosťou a keď sa stane kritériom iných ľudských príbehov v spoločnosti, ktorá sa trúfalo pokúšala vtesnať ľudské príbehy do neživotných šablón, no namiesto poľudšteného socializmu vytvárala deformovaný konzumentizmus s dlhými prstami korupcie, donášačstva a mafiánstva.

Cisárovej príbeh lásky je predovšetkým svedectvom o definitívnom krachu ľudskej integrity, ktorá prestáva byť možná, pretože už ani virtuálne nie je viac možná integrita jednotlivca a moci a každý pokus o jej obnovenie vedie k ďalšej dezintegrácii človeka. Pre Cisárovú už neplatí ani oná Einsteinova motivačná formulka, podľa ktorej „ak pôjdeme s davom, prídeme maximálne ta, kam šiel dav, ak však vieme dav opustiť, dostaneme sa na miesto, kde nikto nikdy nebol“. Lebo po zavŕšení svojím spôsobom hrdinského príbehu zostáva na scéne jeho deja len pravda osamelého smútku, ktorého nositelia sa možno dostali ta, kde nikto nikdy nebol, ale ich osud sa ani zďaleka nenaplnil obyčajným ľudským šťastím.

Cisárovej román má 72 stručných kapitol, ktoré sa usilujú prostredníctvom početných postáv s takmer sociologickou presnosťou zachytiť predovšetkým reálne dianie v spoločnosti po vpáde „spojeneckých vojsk“ a v nevyhnutnej miere mu dať čo možno všeobecnejšie vyznenie za pomoci retrospektív a rozprávačských vstupov do svedomia rozličných typov protagonistov. Osobitú úlohu tu zohráva napohľad vševedúci rozprávač, ktorý nielenže s vysokou mierou konkrétnosti uvádza na scénu postavy a ich aktivity, ale so značnou dávkou kritickosti komentuje aj okolnosti, v ktorých sa realizujú. Jeho silnou zbraňou je irónia, prechádzajúca miestami až do výsmešného sarkazmu, nasmerovaného na absurdity režimu, a jeho malé i veľké symboly, ale rovnako na samotné postavy a ich konkrétne prejavy. Cisárová si takto našla spôsob, ako sa vysmiať ich malomeštiackemu oportunizmu, ich prispôsobivosti a názorovej labilite, ale zároveň možno niekde za konkrétnym textom nájsť porozumenie s ich slabosťami, činorodosťou či priam absurdným hrdinstvom pri realizácii svojich snov, narážajúcich na neprierazné limity spoločenského systému, ktorý neprirodzenými zásahmi završuje rozpad rodiny, jednotlivca i perspektív a robí z priateľov nepriateľov, z domýšľavcov nevercov. Hrdinami románu sú pritom rovnako komunisti či bývalí komunisti vyobcovaní zo strany i z kariérneho obehu, ako aj obyčajní ľudkovia, ktorí sa previnili len tým, že vytrvalo kráčali za svojím vreckovým šťastím. Po niekoľkých rokoch normalizácie sa síce všetci po grigorovsky nestretnú v jednej posteli, ale v akomsi mäkkom súzvuku ľudskej nedostatočnosti, ktorá sa stala generačným príznakom a spochybnila funkciu akejkoľvek morálky.

Hlavná hrdinka Zdena, nelegitímna dcéra alkoholickej a promiskuitnej matky, po trúchlivom detstve odchodom od matky zoberie svoj osud do vlastných rúk, ale na osamelej ceste ju čakajú ďalšie príkoria vyplývajúce zo sociálneho štatútu pisárky bez rodinného a spoločenského zázemia. Jej ľudská situácia apolitického človeka, ktorý húževnate bojuje o priestor pre svoje malé sny, sa nezmení ani potom, keď sa takpovediac bez vlastného pričinenia stane sekretárkou na mestskom výbore strany presadzujúcej pod záštitou okupačných vojsk konsolidačnú politiku vtedajšej moci. Vďaka svojmu zdravému zmyslu pre spravodlivosť sa však nestane ani vďačnou stúpenkyňou straníckej politiky bez kritického odstupu ani vtedy, keď sama vstúpi do strany a využíva výhody, ktoré jej v nedostatkovom zriadení ponúka nový post – dostane byt, bezplatný prístup ku kultúre, diaľkovo vyštuduje vysokú školu a črtajú sa jej perspektívy straníckej kariéry. Jej neprebudené svedomie uspávajú predovšetkým možnosti pomáhať ľuďom v domnelej či reálnej núdzi, ako aj zahanbujúca trauma z matky, s ktorou ju zmieri až jej smrť. Stane sa však oddanou stúpenkyňou vlastnej lásky k synovi bývalého pyšného riaditeľa gymnázia, nespravodlivo vylúčeného zo strany za údajný nesúhlas s okupáciou, ktorý sa láske novej generácie nekompromisne postaví do cesty. Zdena s milencom Milanom spočiatku dramaticky bojujú o svoju lásku, rozdelenú politikou, ale napokon podľahne neriešiteľnému rozporu a obetuje sen, ktorý snívala celý život, za pragmatický vzťah so seberovným, i keď má plnú dušu toho jediného. Nie je to zrada, ale totálne „zdeziluzívnenie“, vďaka ktorému bude azda pripravená úspešne prežiť aj ďalší režim.

Cisárovej román je koncízny a nahustený text so živým jazykom vyšperkovaným hovorovými výrazmi a ľudovými bonmotmi s neobyčajnou vehemenciou ponúka podtexty, svedčiace o bohatom intelektuálnom a skúsenostnom zázemí autorky. Lebo ani v takej jednoznačnej záležitosti, ako je okupácia Česko-Slovenska a následná konsolidácia, nie je všetko len čierne a len biele.