Tulák Anna Sláviková

500

Anna Sláviková (1951) vyštudovala žurnalistiku na FF UK v Bratislave, kde žije, pôsobila v Literárno-dramatickej redakcii Československého rozhlasu, neskôr v Slovenskom filme na Kolibe. Od roku 1992 je v slobodnom povolaní. Poviedky a pásma publikovala v Slovenskom rozhlase, v almanachu Slovo a vo viacerých časopisoch, kde publikuje recenzie na knihy a na divadelné predstavenia. Na spisovateľskom konte má knihy Náruč osudov (2003), Úsmevné trápenia, Klbko utkané z príbehov (2011) a Vyznania osobností Slovenska (2016).

Pomedzi stromy ovocného sadu sa prepletá vychudnutý starý muž v šiltovej čiapke. V širokých montérkach siahajúcich nad členky, vyčaptaných bagančiach a otrhanom, na jeho útlu postavu priveľmi širokom saku vyzerá z diaľky ako strašiak. Zamieri ku košatej jabloni, poobzerá sa na všetky strany a rozprestrie na trávu plachtu. Zohne sa k zemi a po jednom jabĺčku začne hádzať na kopu. Za každým zdvihnutím sa vyrovná a podchvíľou sa obzerá. Hoci zbiera na cudzom pozemku, ani sa veľmi neponáhľa. Nemotorne vykonáva zbytočné množstvo pohybov, kým nazbiera malú kôpku. Napokon zviaže všetky štyri cípy plachty, s povzdychom si prehodí batoh cez plece a odchádza. Každý deň sa takto vyberie na obhliadku do iného sadu a akoby nič, prinesie svoj ponížený batoh vďaky šporovlivej gazdinej. Pre tú trochu ovocia sa nikto nebude súdiť, aj keby ho hneď prichytili, a takto si po dlhé roky celkom slušne gazdujú. Svoje budú míňať, až keď u susedov nebude.

Občas si strašiak zájde aj do družstevného a nenápadne v plachtičke prinesie raz zopár klasov kukurice, inokedy trochu repy či mrkvy. Od leta do jesene sa toho v sade i na poli čosi len nájde. Aspoň sa mu čas minie. Kto by vydržal celé dni doma vysedúvať a počúvať jedovaté nadávky a šomranie. Radšej sa vytratí z domu, chvíľu čosi pozbiera, oláme a uchmatne, posedí si v chládku stromov a vyhne sa aspoň štipľavým poznámkam, aký je lenivý a ako len zbytočne zavadzia.

Už ho tie poznámky o ničnerobení tak nedráždia ako kedysi. Len trocha bolia. Toľkokrát ich už počul, že nevie, čo tým opakovaním gazdiná sleduje. Vari nevidí, že je starý a dávno by mal mať od všetkého a od každého pokoj? Voľakedy si myslel, že je to dobrá žena s citlivým srdcom, keď ho tak prichýlila. Dnes si to už nemyslí. Za dlhé roky ho presvedčila o pravom opaku. Je sebecká a vypočítavá, nič viac. Teraz by sa ho najradšej zbavila, lenže ani to už nemôže. Veď čo by na to povedali ľudia – kým vládal, bol jej dobrý, a teraz, na starobu, by ho vyhnala? Ale ani to nebol ten pravý dôvod. Prišla by o jeho penziu, a tých pár stoviek by jej chýbalo. Zvykla si na ne. Tak ako pred rokmi na jeho plat. Ako na úplnú samozrejmosť. Výdavky s ním mala šestákové. Len aby sa nepovedalo. Dostal jedlo a strechu nad hlavou. Akú, to už bola druhá vec. Býval vo vlhkej, plesňou napadnutej kutici. Nikdy sa v nej nekúrilo, ani v tých najtuhších zimách. Veď ani nebolo v čom. Na kachle či sporák pre tento pitvor nikto z predkov nemyslel. Keď bol už celkom premrznutý, prišiel sa ohriať ku kuchynskému sporáku, kde mal občas prístup, a zasa sa pobral do svojej ľadovne. Kým bol mladší, zimu tak necítil, no teraz, v starobe, mu neraz slza mrzla na tvári a bolievali ho kríže. Ale nesťažoval si, veď komu aj? Ak by sa odvážil o čosi požiadať, už vopred videl gazdinej neznesiteľný odpor. Strčila pred neho hrniec s jedlom a razom zmizla, len aby sa nemusela na neho dívať. Cítil sa ako starý, prašinou napadnutý pes, ktorý je pánovi iba na oštaru. Najradšej by ho tuším ešte živého vyhodila na smetisko. Bol taký zúfalý, že by aj odišiel. Ale kam? Veď to nie je len tak, odísť. Kto by prichýlil takého tuláka? Ľudia sa ho štítili už pri krátkom stretnutí. Nikto by mu neposkytol prístrešie. Všetkým sa hnusil. Poznali ho len špinavého, smradľavého a otrhaného. Nikto nikdy z celej dediny a širokého okolia ho nevidel slušne a čisto oblečeného. Ani oholeného. Nikto sa nikdy nenapil po ňom z toho istého pohára, aby ho predtým poriadne neumyl. Ba nikto s ním nechcel ani len sedieť pri jednom stole, keď jedli. Pamätal si, že pred rokmi, keď ešte mával silu a ľudia ho volávali na robotu píliť drevo alebo pomáhať pri stavbe, dostával iné jedlo ako ostatní. Možno to boli zvyšky, a bokom od ostatných ho musel aj jesť. Už vtedy nepatril medzi ostatných. Napriek tomu, že robil ako ostatní. Všade mu dávali najavo, že je iný. Horší. Druhotriedny. A ako si k nemu dovoľovali! Už malé decká mu tykali a správali sa k nemu bez najmenšej úcty.

Ľudia si vlastne už ani nepamätali, odkiaľ prišiel a kde sa tu medzi nimi vzal. Medzi lepšími a úctyhodnejšími. Možno len jeho gazdiná by si pri dobrej vôli spomenula, ako ho vtedy, pred rokmi, zlanárila. Ale to boli časy, na ktoré je lepšie zabudnúť. Kto by sa vracal k takej dávnej minulosti? Je jednoduchšie tváriť sa, že lepšia a dôstojnejšia minulosť ani nebola. „Každý má taký život, aký si ho zariadi,“ s obľubou zatiahla v pravú chvíľu, keď sa pokúsil protestovať. Ale aj protesty patria už iba minulosti. Dnes sa neobťažuje ani touto poznámkou. Už je pre ňu len tým starým všivavým psom.

Ach, keby mal aspoň nejakú fotografiu alebo nejaký doklad, aby mohol dokázať, že aj on bol kedysi rúčim chlapom. Keby to dnes povedal týmto tu v okolí, vysmiali by ho. „Škoda reči,“ mávol rukou len tak pre seba.

Občiansky mu vymenili krátko po tom, ako vyšiel z väznice. A sedem rokov väzenského života ešte nikomu na kráse nepridalo. Z prepadnutej tváre s vystupujúcou bradou a zaťatými perami mu civeli vlhké čierne oči. Odvykol si od prílišného svetla, preto ho tak štípali a slzili, keď pozeral do fotografovho reflektora. Nervózny fotograf naňho vrčal, keď si neustále šúchal oči, mrvil sa a oberal ho o vzácny čas. Už táto podobizeň prezrádza jeho vnútorný život, ktorým vtedy žil. A to bol ešte len v jeho polovici. Nemal ani štyridsať. Najkrajšie roky svojho života hnil za studenými múrmi väznice. Prvé tri roky videl slnko iba z väzenského dvora na povinných prechádzkach. Ale ani v ďalších rokoch netrávil čas polihovaním na slnku. Dielne, v ktorých pracovali, mali malé stredoveké okná. Málokedy cez ne prenikol nejaký lúč. Takmer zabudol, ako slnko vyzerá. Keď sa konečne po dlhých rokoch priblížil v posledný deň pobytu vo väznici, zistil, že sa už ani nevie tešiť na slobodu. Ba mal z nej strach. Znervóznel a začali ho trápiť starosti, čo ďalej. Ako bude žiť? A kde? Kam pôjde? K žene a deťom nemôže. Aspoň zatiaľ nie. Možno po čase. Ale teraz ešte nie. Na list, ktorý manželke poslal hneď po zatknutí, odpísala. Ale kiežby nebola. Len čo ho pripravila o posledný zvyšok istoty. Zobrala deti a zmizla. Jeho matke surovo vynadala, akého kriminálnika vraj vychovala, a viac sa neohlásila. Vlastne ani nevedel, kde je. Ani od detí za celé roky nedostal riadka odpovede na svoje pokorné listy a prosby. Zrejme už dávno zmenili ich spoločnú adresu. Dištancovali sa, nechceli mať s ním nič spoločné, hanbili sa zaňho.

Tým sa skončila jedna etapa jeho života bez návratu. Bez návratu domov. Jediný, kto mu zostal, bola matka. Tá ho nevyženie. Aj keď mu už dávnejšie nepíše, u nej isto nájde pochopenie.

Jeho cesta viedla priamo k nej. Privítanie bolo žalostné. Otvorila mu staršia žena, vonkoncom sa neponášajúca na jeho matku. Prekvapená sa pozerala na cudzieho človeka a vôbec nechápala, koho táto troska hľadá. Až keď vyšiel pred dvere muž, začalo sa tulákovi rozjasňovať, čo sa za jeho dlhej neprítomnosti stalo. Dozvedel sa, že matka pred rokom zomrela a jej jediný syn, keďže druhého od hanby zamlčali, predal dom starším manželom z mesta. O akomsi finančnom vyrovnaní sa nikto neobťažoval informovať ho.

Tak sa bezdomovec stal tulákom. Ani sám nevie, ako sa dotackal do hostinca a tých pár korún, čo mal vo vrecku, prepil. Túlal sa z domu do domu a pýtal si jedlo. Zabudol na hanbu a žobral. Keď ho však v jednom dome odmietli a v ďalšom naňho nahuckali psa, čosi sa v ňom ohlásilo. Začal si hľadať robotu. Nemal veľa na výber. Zamestnal sa ako kopáč kanálov a začal putovať s ostatnými chlapmi, možno aj s podobným osudom, z jedného miesta na druhé. Kde prišli, pristavili im maringotky, a oni len kopali a pili, kopali a pili…

Keď sa premiestnili na vzdialené kopanice, pobral sa spolu s chlapmi do miestneho hostinca. Kyprá krčmárka sa celá rozžiarila, keď zbadala nových zákazníkov. Pivá s rumom tiekli potokom. Kiežby tak bolo častejšie. Keď sa dozvedela, že sa tu robotníci zdržia dlhšie, až tak pukala vo švoch. Zvŕtala sa pomedzi nich ako mladica. Večery v krčme sa od toho dňa stali pre ňu nielen pracovným, ale aj ženským vyžitím. Premeriavala si chlapov jedného za druhým, no zrak sa jej neustále vracal k neoholenému chudému štyridsiatnikovi. Vyzeral tak príťažlivo bezmocný. A akoby k tým ostatným ani nepatril. Popri ich bujarosti jej pripadal ako neskúsený panic. „Veď sa on po čase osmelí,“ utešovala sa krčmárka a vymieňala prázdne poháre za plné. Kto by si v tej opitej hlave pamätal, koľko ich vypil? Keď zarátala osem, bolo osem, a keď desať, tak zaplatil desať. Pri každodennom vysedúvaní sa čosi len vypilo, a peniažky šli z vrecka von ľahšie, ako sa doň dostávali.

Za celý deň boli chlapi takí narobení, že sa ledva dovliekli do krčmy. To ešte vládali. Ale potom si konečne užívali. Tá cesta im stála zato. Ani jednému sa nelenilo prejsť dva kilometre tam, horšie bolo šliapať naspäť, do kopca, ešte k tomu aj s potrundženou hlavou. Ani nohy ich už neposlúchali. Z posledných síl sa dotackali do maringotky a len tak sa v bagančiach zvalili na ruské postele a zaspali.

Takto im ubiehali dni. Jeden ako druhý. Až na soboty a nedele. Poniektorí z nich cestovali raz za dva-tri týždne k svojim rodinám a vracali sa až v nedeľu v noci. Väčšina z nich však voľné dni prespala a večery trávila v hostinci. Prepíjali svoj voľný čas i ťažko zarobené peniaze. A tak sa stávalo, že zopár dní pred výplatou píjavali na sekeru. Krčmárka čapovala bez obáv. Bola si istá, že na týchto zákazníkoch neprerobí. Keby jej hneď nezaplatili otvorené účty, už dávno na nich bohato zarobila. Tento podnik bol pre ňu bez rizika.

Keď zakríknutý štyridsiatnik požiadal o „borg“, bolo jej do smiechu. Povedal to tak previnilo, ako keby spáchal nejaký veľký hriech. Celkom sa jej zapáčil. Vyzeral taký bezmocný a neskazený. Tento hádam ešte ani len ženu nemal, pomyslela si chlipnica a zvrtla sa po ďalšie pivá s rumom. Keď kládla pred neho pohár, naklonila sa mu k uchu a šepla: „Nerob si starosti. Keď nebudeš mať čím zaplatiť, prídeš si odrobiť…“ A okom fľochla, čo on na to. Muž na ňu nesmelo pozrel, no len čo sa stretol s jej živým pohľadom, sklopil viečka. No, to tu ešte nebolo, pomyslela si krčmárka a dodala si guráž.

Keď tulákove dlžoby narástli do výšky platu, začala si krčmárka uplatňovať nároky. Najprv mu dala popíliť drevo, potom opraviť strechu na dome, neskôr ho povýšila na kŕmiča svíň. Keďže domáce roboty mu zaberali veľa času, jeho pobyty v hostinci sa skracovali a redli. Chlapi si ho doberali, či našiel teplo domova… Trochu sa hanbil, ale v duchu sa tešil. Ani v robote nebol už taký otupený, aký býval po každodenných pitkách. Ba zdalo sa mu, že mu gazdiná chystá bezpečnú a spokojnú budúcnosť. Doslova teplo domova. Počas niekoľkých mesiacov sa to tak aj zdalo. Ale po čase jej akosi zovšednel. Ešte dobre, že sa roboty v tejto časti konca sveta skončili a chlapi sa presúvali na iné miesta. Keď sa začal pakovať, krčmárka zbystrila zmysly. Nasadila masku div nie milujúcej ženy a o jeho odchode nechcela ani počuť. Stálo ju to zopár sĺz a objatí, ale výsledok ju odškodnil. Veď už celé mesiace si stŕhala značnú časť jeho platu na bežné výdavky a teraz, keď už ani len do krčmy nechodil, jej zostal aj ten zvyšok. Nikam necestoval a to biedne oblečenie mu gazdiná vždy zohnala akýmsi záhadným spôsobom. Či ho nosil po nebohých, alebo to boli podarúnky od príbuzných, to sa nikdy nedozvedel. Nevedel už, aký je to pocit, mať na sebe vyžehlenú novú košeľu a opratý sveter, jeho majiteľka usúdila, že ich je vlastne škoda prať. Aj tak sa skôr či neskôr zašpinia. Nosil ich, kým sa na ňom nerozpadli a zo saka netrčali len strapce. Až keď mali viac dier ako látky v kuse, hodila ich pod kotol. Aspoň ušetrila poleno dreva.

Veril by mu dnes niekto, že bol raz lodným kapitánom? Že takýto trhan kedysi velil posádke nákladnej lode, ktorá sa plavila zo štetínskeho prístavu do Škandinávie, inokedy brázdila vody Čierneho mora? Zlá náhoda spôsobila, že sa zamiešal do udalostí, ktorým aj tak nemohol pomôcť.

Písal sa rok 1968. Prišiel navštíviť matku práve v čase, keď aj cez ich mestečko hrmeli tanky. Vedel, že hlavou sa múr preraziť nedá, no aj tak sa o to pokúšal. „Nechoď ta, syn môj. Je to nebezpečné,“ zneli mu v ušiach matkine varovné slová, keď si napochytre obúval topánky a odchádzal do ulíc, v ktorých vrel ľudský hnev. Takisto chcel vyjadriť svoj protest, aj keď už roky žil v zahraničí. Ešte vždy cítil, že je Slovák. A do jeho krajiny vtrhli nevítaní hostia. Prešli tmou noci na hučiacich ťažkých tankoch, po ktorých sa otriasali domy i srdcia prestrašených ľudí. Zatarasili ulice a očakávali nadšené privítanie. Nedočkali sa ho, ako sa ho nedočkal ani mladý vojak, s ktorým sa v roztržke stretol tulákov priateľ. Vari sa nepatrí pomôcť kamarátovi z detstva? V uličke neďaleko námestia to vrelo ako v kotle. Mladý muž v ruskej uniforme a priveľmi rozpálenej tváre impulzívne zdvihol ruku. Zaznel výstrel. Všetko sa to odohrávalo prirýchlo. Nebol čas na úvahy. A pomsta býva zlým radcom. V tej chvíli sa zdvihla aj ďalšia ruka a čepeľ tulákovho noža prepichla ruskú uniformu. Krutý akt krivdy ukončil surový rev policajta. Spamätal sa až pri výsluchu, po ktorom ho odsúdili za ťažké ublíženie na zdraví na sedem rokov väzenia.

Odvtedy sa tulákov život kĺzal z kopca, a on nemal síl zastaviť svoj pád. Ani sám sa už nepamätá, po koľko rokov vlastne zbiera úrodu pod týmito jabloňami. Aj dnes, ako obyčajne, zamieri ku košatému stromu, ku ktorému chodí najradšej. Rozprestrie na trávu zhúžvanú plachtu a zbiera jabĺčko po jabĺčku. Občas sa zo zvyku poobzerá na všetky strany, hoci o tento strom a jeho plody už nikto nestojí. Možno ani nepostrehol, že niekdajšia znamenitá jabloň už dávnejšie rodí iba drobné bledé plánky. Jemu je však v jej tieni dobre. Pokorne sa zohne po každý plod, hodí ho na plachtu a podchvíľou oddychuje. Trvá čoraz dlhšie, kým nazbiera malú kôpku. Napokon zviaže všetky štyri cípy plachty, s povzdychom si prehodí nošu cez plece a pomaly, z nohy na nohu, odchádza. Trpká chuť scvrknutej plánky v štrbavých ústach mu nevdojak pripomenie príchuť vlastného zbabraného života.

 

                                                                                              Foto: archív a Igor Válek