Tyrania ekonómie… (Esej o vzťahu ekonomiky, politiky a kultúry v digitálnej ére)

253
Obálka knihy Shoshana Zuboffová: The Age of Surveillance Capitalism (Vek kapitalizmu dohľadu). Reprofoto: autor

… veľmi obšírne sa na túto tému vyjadruje známy litovský mysliteľ Leonidas Donskis, keď zdôrazňuje, že sme svedkami „popierania úlohy humanitných vied v súčasnej modernej spoločnosti. (…) Vzniká priestor na enormné tlaky zo strany technokratických síl maskovaných rýdzim hlasom slobody a demokracie; v prvom rade ide o trhovo orientované formy determinizmu a fatalizmu, ktoré neposkytujú nijakú šancu,možným alternatívam, vrátane kritického myslenia a sebareflexie“ (Zygmunt Bauman – Leonidas Donskis: Tekuté zlo, Pulchra, 2018, s. 6). Diktát ekonómie a moderných technológií dnes jednoznačne dominuje a výrazne predstihuje politiku – tá prišla o svoju moc, odovzdala ju kapitálu. Nebudeme sa teraz prieť o to, či je to pravda, alebo nie, skôr sa zamyslíme nad tým, aké dôsledky a rezultáty nám tá tyrania prináša. Nie je to nič radostné, milé, jemné a hebké, čo by ľudstvo vynieslo na humanistický piedestál, naopak, bujnie individualizmus, v ktorom štát v neodmysliteľnom zväzku s neoliberalizmom neguje vo všeobecnosti svoju zodpovednosť za duchovnú sféru, za vzdelávanie, kultúru, vedu, umenie atď. Zakaždým sa tieto oblasti „nadstavby“ ocitnú na druhej, tretej, štvrtej a čo ja viem na koľkej koľaji… a človeku, zdá sa, to vyhovuje, vyžíva sa v hromadnom hodovaní, maškarných báloch, sofistikovaných maskách – akosi neberie na vedomie, že z priepasti úplnej odkázanosti sám na seba sa nie vždy vydriape nahor. Má to byť zrejme akási náhrada za neznesiteľnosť sociálnej separácie, keď ľudský mozog, ako hovorí Donskis, odmieta sledovať príšerné televízne programy a čítať masochistické noviny, keď Facebook (jeho rozličné aplikácie, napriek postulovanej ochrane súkromia, odosielajú centrále všetky informácie o užívateľovi hneď po ich spustení, ešte pred vyjadrením súhlasu s ich spracovaním) zosobňuje fenomén – urob si sám, sám sa zobleč, odhaľ nám svoje tajomstvo a buď rád, že to robíš. Tak káže vnímať realitu zamatová totalita v podobe neoliberálnej demokracie, morálne nezáväzného záväzku. A to všetko pod rúškom politickej korektnosti.

„Filozofickí“ policajti                                                                                            Postrehol to už dávno Gilbert K. Chesterton v novele Muž, ktorý bol Štvrtok v obraze filozofického policajta: „Práca filozofického policajta,“ odvetil muž v modrom, „je odvážnejšia a subtílnejšia ako normálneho detektíva. Normálny detektív ide na miesto činu zatknúť zlodeja, my sa vyberieme na umelecký večierok, aby sme odhaľovali pochybovačov. Normálny detektív zistí z účtovnej knihy či denníka, že zločin sa stal. My to pre zmenu zistíme z básnickej zbierky“ (in: http://www.fulltextarchive.com/pdfs/The-Man-Who-Was-Thursday.pdf, s. 58).                                                                              Alebo, a to dodávam ja, zúčastníme sa na filozofickom sympóziu či na inom kultúrnom, resp. vedeckom podujatí, aby sme identifikovali politických odporcov a náležite im profesionálne i mediálne podkúrili. Lenže tu už nejde o zločin, ale o bežný a zaužívaný postup v zmysle dnešného „humánneho“ spoločenského poriadku.                              „Filozofickí policajti“ vo sfére kultúry, umenia, literatúry a médií sa s veľkou dávkou odovzdanosti zaliečajú mocenským (najmä) ekonomickým elitám, aby si robili u nich aké-také očko – a to vo všetkých globalizovaných spoločnostiach, v ktorých je politika chudobnejšou príbuznou; usilujú sa dostať do rozličných umeleckých rád, inštitúcií, nadácií a spolkov, kde sa rozhoduje o finančných dotáciách a iných benefitoch – počínajúc byrokratickou Európskou úniou, ktorá nám prikazuje, ako máme tvoriť, písať, čo vysielať v rádiách a televíziách, a končiac milodarmi zo strany štátu, pravda, ak nejaké vôbec sú; štátni úradníci totiž neraz v úsilí zbaviť sa zodpovednosti ich veľmi radi presúvajú na verejnoprávne inštitúcie, ako napríklad bývalý minister kultúry Marek Maďarič na Fond na podporu umenia. A ty, tvorca, čakaj, či sa na teba usmeje šťastie, alebo či ťa nezasunú do spodného šuplíka, lebo nepatríš do „nášho“ košiara. Keď sa tak stane, nemusíš zúfať, veď tu máme rozličných mecénov, sponzorov udeľovania cien, stačí im ulahodiť, pohladkať po brušku a…                                                                                                                    … a potom uvidíme! Prinajhoršom ti bude stačiť diplom…                                                  … alebo to vyrieš fantazijne, ako Michail Bulgakov v knihe Majster a Margaréta, v jednom z najlepších nadrealistických románov 20. storočia, v ktorom autor ukážkovo zosmiešnil politické prenasledovanie a ekonomickú prázdnotu v Sovietskom zväze: „Margaréta sa natrela krémom, zázračným krémom. ,Toje krémik! To je krémik!ʻ zvolala a hodila sa do kresla. Krém ju zmenil nielen navonok. Celé jej telo, každá jeho čiastočka prekypovala radosťou. (…) Margaréta zvýskla od nadšenia a obkročmo vysadla na metlu a odletela“ (Slovart, 2017, s. 224).

Ekonomická diktatúra a násilie                                                                                  Nie každý človek má takú fantáziu a možnosť, aby sa mohol natrieť zázračným krémom a odletieť pred ideologickým balastom na metle, tobôž keď diktatúra ekonómie a následne politiky plodí svojou vnútornou podstatou rozličné formy násilia, počínajúc obmedzovaním slobody a končiac odstrašujúcimi masakrami. Platí to i o krutých dôsledkoch globálneho kapitalizmu, o ktorých sa zmieňuje napríklad slovinský filozof Slavoj Žižek (označovaný aj ako najnebezpečnejší filozof pre Západ) v knihe Event (Penguin Books, 2014), poukazujúc na príbeh dánskeho dokumentárneho filmu The Act of Killing (Akt zabíjania, 2012) od režisérskej dvojice Joshua Oppenheimer a Christine Cynnová, v ktorom vrahovia stvárňujú samých seba. Nemohol som si dokument nepozrieť na internete: Anwar Congo s kumpánmi, ešte nedávno nezriedka rešpektovanými politikmi, patrili v v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ku gangsterom a zabijakom, ktorí brutálne zlikvidovali v rokoch 1965 – 1966 viac ako dva milióny tzv. komunistických sympatizantov (odborárov, farmárov, intelektuálov, etnických Číňanov) za pomoci „civilizovaného“ Západu. Toľkému obscénnemu a extrémnemu cynizmu a zverstvám sa nedá azda ani uveriť: títo beštiálni vrahovia chodia v úvodných scénach filmu po vyše štyridsiatich rokoch indonézskymi dedinami, zháňajú doň protagonistov (matky zúfalo nariekajúce nad zavraždenými deťmi, vdovy plačúce nad umučenými manželmi, rodiny smútiace nad vypálenými chatrčami a podobne), medzitým sa žoviálne bavia o tom, aké „hrdinské a záslužné“ činy v oných časoch vykonali, ako sofistikovane a drasticky zabíjali atď. – toto sme my, vravia hrdo, toto je naša história, naša mladosť, veľké veci sme dokázali, učili sme sa z hollywoodskych gangsteriek, na každom mieste ešte cítiť pach krvi. „Nebojíte sa dnes pomsty?“ dostanú otázku. „Kdeže!“ odpovedajú smelo, „ak by niekto vystrkoval hlavu, dostane po nej!“ Ľudia tlieskajú. Guvernér Sumatry k tomu dodáva: „Máme ešte vždy veľa gangstrov – a je to dobre, aspoň nás ochránia.“ A ďalšie otázka: „Netrápi vás svedomie?“ Congo sebavedome odvetí: „Celý čas som úspešne zabúdal prostredníctvom muziky, tanca, alkoholu, marihuany a extázy.“                                                                                                  Tyrania ekonomického a ľudského egoizmu vtláča arogantnú pečať celej planéte, vrátane euroatlantickej civilizácie, možno nie až takej desivej, plnej besov, ale zato všade prítomnej… Milióny ľudí na hranici chudoby a umierajúcich od hladu, tisíce bezdomovcov, rodiny bez prístrešia, deti žobrajúce po uliciach, rastúci počet teroristických obetí, akési heglovské „zvieracie duchovné kráľovstvo“ (Fenomenológia ducha), keď je spoločné dobro podriadené privátnym potrebám, keď človek nevšímavo prejde popri nevládnom starcovi či žobrajúcom úbožiakovi (inak je to za verejného dohľadu, povedzme pod okom kamery). A kto sa tak správa? No predsa zviera! (Asi by sme krivdili zvieratám.) To nie my, to tí druhí, oni za to môžu, ono „zvieracie duchovné kráľovstvo“. Mali by sme si konečne uvedomiť, že „na súčasný nárast objemu a dosahu násilia treba pozerať na pozadí masívnej produkcie ľudského utrpenia: poníženia, popretia vyhliadok na život a ľudskú dôstojnosť a ich predpokladaného výsledku – šialenej túžby po pomste“ (Zygmunt Bauman – Leonidas Donskis: Tekuté zlo, Pulchra, 2018, s. 68). Nedá mi v tejto súvislosti necitovať myšlienku pápeža Františka z knihy Evangelii gaudium (Radosť evanjelia): „Kým sa neodstráni vylučovanie a nerovnosť v spoločnosti alebo medzi národmi, nemožno vykoreniť násilie. Chudobných ľudí a chudobné národy obviňujú z násilia, ale bez rovnosti príležitosti budú rozličné formy agresie a vojen nachádzať úrodnú pôdu a skôr či neskôr prepuknú“ (Praha: Paulínky, 2014, s. 120 – 121, prevzaté takisto z knihy Tekuté zlo).

Raz tragédia, inokedy štatistika                                                                                    S tým úzko súvisí úsilie prezentovať smrť jednotlivca ako tragédiu a smrť miliónov ako štatistiku. Je to neférové, vrcholne nespravodlivé! Spomeňme napríklad teroristický útok na redakciu parížskeho časopisu Charlie Hebdo v januári 2015, ktorého redaktori nevyberaným a hrubým spôsobom zosmiešnili najvyššiu náboženskú moslimskú ikonu. Odveta bola krutá – 14 mŕtvych! Následne na čele protestného pietneho pochodu po Champs-Élysées kráčali svetoví a európski politici so symbolickým označením: Ja som Charlie Hebdo! Vyznelo to skôr ako gesto určené verejnosti a médiám. Nič proti tomu, ale stačí to? Kedy začneme myslieť na stovky a tisícky iných obetí, kto a kedy pôjde do sprievodu povedzme s heslami: My sme zabití civilisti v Sýrii!, My sme vdovy po mužoch zavraždených americkými dronmi!, My sme matky hladom umierajúcich detí v Afrike!        To nie je štatistika, to je bolesť a žiaľ! Za násilne zmarenými životmi!                                Aj u nás na Slovensku sa skôr pestujú štatistiky ako morálka a hodnoty ducha. Tyrania ekonómie (v rámci nej ekonomiky i ekonómie, čiže ekonomického správania – sporenia, šetrenia, uťahovania finančných kohútikov) má svoje diabolské podoby: poslanci sa stávajú skokanmi roka v menení politických tričiek, hrubému domácemu produktu sme prišili úlohu všemocného zaklínadla, životná úroveň je až taká skvelá, že sa tínedžerky bijú v uliciach o peniaze, vďaka Európskej únii nám padajú byrokratické holuby do úst, z výšky platov dostávame závraty, normálny občan len tak spakruky s radosťou zaplatí štvrtinu zo svojho mesačného príjmu za bývanie, nad eldorádom 3,5 milióna exekúcií starších ako päť rokov si mädlia ruky špekulanti, domovy dôchodcov sa „bijú“ o seniorov, „naše ľudskoprávne“ organizácie (rozumej mimovládky) usporadúvajú konferencie o chudobe v drahých hoteloch (aj 100 eur za prednáškovú hodinu, ešteže si netrúfajú ako v londýnskej Amnesty International na miliónový zlatý padák spojený s nevídaným svetovým škandálom, vrátane odchodu mnohých pracovníkov a samovraždy jedného z nich) a vymýšľajú v nich zázračné projekty, ako pomôcť našim 600-tisíc ľuďom na hranici chudoby. A huncúti extrémisti (podľa Bezpečnostnej stratégie SR z dielne ministerstva zahraničných vecí) „účelovo poukazujú na sociálnu nespravodlivosť a odtrhnutosť politických a ekonomických elít od problémov radových občanov“; zrejme si autori stratégie myslia, že by sa to sociálne vylúčení inak o sebe nedozvedeli, rovnako by sme prišli aj a o „novinky“ týkajúce sa ruských hrozieb a o informácie o „nezištných“ spojencoch (zabudnite na Mníchov!). Pravdaže, nemôžeme obísť ani duchovné povznesenie človeka: naši nezamestnaní majú aspoň dostatok času na návštevu divadiel, múzeí a galérií, na čítanie kníh a mainstreamových médií so zaručene „pravdivými“ správami, na pozeranie vlasteneckých amerických filmov, na zdokonaľovanie sa v angličtine; autori, spisovatelia, básnici, výtvarníci, kultúrne inštitúcie a zariadenia, umelecké súbory sa idú zase pretrhnúť od roboty, aby do bodky vyčerpali hojné finančné dotácie.                                                Skrátka, život jedna báseň.                                                                                            Horšie sú na tom v neoliberálnom kapitalizme sami kapitalisti – tí, ako výstižne tvrdil esejista Walter Benjamin, sputnaní náboženstvom kapitálu, páchajú násilie na samých sebe – už to nie sú hedonistickí egoisti, naopak, fanaticky sa venujú rozmnožovaniu bohatstva bez ohľadu na zdravie, duchovný rozvoj a šťastie svojej rodiny, bez ohľadu na nivočenie prírody i životného prostredia. Chudáci!                                                                          Inak je to však s robotníkmi: každý z nich sa stáva kapitalistom, podnikateľom samého seba, rozhoduje, koľko bude investovať do vlastnej budúcnosti, do vzdelania, zdravia, domácnosti, voľného času; slobodné rozhodovanie ho posúva na úroveň bankára či kapitalistu. Počkať, zabrzdime iróniu. A čo ak na to nemá? Musí si požičať, mení sa na večného dlžníka. Globalizovaný kapitalizmus umocnil vzťah dlžník – veriteľ do totálneho extrému, do dominancie nad dlžníkom, niekedy s katastrofálnym koncom.

Kapitalizmus dohľadu                                                                                                    A tu sme pri koreni veci. Nepochybujem, že globalizovaný kapitalizmus prerástol do éry kapitalizmu dohľadu, ako ho vo svojej knihe The Age of Surveillance Capitalism (London: Profile Books Ltd., 2019, Vek kapitalizmu dohľadu) označila Shoshana Zuboffová, emeritná profesorka Harvardovej univerzity. Hneď v úvode sa autorka pýta: Budeme vyvíjať múdre stroje, alebo budeme mať múdrych ľudí za strojmi? Budeme mať domov či exil? Môže byť digitálna budúcnosť naším domovom, alebo budeme ako sťahovavé vtáky, ktoré letia tisíce míľ, stratiac pritom polovicu hmotnosti, aby sa vrátili do svojho rodiska? Bude nám vládnuť ekonómia, peniaze, alebo si nájdeme trvalý domov, ten, čo poznáme a kde nás poznajú, ten, kde ľúbime a kde sme milovaní?                                                                        V kapitalizme dohľadu na čele s pionierskym Googlom to však nie je a nebude jednoduché – bude o nás vedieť všetko, ale my nebudeme vedieť o ňom nič, naše mysle podmínuvajú digitálne dáta, radikálne ich pretvárajú, minúta je v tomto procese ničím, musíme si dať pozor, aby sme všetko nezmeškali. Pozor preto, lebo kapitalizmus dohľadu ženie technológie ďaleko za digitálne hranice a pôvodne dobre mienený projekt, v začiatkoch bez cien a ziskov za reklamu, bez predaja licencií a následných dot.com bublín sa v konečnom dôsledku obrátil proti človeku, jeho životu a slobodnej existencii. Stalo sa tak predovšetkým vinou toho, že sa narušil vybalansovaný pomer medzi tými, čo vyhľadávače zásobujú, a tými, čo ich využívajú. Vznikol tak nový produkčný prostriedok – strojová inteligencia (ide o Zuboffovej pojem) –, ktorého predikčné produkty užívateľom našepkávajú, čo cítime, čo si myslíme, čo robíme teraz, zajtra, neskôr, a radia nám, ako sa máme správať. Túto metodológiu si Google prísne stráži, ustavične omieľa, že naše personálne dáta nikdy nepredá – prečo by aj, veď vďaka nim prichádza na trh behaviorálnej budúcnosti so spomenutými dobre platenými a nami konzumovanými predpoveďami.                                                                                                    Autorka ohraničuje zrod novej formy kapitalistickej spoločnosti konkrétnym dátumom – 9. augustom 2011, keď sa odohrali tri zásadné udalosti: Apple sľúbil digitálnu víziu riešenia starých ekonomických a sociálnych problémov, no nastal opak, problémy sa prehĺbili do nevídanej etickej ostrosti spojenej s deštrukciou hodnôt, strata súkromia sa stala cenou za prístup k informáciám a jednotlivci sa premenili na prostriedok biznisu iných, presnejšie na informačnú surovinu v podobe pracovného predmetu (nie pracovnej sily) v digitálnom produkčnom procese, s vytváraním nadhodnoty prostredníctvom zmrazenia kvality užívateľských dát; po druhé, dekáda digitálnej explózie sa prepadla do trestajúcej prísnosti neoliberálnej ekonomiky a extrémnej nerovnosti. A po tretie, španielski občania v záujme budúcnosti ľudstva adresovali Googlu doteraz neakceptovanú požiadavku „na právo byť zabudnutý“ (aby napríklad týranú ženu na úteku nemohol nájsť pomocou internetu zúrivý manžel alebo aby inžinierovi v strednom veku nezničil pracovnú kariéru prehrešok zo študentských čias a pod.) – neakceptovanú Googlom napriek rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie z mája 2014, lebo vraj Najvyšší súd USA by taký verdikt nikdy neprijal (paradoxne 93 percent Američanov je opačného názoru).                                            Tieto tri tzv. míľniky jednoznačne ukázali, že sen o spravodlivosti a demokracii digitálnej éry sa úplne rozplynul a stal sa predzvesťou fúzie digitálnych kapacít a agresívnych kapitalistických ambícií. Už v roku 2013 Londýn hlásil, že medzi britskou chudobou výrazne klesá vzdelanostná úroveň, čo zaradilo tretinu obyvateľstva do kategórie sociálne vylúčených, a zaznamenal sa najväčší pokles životnej úrovne od polovice 19. storočia. Americké ministerstvo poľnohospodárstva pre zmenu oznámilo, že 49 miliónov ľudí v USA žije v potravinovom nedostatku atď. atď. A najnovšie vo svete silno rezonuje francúzske hnutie Žltých viest či krízou poznačený brexit.                                                              Prichodí mi k tomu dať, že sa zjavili tristné správy aj iného charakteru: zistilo sa, že americké tajné služby odpočúvali telefón nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, Edward Snowden uverejnil v roku 2013 tisíce tajných dokumenty Národnej bezpečnostnej agentúry USA, medzi nimi i to, že „napichla“ dnes toľko pertraktovanú, zo špionáže podozrievanú čínsku firmu Huawei (zrejme prekáža jej takmer nedostižná konkurencieschopnosť) a získala zdrojový kód jej operačného systému…                                                              Inak povedané, kapitalizmus dohľadu sa ukazuje ako antidemokratická sociálna sila, zameraná na likvidáciu neželanej a pre ňu nebezpečnej konkurencie, ktorá popiera a neguje potreby ľudí. „Je formou tyranie,“ zdôrazňuje Zuboffová, „živí sa ľuďmi, ale nie je pre ľudí. Vzniká tak surreálny paradox, ktorý sa vydáva za personálnu veličinu, no pritom ignoruje všetko, čo sa týka vás a mňa. Núti politiku vykonávať tyraniu“ (s. 513).                Áno, ekonómia tyranizuje aj politiku. A záverečné resumé? Kontrola, sledovanie, pozičná asymetria moci, tváriaca sa ako sloboda voľby, živý priemysel strachu, digitálna kriminalita. Nádej na emancipáciu a zmenu však ešte vždy jestvuje…                                                  Esej sa odvážim zakončiť slovami Ludwiga Wittgensteina, jedného z najvýznamnejších filozofov 20. storočia, ktoré uviedol v liste nakladateľovi jeho knihy Tractatus logico philosophicus (O problematike jazykových hier): „Môj rukopis sa skladá z dvoch častí, z tej, ktorú máme pred sebou, a zo všetkého toho, čo som nenapísal. A práve druhá časť je dôležitá, v nej je skrytá podstata zmeny.“                                                                     Ja však svoje nenapísané vyslovím: Sama zmena nestačí, treba zmeniť princípy zmeny v mene budúcnosti ľudstva.

Zdroj: Pavol Dinka: Esej o vzťahu ekonomiky, politiky a kultúry v digitálnej ére: Tyrania ekonómie… In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 3 – 4 (30. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 1, 7.