Úbohý, alebo len zúbožený Platonov?

397

Základným princípom javiskovej konštrukcie najnovšej produkcie Bábkového divadla Košice na experimentálnej scéne Jorik bola zásadná redukcia predlohy Antona Pavloviča Čechova. Jeho prvotinu, pôvodne nazvanú Piesa bez nazvanija (uvádzanú ako Bezotcovščina, Platonov, Darebák Platonov či Don Juan na ruský spôsob), bábkoherci uviedli v činohernej podobe na štúdiovej scéne pod názvom Úbohý Platonov. Nielen v radikálne skrátenom výraze, ale aj v zúženom na kosť vypreparovanom význame, k čomu priamo vyzýval historický omyl definujúci Konstantina Sergejeviča Stanislavského a jeho MCHAT ako najdokonalejších inscenátorov predlôh Antona Pavloviča.                                                                                                      Stanislavskij sa sústredil na psychodiagnostiku postáv a spoločenskej atmosféry. Autorka Dejín drámy Erika Fischer-Lichteová sprístupňuje informácie: „Čechovove hry uvádzali ako náladové drámy, kde dramatické postavy boli zbavené zodpovednosti za svoj zlý a nudný život… inscenátori si boli istí s plačlivým súcitom publika určujúcim recepciu dramatických predlôh nielen v Rusku, ale aj v ostatných častiach Európy, kde MCHAT hosťoval. Pri sledovaní sa meštiacky divák utápal v slzách a súcite nad sebou samým, namiesto aby sa konfrontoval s vlastným životom.”                                                                            Podľa dramatikových slov, zaznamenaných v liste adresovanom jednému z priateľov: „Plakali ste? Nie ste jediný! Nato som to však nenapísal. V MCHAT-e z hier spravili sentimentálne kusy… ja som chcel niečo úplne iné.” Čechova poburovalo, že Stanislavskij inscenoval jeho komédie ako tragédie, nad ktorými publikum prelievalo hektolitre sĺz. Účinok, ktorý chcel vyvolať, sa vinou inscenácie zvrtol v presný opak. Pravda, vďaka Stanislavskému mali Čechovove drámy úspech. Napriek autorovmu zámeru publikom neotriasli. Poskytli mu útechu nad vlastnou úbohosťou. V atmosfére krásy sa diváci dojímali kultom vlastnej citlivosti.                                                                                            Hra provokuje potrebu škrtať text v závislosti od názoru súčasných inscenátorov. Režisér a upravovateľ Aleš Bergman, dramaturg Ivan Sogel a scénografka Sylva Marková svoj pohľad sformulovali v podnázve Donchuanský príbeh z ruského vidieka. Dramatikovu panoptikálnu fresku zredukovali na milostný pentagram, kde jeden z vrcholov päťuholníka posunuli do polohy „chudobného príbuzného“ alebo „piateho kolesa od voza“ (postava Sofie stelesnená alternujúcimi Kristínou Medveckou Heretikovou a Viktóriou Sedlákovou). Základnou témou sa stalo nechcené, osudové donchuanstvo a otázka, či je Platonov jednoducho darebák, alebo len ďalšia z obetí zlej výchovy a pôsobenia okolia. (Platonov zväčša býva charakterizovaný ako spoločensky nehybný samozvaný filozof a kritik urážajúci okolie, oscilujúci medzi donchuanstvom a hamletovčinou, bez schopnosti rozhodnúť sa.) „Čechov vo svojich drámach síce nezatváral oči nad spoločenskými a rodinnými príčinami krízy identity, ale zodpovednosť za vytváranie životných hodnôt predsa prisudzoval indivíduu” (Dejiny drámy).                                                            Platonova to vyčleňuje z priemeru a klasifikuje ako charakter podobný „šašovi na kráľovskom dvore”, ktorý prevráteným, skarikovaným, deformovaným obrazom zrkadlí charakter protihráčov lokalizovaných do juhoruskej gubernie, pritom si nekladie servítku pred ústa. Paradoxne, preto je nesmierne sympatický svojmu okoliu. Tento zásadný motív úprava nezaregistrovala.                                                                                        Naplno sa redukcia prejavila v scénografickom stvárnení a v kostýmových návrhoch, ktoré v javiskovom priestore znížila na nevyhnutne potrebné rekvizity. Kostýmové návrhy zase v náznaku charakterizovali spoločenské a mentálne vybavenie konajúcich postáv. Redukcia sa však nedotkla obdivuhodne plastických a plnohodnotných hereckých výkonov Michala Novodomského ako Michaila Platonova, Jany Štafurovej realizujúcej Sašu, Petra Creeka Orgována v polohe Osipa, no hlavne Eriky Orgován Molnárovej stelesňujúcej Annu Vojnicevovú. Z pôvodného počtu dvadsiatich vystupujúcich postáv Čechovovej predlohy Bergmanova úprava tri štvrtiny vyčiarkla. Ponechala štyri osoby plus jednu znehodnotenú na minimum, naznačujúc ňou časový posunu deja. Platonovovo šašovstvo reflektujúce okolitú úbohosť tak vlastne ani nemohla zaznamenať…

Zdroj: Jano Rácz: Úbohý, alebo len zúbožený Platonov? In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 1 – 2 (16. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 7.