Ukážka z knihy Slovensko – krajina tajomstiev / Život na koľajniciach

233

Vydavateľstvo Class prichádza opäť k čitateľom s dvojjazyčnou publikáciou z populárnej edície Slovensko – krajina plná tajomstiev. Tentoraz s  knihou pod názvom Život na koľajniciach, ktorá detských čitateľov nielen zabaví, ale aj mnohému naučí. Predstaví príbeh, ktorý vonia súčasnosťou a zároveň oboznamuje aj s históriou. Ten, kto sa pozorne začíta, objaví krásy Slovenska, spozná povolania, ktoré možno dnes nie sú rozšírené, ale vyryli výraznú stopu do dejín krajiny, získa obohacujúce informácie o minulosti železničnej dopravy u nás.

V hlavnej úlohe sa čitateľovi, ale aj synovcovi v knihe, prihovára strýko na dôchodku, ktorý kedysi pracoval ako železničiar. Príbeh železnice je tak podfarbený aj silnou výpoveďou človeka, ktorý kadečo na nej a okolo nej zažil a má čo odovzdať mladým generáciám.

Tretiak Janko je nadšený modelár. Odmalička obdivuje železnice a všetko, čo s nimi súvisí. Vlaky mu tak učarovali, že sa mu o nich aj sníva. Modelársky krúžok je jeho “srdcovkou”. Nadchádzajúca prázdninová prestávka ho preto napĺňa smútkom. Ako prežije leto bez svojich obľúbených modelov vláčikov? Ocko však dostal skvelý nápad, ako synovi pripraviť nezabudnuteľné prázdninové dobrodružstvo… Má totiž brata Petra, ktorý celý život pracoval ako rušňovodič a len pomaly si zvyká na život dôchodcu. Hľadá, čím by naplnil dlhé dni, keďže jeho deti žijú v zahraničí. Vie, že jeho synovec Janko je zručný modelár a že má veľmi rád železnice. S radosťou preto súhlasí s bratovým návrhom stráviť časť prázdnin s Jankom a predstaviť mu svet naozajstných vlakov. Janka čakajú neopakovateľné a nezabudnuteľné dva týždne v strýkovej domácnosti, počas ktorých sa budú spolu so strýkom venovať ich spoločnej vášni – vlakom.

“Budete prekvapení, koľko zaujímavostí je na železniciach! A to to možno ani nie ste najmladší. Pre dnešné deti prevažne vozené v autách je cesta vo vlaku zážitkom. Doprajme im ho s pridanou hodnotou, ktorou je táto knižka. Publikácia je aj vhodným darčekom pre akékoľvek deti či dospelých z celého sveta, ktorí prostredníctvom paralelného anglického textu objavia naše menej známe poklady. Hodnotný obsah s príbehom plným zaujímavostí sa spája s nádhernými a názornými ilustráciami. Kniha takto všestranne propaguje najekologickejší druh dopravy, o / v ktorom si každý môže aj čítať….”, hovorí Milan Kolcun, sprievodca Košicami a spisovateľ. O pravdivosti jeho slov presvedčí úryvok z knihy.

Papagáj

Pri pohľade na parný rušeň je Jankovi hneď jasné, prečo sa nazýva Papagáj. Na rozdiel od väčšiny parných rušňov, ktoré doteraz videl, nie je čierny, ale jasne modrý so žiarivo červenými kolesami. Jednoducho nádhera! Janko sa dozvedá, že rušeň vyrobili v Čechách v roku 1951 a v prevádzke bol až do roku 1980.

V zadnej časti rušňa sa nachádza veľký zásobník na vodu a uhlie, ktorý sa nazýva tender. Prednú časť rušňa tvorí zložitý kotol, v ktorom sa tvorí para potrebná na pohon kolies. „No a medzi tendrom a kotlom sa v rušni varí,“ vysvetľuje s úsmevom ujo Marián. Vďaka tomu sa stanovišťu na  parných rušňoch hovorí „kuchyňa“.

A môže v nej byť poriadne horúco! Janko sa o tom o chvíľku presvedčí aj sám. Po nezvyčajne dlhých schodíkoch sa vyšplhá až do rozpálenej kuchyne. Len čo vstúpi dovnútra, okamžite sa začne silno potiť. Uf, je tu poriadne horúco! Kým sa Janko pozorne obzerá po miestnosti, ujo Marián potiahne akúsi páku a na hučiacom zariadení uprostred kuchyne sa zrazu zjaví otvor. Jankovi sa pred prekvapenými očami objavia rozpálené uhlíky. Ujo Marián mu mlčky podáva lopatu a Janko opatrne prikladá uhlie do ohniska. Sleduje, ako sa uhlie postupne rozpaľuje až do žerava. Paráda! Na chvíľu sa cíti ako profesionálny kurič. Len keby tu nebolo tak strašne horúco…

Ujo Marián upozorňuje, že práca v kuchyni bola aj veľmi nebezpečná. Kurič a rušňovodič museli neustále dávať pozor, aby sa netvorilo pary príliš málo alebo príliš veľa. Neprestajne museli sledovať hladinu vody v kotle. Veľmi dôležité bolo, aby sa do prázdneho rozpáleného kotla nedostala studená voda. To mohlo spôsobiť obrovský výbuch a zapríčiniť veľké nešťastie. Preto je všade dookola množstvo páčok a ventilov, ktorými kurič s rušňovodičom starostlivo regulovali všetko potrebné.

Janko si zrazu uvedomí, že v kuchyni je veľmi málo miesta. Ako tu mohli počas jazdy stáť vedľa seba dvaja statní chlapi, keď sa tu sám ledva zmestí? Obráti sa k ujovi Mariánovi. Je zvedavý, či mali kurič s rušňovodičom určené presné miesta v kuchyni, kde mali stáť. Marián prikývne a vysvetlí, že kurič zvyčajne stával naľavo a rušňovodič napravo. Obaja museli byť neustále v strehu a pozorovať, čo sa okolo nich deje. V prípade potreby museli včas a správne zareagovať. „Skrátka, museli byť zohratí ako profesionálny tanečný pár,“ uzatvára ujo Marián. Janko si naplno uvedomí, aká náročná a nebezpečná bola práca kuriča i rušňovodiča na parnom rušni. Ale zároveň bola taká jedinečná a vzrušujúca…

Papagáj je očarujúci a Janko je z neho celý unesený. Zrazu mu napadne zaujímavá otázka: „Aký vie byť parný rušeň rýchly?“ Ujo Marián ochotne vysvetľuje, že bez problémov zvládne aj stokilometrovú rýchlosť. Na rozdiel od dnešných elektrických rušňov, ktoré majú elektrinu neprestajne k dispozícii, bolo pri parných rušňoch nesmierne dôležité v priebehu cesty opakovane dopĺňať zásoby vody a uhlia. Dopĺňaniu zásob sa hovorilo „zbrojenie“. Parný rušeň ako Papagáj mal na začiatku jazdy zásobu vody približne na 60 kilometrov a zásobu uhlia na 200 kilometrov cesty. V minulosti nebol problém doplňovať vodu do parných rušňov pomocou žeriavov zo zásobníkov na železničných staniciach. Dnes si Papagáj vezie so sebou cisternu s vodou, aby jej mal dostatok na celú jazdu. Podobne ako vodou, aj uhlím sa mohol parný rušeň „nazbrojiť“ v každej stanici.

Zelený Anton

O chvíľku sa v diaľke objaví mohutný zelený parný rušeň. Davom prebehne vlna nadšenia. Rušeň je skutočne obrovský a narobí veľa hluku, napriek tomu pôsobí veľmi elegantne. Tmavý zelenomodrý náter so žltými linkami a čierno-červené kolesá pripomínajú Jankovi uniformu. Vpredu na červenej tabuľke sa vyníma jeho číslo: 486 007. Peter si spomína, že keď pred pár mesiacmi navštívil kamaráta Dušana Vaňka vo Výhrevni Vrútky, Dušan mu rozprával, čo pripravujú pre Zeleného Antona. Hoci bol rušeň pred desiatimi rokmi pri príležitosti 150. výročia železníc zrekonštruovaný, nie všetko sa vtedy podarilo vrátiť do pôvodnej podoby. Preto ho teraz čakal nový náter a úprava časti kotla. Dobrovoľníci zo Spolku Výhrevne Vrútky strávili pri úprave rušňa veľa času. Vďaka ich obetavosti je Zelený Anton teraz presne taký, aký bol v roku 1936, keď ho vyrobili.

Janko nevie odtrhnúť zrak z blížiaceho sa Zeleného Antona. Už je tak blízko! Zrazu sa otvoria dvere a na Petrovo veľké prekvapenie z rušňa vystupuje Dušan Vaňko. So širokým úsmevom zdraví Petra i Janka. Janko je nadšený a snaží sa od uja Vaňka vymámiť rôzne zaujímavosti o Antonovi. „No, dnes je tu Anton hlavne na parádu,“ konštatuje ujo Vaňko. Keď vidí Jankove spýtavé oči, usmeje sa a pokračuje: „Parné rušne tohto typu boli vyrobené preto, lebo nám chýbali silné mašiny, ktoré by zvládli utiahnuť ťažké rýchliky medzi Košicami a Žilinou. Najmä na náročný úsek medzi Spišskou Novou Vsou a Liptovským Mikulášom už staršie rušne kvôli prudkému stúpaniu nestačili.“ Janko sa dozvedá, že vo svojej dobe bol Zelený Anton najsilnejším rušňom v Európe. Po koľajniciach dokáže uháňať rýchlosťou až 110 km/h a v dobe jeho najväčšej slávy museli jeho obrovskú pec obsluhovať až dvaja kuriči. Veľmi ľahko sa totiž mohlo stať, že by si jeden kurič ruky presilil a nemal by kto prikladať do ohňa.

Ujo Vaňko Jankovi prezradí, že z deviatich rušňov tohto typu, ktoré boli vyrobené, sa po vyradení z prevádzky zachovali iba dva. Jeden z nich v roku 1971 putoval do púchovskej panelárne, kde slúžil ako vykurovací kotol. Po rôznych peripetiách nakoniec skončil v starostlivých rukách nadšencov z Vrútok, ktorí ho opäť postavili na nohy, presnejšie na kolesá. No a výsledok ich snaženia vidí Janko pred sebou. Janko neveriacky krúti hlavou. „A čo ten druhý rušeň?“ vyzvedá. „Ten sa nachádza v depozitári Múzejno-dokumentačného centra v Bratislave a slúži ako zdroj náhradných dielov pre opravy Zeleného Antona,“ vysvetľuje ujo Vaňko. Janko je celý uveličený. Cíti sa poctený, že môže Zeleného Antona vidieť v celej jeho kráse. Je to skutočný unikát.

Ujo Vaňko sa po chvíli musí rozlúčiť, pretože ho čakajú povinnosti. Peter a Janko sa presunú k piatim zvláštnym vozňom, ktoré v sebe určite ukrývajú nejaké tajomstvá. A ak nie tajomstvá, tak aspoň zaujímavosti.

Najstarší vozeň je z roku 1930. Je to salónny vozeň Aza 1-0080. Bol vyrobený k 80. narodeninám prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. „Československo vzniklo pred sto rokmi. Ale kde žili naši predkovia predtým?“ zamyslí sa Janko. „Ako ktorí,“ odpovie Peter. „Tí, ktorí žili na tomto území, boli súčasťou Rakúsko-Uhorskej monarchie, v ktorej vládol cisár.“ Peter ďalej vysvetľuje, že po prvej svetovej vojne sa v Európe veľa zmenilo. Veľké Rakúsko-Uhorsko, do ktorého patrilo územie dnešného Slovenska, Česka, Rakúska, Maďarska a ďalších štátov, sa rozpadlo. Vznikli samostatné republiky, na čele ktorých už nebol cisár, ale prezidenti. Slovensko vtedy nebolo samostatným štátom, ale súčasťou Československa. A jeho prezidentom bol Tomáš Garrigue Masaryk.

Janka veľmi zaujíma, ako cestoval náš prvý prezident. Zvedavo nakukuje do vagóna. Elegantný tmavomodrý vozeň so zlatými linkami je rovnako elegantný aj vnútri. Keďže vozne prezidentského vlaku sú veľmi staré a majú veľkú historickú hodnotu, návštevníci nemôžu vojsť dovnútra. Preto Janko s Petrom, rovnako ako ostatní zvedavci, obdivujú interiér vagóna cez otvorené okná. Jedáleň s prestretým stolom je obložená drevom. Pani z pražského múzea návštevníkom vysvetľuje, že Masarykov vozeň bol konštrukčne veľmi moderný. Na rozdiel od starších vozňov, ktoré boli z dreva, mal tento vozeň celokovovú konštrukciu. Súčasťou vybavenia vozňa boli aj dvojité okná, vykurovanie a vodovod s teplou vodou. Vozeň bol schopný dosiahnuť rýchlosť až 140 km/h.

Ilustrácie: Zuzana Fusková

Knižný príbeh pre malých i veľkých, v ktorom nechýbajú pútavé ilustrácie, je už v predaji, resp. ho môžete kúpiť priamo vo vydavateľstve Class aj prostredníctvom elektronickej objednávky.