Ukrajina po Euromajdane

240

Ukrajina i časť medzinárodného spoločenstva (v ukrajinskej kríze sa angažujú EÚ, Rusko a USA, no geopoliticky ide len o regionálny problém európskeho dosahu) si 21. novembra v tichosti pripomenuli päť rokov od udalostí, ktoré sa najprv nazývali druhým Majdanom (prvý bol v rokoch 2004 – 2005 počas tzv. oranžovej revolúcie). Zakrátko sa na základe toho, že vznikli pre nepodpísanie návrhu Asociačnej dohody Ukrajiny s EÚ, začali označovať za Euromajdan.

Paradoxný medzník vývoja, ktorý sprevádzali stupňujúce sa násilnosti, predstavuje 21. február 2014, keď sa prijala dohoda medzi vládou a opozíciou. Na uzavretí dohody sa podieľali aj ministri zahraničných vecí Francúzska, Nemecka a Poľska. Dohodu však nedodržali (EÚ to prešla mlčaním) a 22. februára prezident V. Janukovyč utiekol z Ukrajiny do Ruska. V tejto situácii sa moci v štáte krokmi, ktoré formálne neboli v súlade s ústavou a mali charakter politického prevratu, chopili opozičné sily z Euromajdanu.

Katalyzátorom rastu napätia sa stalo už 23. februára zrušenie zákona (len tesnou väčšinou hlasov) z roku 2012, ktorý umožňoval menšinám využívať ich jazyk v úradnom styku, čo vyvolalo veľkú nevôľu medzi Rusmi žijúcimi na Ukrajine. Zákon síce dočasný prezident O. Turčynov nepodpísal, ale „ľady sa pohli“. V marci došlo k udalostiam na Kryme (jeho strate) a v apríli sa začala občianska vojna na východe Ukrajiny (Donbase).

Napriek úsiliu o medzinárodné sprostredkovanie mieru na Ukrajine za účasti Francúzska, Nemecka a Ruska, ktoré vyústili vo februári 2015 do Minských dohôd II, boje neutíchli. Platí síce prímerie, ale zrážky pokračujú. Podľa správy úradu Vysokého komisára OSN pre ľudské práva o situácii na Ukrajine publikovanej 19. septembra 2018 len v tomto roku do 15. augusta zahynulo v dôsledku bojov 38 civilistov a 173 ich bolo zranených. Celkové počty obetí na životoch v konflikte sa v júni 2018 odhadovali na 10 500 osôb.

Protirečivý a chaotický vývoj, ktorý nastal po zmene vlády (prevrate), sa mediálno-politicky pomenoval pateticky revolúciou (s veľkým R na začiatku v ukrajinských médiách) dôstojnosti. Od roku 2014 je 21. november ako Deň dôstojnosti a slobody štátnym sviatkom Ukrajiny.

Súčasný politický režim na Ukrajine sa v podmienkach informačného zamorenia Slovenska mediálno-politickým hlavným prúdom, ktoré napomáhajú takí zástancovia o správnosti konania kyjevskej vlády, ako je prezident A. Kiska či I. Mikloš, ktorý sa stal v apríli 2016 (zrejme aj na odporúčanie neoliberálnych globalistických kruhov) šéfom poradcov ukrajinského premiéra V. Hrojsmana, charakterizuje deformovane a eufemisticky. Blahosklonne sa prehliada xenofóbia a prvky extrémizmu, ktoré bežne prezentujú vysokí predstavitelia vládnych strán.

Sú však objektívnejšie zdroje. Zdôrazňujú práve jeho radikálne nacionalistický (a rusofóbne agresívny) charakter, v ktorom sa objavujú prvky neonacizmu. Kritizujú aj stav dodržiavania ľudských a občianskych práv, o ktorom by sa dala napísať už veľká čierna kniha. Medzinárodné postavenie Ukrajiny sa skomplikovalo po nástupe D. Trumpa do funkcie prezidenta USA. Veľký kurátor Kyjeva viceprezident J. Biden z washingtonskej administratívy síce odišiel, a hoci tá v podpore Ukrajiny pokračuje, ide už viac o politicko-diplomatické vyjadrenia, ktoré sprevádza finančne menej štedrá podpora ako predtým.

Komicky vyznievajú pokusy ukrajinského prezidenta P. Porošenka dokazovať, že D. Trump má k nemu dobrý vzťah. K zatiaľ poslednému „trapasu“ došlo na slávnosti k 100. výročiu ukončenia prvej svetovej vojny v Paríži 11. novembra, keď si D. Trump „nevšimol“ záujem P. Porošenka. V súvislosti s tým doplníme, že 31. marca 2019 majú byť na Ukrajine prezidentské voľby. Volebná kampaň sa začne až 30. decembra a volebná komisia zverejní zoznam kandidátov 9. februára. Je teda predčasné, a tobôž na Ukrajine, robiť závery. Uvedieme dve skutočnosti spojené s voľbami. Na čele prieskumov preferencií možných prezidentských kandidátov je zatiaľ J. Tymošenková – veľká protivníčka P. Porošenka. USA ešte nezverejnili, koho budú preferovať, aj keď v médiách sa o tom špekuluje. Na P. Porošenka to však vôbec nevyzerá.

Asi svetovou raritou je od mája 2016 generálny prokurátor A. Lucenko (*1964), ktorý nemá právnické vzdelanie (v roku 1989 absolvoval Elektrotechnickú fakultu Ľvovského polytechnického inštitútu) a, samozrejme, ani právnickú prax, zato však bol dvakrát ministrom vnútra (od februára 2005 do decembra 2006 a od decembra 2007 do januára 2010 celkom v štyroch vládach). V auguste 2014 sa stal predsedom strany Solidarita. Tú na jeho návrh premenovali na Blok Petra Porošenka Solidarita. V atmosfére spojenej s nespokojnosťou stavu vyšetrovania kauzy aktivistky K. Gandzjukovej, ktorú na konci júla obliali kyselinou a po viac ako troch mesiacoch podľahla následkom zranení, sa J. Lucenko chcel vzdať funkcie. Vládna koalícia jeho demisiu neprijala.

Na Valnom zhromaždení OSN sa 1. novembra hlasovalo za prijatie rezolúcie, ktorá už po dvadsiaty siedmy raz vyzývala USA na ukončenie hospodárskeho embarga voči Kube. Za bolo 189 zo 193 členských štátov OSN. Proti boli len USA a Izrael, Ukrajina s Moldavskom sa na hlasovaní nezúčastnili. Je to „taktický“ diplomatický krok, ktorý sa v OSN bežne používa. Kyjev ním chcel asi demonštrovať svoj „výnimočný“ vzťah k Washingtonu.

Pomôže toto ešte vôbec niečomu v súčasnej ukrajinskej kríze? No ale kyjevské vládne elity dnes asi ináč myslieť a konať nevedia.

(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.)