Ulice našich krajanov

139

Petržalka, mestská časť hlavného mesta Slovenskej republiky na pravom brehu Dunaja v hraničnom susedstve s Rakúskom a Maďarskom, má viacero miestnych alebo sídliskových častí: Dvory, Lúky, Háje, Ovsište, Janíkov dvor, Kopčany, Zrkadlový háj, Starý háj, Kapitulský dvor, Pečňa. Je naším najrozsiahlejším sídliskom, vo zväčša panelákových blokoch žije podstatne viac ako 100-tisíc obyvateľov (toľko ich bolo na konci prvého desaťročia nového milénia, počet narastá primerane so zvyšujúcim sa počtom poschodí nových objektov). Od prvých skolaudovaných stavieb sa tu usádzala regionálna vzorka celého Slovenska, pestré je i sociálne zloženie.

Ak autorka reportáže na tejto strane sa spýtala niektorých novousadlíkov, či vedia, po akých osobnostiach sú pomenované konkrétne ulice, jasnú a fundovanú odpoveď jej aktuálne ponúka Claude Baláž (1942). Istý čas takisto žil v Petržalke, no na rozdiel od väčšiny „sídliskárov“ väčšinu svojej profesionálne kariéry venoval problematike vysťahovalectva, emigrácie a pohyby súčasných Sloveniek a Slovákov pozorne sleduje doteraz.

Stačí si prečítať jeho najnovšiu publikáciu Ulice a námestia Bratislava-Petržalka, Háje, Starý háj, Zrkadlový háj, Ovsište. Vydal ju už ako občan usadený v bratislavskej mestskej časti Čunovo a vyšla v Združení nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov, ktorého je zakladateľom (finančne ju podporila mestská časť Bratislava-Petržalka).

V úvode autor predkladá stručný historický prehľad topografického názvoslovia. Petržalka sa podľa doložených prameňov v 13. storočí volala Wlocendorf, Morogscigel aj Flycendorf. Roku 1920, keď po nemeckom Engerau a maďarskom Ligetfalu dostala terajší názov, v tomto priestore žilo 10-tisíc, pred druhou svetovou vojnou už násobne viac ľudí. Oficiálne, po takmer sedemročnej okupácii hitlerovským Nemeckom, sa stala súčasťou Bratislavy roku 1946. Mala 106 ulíc, mnohé sa nazývali rovnako ako bratislavské.

Hromadne ich premenovávali roku 1950. „Spoločenské zriadenia a neskôr politické režimy,“ konštatuje Claude Baláž, „názvy ulíc pomenúvali a premenúvali s príchodom každej významnejšej zmeny. Latinské názvy striedali nemecké, potom maďarské až nakoniec slovenské. Cisárov nahradili významní úradníci, bojovníci, prezidenti, komunisti, národní buditelia, demokrati.“

Súčasnú podobu začala Petržalka nadobúdať roku 1973, keď na územie zastavanom rodinnými domami vtiahli stavbárske mechanizmy napomáhajúce budovanie panelákov (ktoré, mimochodom, prvý poprevratový prezident Václav Havel nazval králikárňami). Po štyroch desaťročiach, pri ostatnom zverejnenom sčítaní obyvateľstva roku 2011, tu jednoznačne prevládal slovenský element (viac ako 92 %), Maďarov bolo 3,3 %, k českej národnosti sa hlásila približne tisícka novousadlíkov.

Roku 1991 nastalo jedno z najväčších (i búrlivých) premenúvaní ulíc v dejinách Bratislavy. V rokoch 1990 – 1995 o tom rozhodovala Odborná názvoslovná komisia pri Národnom výbore hlavného mesta Bratislavy (po zrušení štruktúry výborov bratislavský Okresný úrad). Keďže členom komisie bol i Claude Baláž, iniciatívne prišiel s návrhom na premenovanie ulíc v Hájoch, Zrkadlovom háji a v Ovsišti – teda miestnych častiach Petržalky – s monotematickým zameraním na osobnosti spomedzi zahraničných Slovákov.

Tak v súčasnosti v časti Háje prechádzame ulicami pomenovaných po krajanoch pôsobiacich v USA. Po Ambroseho (Anton Štefan bol novinár), Bosákovej (Michal bol podnikateľ a preslávený bankár), Bradáčovej (Ján Samuel bol evanjelický kňaz a verejný činiteľ), Dudovej (názov je po podnikateľovi Andrejovi / Andrewovi), Furdekovej (Štefan bol verejne aktívny rímskokatolícky farár), Lachovej (Ján bol takisto kňazom a aktívnym verejným činiteľov v slovenskej krajanskej komunite), Hrobákovej (Filip Anton bol aj novinár), Mlynarovičovej (Miloš Klement: kňaz a spisovateľ), Osuského (Štefan: diplomat a politik), Pankúchovej (Ján: novinár). Haanova ulica (je po Ľudovítovi, prvom historikovi békešskočabianskych Slovákov).

V časti Zrkadlový háj sú ulice Romanova (Štefan Boleslav, Kanada, prvý predseda Svetového kongresu Slovákov), Gessayova (Ignác, významný krajanský novinár),  Rovniankova (Peter Víťazoslav bol aj kultúrny dejateľ, podnikateľ, bankár), Gettingova (Milan Alexander: novinár a politik), Jankolova (Matúš: všestranne aktívny kňaz, spisovateľ, vydavateľ) – všetci pôsobili v USA – a Medveďovej (Zuzana bola vojvodinská maliarka). Ulica Poloreckého je pomenovaná po Jánovi Ladislavovi, slovenskom majorovi francúzskej armády, ktorý bojoval v Amerike za jej nezávislosť.