Úsmevy z pekla (Ukážka z knihy Stanislava Hábera)

136

Ako uvádzame v inej časti nášho portálu, Vydavateľstvo SSS vydalo zaujímavú knihu Stanislava Hábera Úsmevy z pekla  https://literarnytyzdennik.sk/usmevy-z-pekla/. Skôr ako sa začítate do ukážky z nej, vydavateľská anotácia knihy. V príbehu Úsmevy z pekla Stanislav Háber na krutom osude obyčajného človeka demonštruje tragiku dejín 20. storočia osobitým spôsobom, vyvolávajúcim niekedy aj salvy smiechu. Udalosti 1. svetovej vojny, v ktorej bojuje hlavný hrdina, oscilujú okolo jeho súkromného boja zneuznaného dieťaťa, ktoré nepozná rodičov. V 2. svetovej vojne ho väznia a mučia fašisti, sovietski vojaci zas vyrieknu ortieľ: zastreliť! Po roku 1948 sa stáva politickým väzňom najťažšieho žalára v jáchymovských uránových baniach. A predsa prežije… Nakoniec život dožíva v Starom Smokovci ako recepčný Grand hotela. Nestráca úsmev, v najťažších chvíľach dokáže aj žartovať. Úsmevy z pekla obohacujú súčasnú slovenskú literatúru o typ hrdinu z rodu obyčajných ľudí, ktorým ide o to, aby sami prežili a oni nikoho nezabili.

Borka má štyridsaťštyri rokov. Oblieka si v izbe dlhé čierne šaty. Češe si vlasy do drdola a dáva si na hlavu šatku. V chudobne zariadenej izbe mamu pozoruje štíhle dvanásťročné dievča s vrkočmi. Je tam iba veľké zrkadlo položené na jednoduchom stolíku pri stene, v ktorom sa žena obzerá, v kúte vysoké neforemné dedinské skrine a staré manželské postele s peľasťou. Nad nimi visí veľký obraz Panny Márie skláňajúcej sa nad dieťaťom.

„Mama, kedy príde otec z Jáchymova?“ pýta sa dievča.

Borka si prečesáva spredu ofinu, kým si zaviaže na hlave šatku. Nie je s účesom spokojná: „Neviem, Emka, neviem. Dostal desať rokov, ale suseda mi vravela, že polovicu aj jej bratovi odpustili. Nik tam dlho nevydrží. Je to strašná drina.“

„Mama, a je ťažké vydržať vo väzení? Čo tam otec celý deň robí? Len ho strážia a chodí do bane? Či sa nesmie ani pohnúť?“

Obráti sa od zrkadla: „Čo toľko špekuluješ? Jáchymov som ti vravela, sú uránové bane. Väzni chodia do roboty do bane urán lámať,“ ťažko si vzdychne.

Dievča nie je spokojné s odpoveďou: „Ako ho lámu? Ako urán vyzerá?“

„To je skala. Najprv musia zo zeme vylomiť skalu a v nej je urán.“

„Na čo je urán, mama? A keby otca nezavreli, kto by skaly s uránom z bane nosil?“

Matka si konečne uviaže šatku pod krkom: „Poď sem,“ vykročí smerom k dievčaťu. Pohladká ju po tvári. „Nerozmýšľaj nad tým. Keď otec príde, všetko ti vysvetlí. Pomodlíme sa v kostole, aby to bolo čím skôr.“

„Nechcem!“ mykne sa malá slečna pod maminou rukou a vybehne vzdorovito z izby.

Borka za ňou kričí: „Je nedeľa, nejeduj ma! Ideš s nami na omšu a hotovo!“

„Čo sa stalo, mama?“ vojde do izby pekné usmievavé osemnásťročné dievča.

Vzdychne si: „Nič, Bohdanka, nič, len Emka zasa trucuje, že na čo je urán, a zasa to isté, kde je otec.“

Milo chytí mamu za ruky: „Už som jej to vysvetľovala, že z uránu je elektrina. Hneď zapínala a zhasínala svetlo. Rozprávala, že ak by otec urán nekopal, nemohla by žiarovka svietiť.“

„Chýba nám všetkým,“ pritaká Borka. „Poď, ideme do kostola, nech nás Lea nečaká aj s jej frajerom Miškom. Keby ho aspoň na svadbu z väzenia pustili, ale toho sa my nedočkáme, že by komunisti mali trošku zľutovania,“ spolu s Bohdankou vychádzajú z domu.

Ema uteká hore ulicou pomedzi domy ku kostolu, ku ktorému sa ľudia ešte len zbierajú. Všetci sú sviatočne oblečení. Vkĺzne hlavnou bránou. Vo vchode chrámu nik nie je. Do kropeničiek pri dverách nalieva atrament, ktorý vytiahne z vrecka neforemných sivých šiat. Prstom ho pomúti a vybieha. Práve včas. Ľudia už idú hore schodmi.

Ako z nich zbieha a uteká späť ulicou ako splašená, chytá ju do náručia matka: „Kam zasa letíš?“ kmáše ju viac láskavo ako karhavo za vrkoče. „S nami ideš do kostola poďakovať Panne Márii aj Ježiškovi za všetko dobré.“

„Nemám za čo ďakovať!“ vytrhne sa matke z rúk a beží k blízkemu lesu. Je jar. Slnko svieti slabo a na lúkach sem-tam ležia kôpky starého snehu.

Bohdanka schytí mamu pod pazuchu: „Mama, nechaj ju. Nechajme deti samy prísť k Bohu. On si našu Emku rýchlo nájde.“

Matka sa ešte obzrie za najmladšou dcérou, ale už vykročí k chrámu. Zvony vyzváňajú, ľudia vstupujú, prežehnávajú sa. Na čelách im ostávajú modré znaky. Celý kostol má na čele atramentové fľaky. Kostolník a ženy na chóre začnú spievať, orgán hrá: „Panna Mária ochrana, od Boha nám daná. Nebudem sa ja báť, keď stojí pri mne mať, Mária, Mária.“

Borka stlačí ruku v tvári rozžiarenej slečne: „Lea, dnes si krásna,“ šepne jej.

Ozýva sa refrén: „Nebudem sa ja báť, keď stojí pri mne mať, Mária, Mária.“

Slečna šepne späť: „Vďaka, mama.“ Vedľa nej stojí pekný mladý muž s čiernymi vystrihanými vlasmi na ježka.

Zatiaľ Ema uteká do blízkeho lesa. Zastane pri vyrúbanom pni, pod ktorý strčí ruky a usilovne hrabe: „Poďte, len poďte, už aj slnko vyšlo,“ vyťahuje spod pňa klbko zaspatých hadov. Dá si ich do náručia a rýchlo kráča späť ku kostolu.

„Telo Kristovo,“ povie farár, starší pán s riedkymi vlasmi nad okuliarmi a vloží hostiu do úst aj poslednej žene pri oltári. Všetci po prijímaní sa modlia v laviciach. Niektorí kľačia, Borka tiež pokľačiačky odrieka prosby vedľa Bohdanky a Ley, ktorá vstane z kľačadla a sadne si do lavice. Borka sklopí k zopnutým rukám oči. Potom sa aj ona prežehná a sadne si. Pán farár odložil kalich, aj patenu mladý miništrant utrel. Farár vstane. „Pred záverečným požehnaním prosím matky, aby si strážili deti,“ významne dvihne oči. „Opäť niekto nalial atrament do kropeničiek ako vidím na vašich tvárach. Vy viete, koho sa to týka,“ viac hláv sa obzerá k Borke.

Smutne sklopí od hanby tvár a šepne Bohdanke: „Zasa mi Emka hanbu robí. Vravela som, že má ísť s nami za ruku do kostola, ale ty nie, že nechajte maličkých samých prísť k Bohu.“

Bohdanka hodí na mamu nešťastný pohľad.

Ema vybehne do polovice kostolných schodov, kde položí klbko hadov: „Tu sa na slnku vyhrievajte,“ prihovorí sa im a rozbehne sa preč.

Dvere chrámu sa otvárajú. Ľudia vychádzajú. Prvé ženy v dlhých dedinských čiernych sukniach a šatkách sa rozkričia: „Ľudia stojte! Zmije! Pomóc! Plazia sa po schodoch! Zlé znamenie! Kde sa tu hady vzali?“ pištia vystrašene.

Hady sa rozliezajú dole, ale aj hore schodmi. Chlapi pomedzi nich skáču a nadávajú. „Kto to kedy videl? Čo je to za čertovinu?“ ľudia sú nahnevaní.

Ema začuje z diaľky nadávky, ale uteká, čo jej sily stačia hore dedinou k rieke, kde stojí most.

„Emka!“ volá na ňu iné dvanásťročné dievča stojace pred mostom. Za ruku drží štvorročného chlapca.

Dobehne k nim: „Ahoj Eva, čo – zasa Miška strážiš?“ Eva prikývne. „Tak ho tu nechaj, bežme, ľady sa pohli.“

Eva prikývne a chlapcovi nakáže: „Tu sa hraj, nikam nechoď, ja som hneď späť.“

Obe dievčatá sa ponáhľajú hore prúdom popri brehu, ktorý je posiaty bielymi úlomkami ľadu. V strede toku rieka strháva a unáša rozbité kryhy k mostu.

Ema skočí a už stojí na ľadovej kryhe, ktorá sa plaví dole prúdom. Za ňou do rieky na ľad naskakuje aj Eva. Z druhého brehu sa im vysmievajú chlapci: „To sú dve šalené. Šalená Ema so šalenou Evou.“

Obe preletia popod most. Mišo ich vidí od kríkov a rozbehne sa k rieke. Zrazu Eva vyskakuje na breh: „Pomóc, Miša voda vzala, pomóc, pomóc!“

Ema sa obzerá. Vidí krbáľať sa malé detské telo vo vode. Neváha ani na okamih. Skáče. Ťahá chlapca k brehu z posledných síl. Snaží sa uniknúť plávajúcim kryhám. Zachytí sa o kamene pri brehu a vyťahuje premočené klbko na súš.

Eva k nej uteká zo všetkých síl a kričí: „Ľudia pomóc, pomóc!“ bežia viacerí. Ema je úplne premočená. Už je pri nich prvá žena. Berie chlapčeka na ruky a bedáka. Balí dieťa rýchlo do šatiek, čo má na ramenách.

Borka nalieva horúcu vodu do koryta, v ktorom stojí Ema: „Rýchlo!“ prikazuje. Bohdanka strháva mokré šaty z malej sestry. „Rýchlo do horúcej vody, aby nám neprechladla!“

Ponárajú ju do kúpeľa. Ema zbadá nad sebou maminu ustarostenú tvár, ktorá sa jej pred očami stráca. Vidí nejaké kruhy. V bielej košeli leží na posteli. Zrazu sa k nej skláňa veľká mužská tvár: „Ocko,“ šepká, „ocko.“

Mužská dlaň ju hladká po čele. Nahne sa a dáva jej pusu na vlasy: „Emka, Emuška moja,“ po tvári mu tečú slzy. „Už som tu. Už ma pustili. Tri dni som cestoval, kým som prišiel z Jáchymova, Emuška moja! Päť rokov som ťa nevidel, miláčik,“ hladká dieťa. Ema má spotené čelo, oči sa jej zavierajú. Chce chytiť otcovu ruku, ale nevládze.

Borka stojí pred posteľou a po tvári sa jej kotúľajú slzy: „Dnes ráno ťa spomínala, že kedy prídeš. Ona už cítila, že si na slobode, už sa ťa nevedela dočkať. Vyliala atrament v kostole do kropeničiek a na chrámové schody pustila vretenice z lesa.“

„Čo spravila?!“ vyprskne cez slzy Jožko do smiechu. „Vretenice?! To kde ich nachytala?“

Bez úsmevu si ťažko vzdychne: „Tá je, odkedy ťa zavreli, za desiatich chlapcov. Neposedí päť minút. Lekár vravel, že z tej vody, keď z nej ťahala štvorročného Miška od susedov, má zápal pľúc.“ Chlap vstane a objíme ženu. Tá ho jemne odtisne. „Nechaj ma, nie som zvyknutá, aby ma muž objímal. Dlho som bez teba a zbláznim sa od strachu o Emku.“

On ju ešte tuhšie stisne: „Vyzdravie sa, musíš veriť.“

Ema otvorí oči. Vidí už jasne. V izbe je tma, ale dvere sú otvorené do kuchyne, kde sa svieti: „Mama!“ zakričí slabo a potom silnejšie. „Mama! Prosím, zapáľ svetlo!“

Žiarovka na strope v starom tienidle sa v izbe rozsvieti. Matka šťukla vypínačom a podíde k posteli: „Čo je, anjelik?“ pozrie sa na Emu, sadne si k nej a chytí ju za ruku.

Stisne ju: „Mama! Snívalo sa mi s otcom! Preto chcem svetlo. Ocko doluje urán, aby sme mali svetlo! Videla som ho, akoby tu bol!“ zrazu spoza maminej tvári zbadá usmievavú tvár Jožka. „Ocko?“ vykríkne prekvapene.

„Tu som!“ sadá si k dcére. Tá sa posadí a objíme ho. „Tu som, Emuška, tu som! A pozri, čo pre teba mám!“ podáva dcére pomaranč.

Dievča ho berie do rúk: „Čo je to?“

Začne ho olupovať: „To je pomaranč. Je až z Afriky, vieš? Chorá si. Celú debničku pomarančov som ti doniesol. Budeš ich jesť a vyzdravieš sa.“

„Hneď?“ čuduje sa Emka.

„Hneď vyzdravieš, len musíš jesť jeden za druhým. Koľko vládzeš.“

Sľubuje: „Budem, ocko, budem, ale je svetlo,“ ukazuje na žiarovku, „a ty si tu, kto teraz doluje urán?“

„Dosť ich je tam namiesto mňa, moja,“ hladká ju po líci a samému sa mu kotúľajú po tvári slzy. Eme sa zatvárajú oči. „Teraz spi,“ svetlo zhasne.