V mene významných jubileí – VI

278

Anketa k 25. výročiu vzniku Slovenskej republiky a 30. výročiu založenia Literárneho týždenníka (VI)

V tomto roku si pripomíname dve významné výročia – 25. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1. 1. 1993) a 30. výročie založenia Literárneho týždenníka (september 1988). Týmto jubileám sa budeme v našom časopise venovať po celý rok v rámci rozličných publicistických a literárnych foriem. Články na danú tému očakávame najmä od našich stálych priaznivcov a prispievateľov. V predchádzajúcich vydaniach sme sa obrátili na čitateľov so žiadosťou o odpovede na tri anketové otázky. Dnes anketu uzatvárame:

1. Čo pre vás znamenal vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993?
2. Naplnila samostatná slovenská štátnosť vaše očakávania a čo jej želáte do ďalších rokov?
3. Ako vnímate zástoj Literárneho týždenníka v národnoemancipačných zápasoch a v podpore štátotvorných úsilí Slovákov od jeho vzniku v roku 1988 do vzniku samostatnej SR i pri upevňovaní jej štátnosti až do súčasných dní?

JÁN LAZÁR
univerzitný profesor práva

1. Vzhľadom na to, že som dlhodobo sledoval, schvaľoval a v ostatných desaťročiach aj aktívne podporoval dovtedajšie emancipačné úsilie slovenského národa, jednoznačne som privítal vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 a vnímal ho ako zavŕšenie stáročného historického zápasu o získanie národnej a štátnej suverenity Slovákov. Treba oceniť, že sa tak stalo demokratickým spôsobom a že samotný proces vzniku slovenskej štátnosti prebehol pokojne a relatívne hladko, čo je vo svetových dejinách vzniku štátov jav veľmi zriedkavý. Nepochybne k tomu prispeli aj priaznivé medzinárodné a vnútorné podmienky, v ktorých sa vytvorila veľmi vhodná príležitosť na realizáciu prirodzeného práva slovenského národa na plnohodnotnú štátnosť. Využila sa tým pre slovenský národ jedinečná šanca, ktorá by sa už druhý raz nemusela ani tak skoro vyskytnúť. V tomto kontexte mal vznik samostatnej SR dňa 1. januára 1993 vskutku historický význam; bol to správny krok motivovaný a realizovaný v bytostnom záujme slovenského štátotvorného národa, ktorému sa tým utvorili možnosti, aby na základe vlastnej suverénnej vôle, rovnako ako iné európske národy, mohol spravovať všetky svoje záležitosti sám.

2. Bolo by nereálne očakávať, že sa hneď a zaraz po vzniku Slovenskej republiky v plnom rozsah naplnia všetky stránky a funkcie modernej štátnosti. Nemožno nevidieť, že už pri vzniku nového štátu v tomto geopoliticky významnom a zároveň alergickom stredoeurópskom priestore boli zakódované aj viaceré rozpornosti, ba i výslovne negatívne pôsobiace okolnosti, z ktorých niekoľké, ako ukázal neskorší vývoj, môžu v určitom vývojovom úseku nabrať ešte na sile a môžu sa z nich stať v pravom zmysle slova brzdiace faktory. Uvedené poznatky treba mať na zreteli pri hodnotení stupňa rozvoja, pevnosti a napĺňania všetkých atribútov slovenskej štátnosti. Preto aj proces jej neustáleho zdokonaľovania je dlhodobý a prebieha v postupnostiach. Vezmúc toto všetko do úvahy, možno súhrne konštatovať, že za štvrťstoročie existencie Slovenskej republiky sa napriek problémom a ťažkostiam podarilo vybudovať fundamentálne piliere slovenskej štátnosti. Teraz ide o to, aby vývojový trend v procese posilňovania a upevňovania slovenskej štátnosti bol trvalý a nezvratný nielen na úrovni štátnych a verejných inštitúcií, ale aby sa premietol do všetkých sfér života spoločnosti, vrátane duchovnej oblasti, v ktorej prebieha rozhodujúci zápas o vedomie ľudí a o formovanie ich vzťahu k vlastnému štátu. A tu máme najväčšie deficity. Preto vyjadrujem želanie, aby napriek zložitým a rýchlo sa meniacim vonkajším i vnútorným podmienkam došlo v ďalších rokoch k pozitívnemu posunu v procese upevňovania slovenskej štátnosti s osobitným zreteľom na vlasteneckú výchovu a na pozdvihnutie národného povedomia Slovákov, najmä mladej generácie.

3. Literárny týždenník už od svojho vzniku v roku 1988, ako jeden z mála periodík na Slovensku, svojou obsahovou orientáciou podporoval emancipačný zápas slovenského národa a jeho štátotvorné úsilie. V nadväznosti na to po vzniku SR Literárny týždenník, či už článkami alebo aj publikovaním vyhlásení a stanovísk združení národne orientovanej inteligencie, systematicky zdôrazňoval potrebu a nevyhnutnosť upevňovať slovenskú štátnosť a v tejto súvislosti často poukazoval na nebezpečenstvá, ktoré tomuto procesu hrozia. Celý tento zástoj Literárneho týždenníka hodnotím veľmi pozitívne a vysoko ho oceňujem.

ĽUDOVÍT ŠTEVKO
publicista, Bratislava

1. Vznik Slovenskej republiky bol pre mňa, podobne ako pre sedemdesiattisícový dav na Námestí SNP v Bratislave v noci na Nový rok 1993, závanom nového sviežeho vetra.

2. Získali sme samostatnosť, dar nesmiernej historickej ceny – vlastný štát. Žiaľ, nedostali sme k tomu priložený návod na použitie. Roky vládnutia neoliberálnej pravice, ktorá v bazárovom výpredaji vydala všetky rozhodujúce hmotné zdroje do cudzích rúk, mali aj iné negatívne vplyvy – devastáciu domácich duchovných hodnôt. Okrem toho sme prežili štvrťstoročie našej štátnosti pod psychologickým terorom istej časti politického spektra a s ním spriaznených médií zameraných na potláčanie slovenských národných síl. Hanebným paradoxom osláv okrúhleho výročia založenia slovenskej štátnosti boli štátne vyznamenania prezidenta ľuďom, ktorí brojili proti vzniku Slovenskej republiky, a tí, ktorí sa o našu samostatnosť zaslúžili, sa nedostali ani na obrazovky verejnoprávnej služby. Do ďalších rokov si želám, aby rozvážnosť Slovákov zmyla v ďalších voľbách tú hanbu a vrátila sa k ideám, pre ktoré Slovenská republika vznikla.

3. Literárny týždenník bol už v čase svojho založenia jedným z mála časopisov, ktorý v spoločnosti prebúdzal tabuizované národné povedomie Slovákov s odkazom na vlastné historické korene, svojbytnú kultúru a literatúru. Bolo to médium, oslovujúce kultúrnu verejnosť diskusiami o odvážnych spoločenských i politických otázkach, akými boli témy národnoemancipačného úsilia slovenského národa a demokratizácie spoločnosti. Je skľučujúce, že dnes, v časoch šírenia brakovej literatúry i kultúry, je tento pre spoločnosť potrebný časopis dlhodobo vytesňovaný na okraj záujmu Slovenskej republiky.

ETELA FARKAŠOVÁ
spisovateľka, vysokoškolská pedagogička

1. Krátko po vzniku SR som sa zúčastnila na literárnych podujatiach v Rakúsku a v Nemecku. V diskusii padli otázky typu „Prečo ste sa vy, Slováci, odtrhli od Čechov, keď ste slabší, menší?“ Nasledovalo vysvetľovanie, že išlo o rozhodnutie dvoch subjektov, pritom každý z nich vychádzal zo svojich záujmov. Neznalosť opytujúcich sa v ešte väčšej miere prejavila v ďalších otázkach: „V akom jazyku teraz budete na Slovensku písať knihy a prednášať na univerzitách?“ Spočiatku som myslela, že ide o nepodarený žart, ukázalo sa, že som sa mýlila, opätovne som si uvedomila, že Česko-slovenská republika (s prívlastkami socialistická či federatívna), ktorú som mala rada ako svoju vlasť, jednou svojou (tou väčšou) časťou prekryla druhú, menšiu tak, že ju pred vonkajším svetom takmer zneviditeľnila. Hoci viem, že vstup Slovákov do jedného štátneho celku s českým národom v roku 1918 bol pre naše národné prežitie záchranou a že aj naša spoločná existencia s prerušovaním do roku 1993 prispela k rozvoju Slovenska, som rada, že sme dospeli k samostatnej štátnosti. Mala som však aj obavy, ako to zvládneme, či sa v dobovej neveľmi žičlivej medzinárodnej situácii nevystavíme viacerým rizikám.

2. V prvých rokoch divej privatizácie, zločineckých gangov to bolo skôr roztrpčenie, dnes som hrdá na všetky úspechy SR, no mrzí ma, že sme si rozbili úspešné poľnohospodárstvo, že prišlo k obrovskej sociálnej nerovnosti, bujnie egoizmus, konzumizmus, bulvár pohlcuje kultúru… želala by som si prosperujúci právny a sociálny štát, väčšiu mieru spolupatričnosti a solidarity.

3. Literárny týždenník vytváral od svojho vzniku intelektuálne zázemie, pôdu, na ktorej sa stretávali tí, ktorí podporovali národnoemancipačné ambície Slovákov, ľudia rôznej konfesie, politickej orientácie, ktorých spájala spoločná štátotvorná idea, LT v tých časoch prispieval výdatnou mierou k spoločenskej atmosfére nadšenia pre túto ideu, myšlienkové iskrenie, zároveň otváral dvere intelektuálnym impulzom zo sveta.

SVETOZÁR KRNO
profesor UKF v Nitre

1. Iba v Európe sa tak veľmi prekrývajú štátne hranice s etnickými. Národy, ktoré dospejú, túžia podobne ako dospelí ľudia prevziať plnú zodpovednosť do svojich rúk. So šírením demokracie narastá počet nezávislých štátnych útvarov. Bojovať proti tomuto objektívnemu trendu je také efektívne ako zakladať politickú stranu proti zatmeniu mesiaca.

2. Spoločný štát priniesol Slovákom obrovský rozvoj. Federácia vznikla aj zanikla na základe ústavného zákona. Kultivované zbavenie sa federálnych inštitúcií prispelo k tomu, že výborné česko-slovenské vzťahy sa stali, čo potvrdzujú sociologické výskumy, ešte lepšími. Vývoj na východe, ale aj na západe od nás potvrdzuje, že nejde o pravidlo, ale o výnimku. Je iba hanbou našich politických elít, že nevedia túto skúsenosť predať svetu. Slováci sa nepotrebovali emancipovať ani tak voči Čechom ako skôr voči ostatným národom Európy s dlhou tradíciou štátnosti. Pred štvrťstoročím sa dokončil rozpad Rakúsko-Uhorska. Mladá republika po rýchlom vzniku, vybudovaní inštitúcií a medzinárodnom uznaní prežila mnoho detských chorôb, žiaľ, nejednu zbytočne. Tak ako prvá ponovembrová elita zlyhala pri riešení česko-slovenských vzťahov, tak zakladatelia štátu zlyhali pri mnohých krokoch počas samostatnosti. Aj preto si výročie pripomíname rozpoltení a polarizovaní.
3. Nový štát by nevznikol bez vnútorného dozrievania a krátkodobo priaznivej medzinárodnej situácie. (Ako nedávno reagoval Brusel na streľbu južne od Pyrenejí?) Objektívne podmienky nestačili. Bolo treba zapáliť aj subjekt. Z Literárneho týždenníka, duchovného iniciátora zvrchovanosti, sršali už od roku 1988 tvorivé iskry. Pomáhal literátom, ktorí azda okrem kodifikácie spisovného jazyka nikdy tak zásadne neskrútili chod našich dejín. A tak kráčame po svojich, poznaní aj rešpektovaní inými. Za Bielymi Karpatmi máme vynikajúceho suseda. Svet je už taký. LT však potrebujeme rovnako ako vtedy aj dnes.

ĽUBOMÍR PAJTINKA
šéfredaktor mesačníka Rodina a škola, Bratislava

1.V živote človeka sú veci a udalosti, ktoré sú bytostné, jedinečné. Byť súčasťou generácie, ktorá sa dožila opäť svojej štátnosti, bol mimoriadne jedinečný moment. Próza budovania republiky už bola trochu náročnejšia, ale každému, kto trochu venuje pozornosť dejinám, muselo byť jasné od začiatku, že to nebude jednoduché. V roku 1993 som už bol osem rokov pracovníkom slovenského ministerstva školstva. Videl som a zažíval český paternalizmus, keď sme museli najmenej raz mesačne jazdiť do Prahy na české ministerstvo školstva, kde sa tvorili všetky koncepčné materiály a celá legislatíva. Slovensko bolo príveskom bez hodnoty partnerstva. Cítili sme, že táto neférovosť sa musí raz skončiť. Vznik samostatnej republiky znamenal novú zodpovednosť, ale aj príležitosť ukázať, že vieme svoje problémy riešiť vlastnými silami.
2. Bol som tvrdým stúpencom samostatnosti. Ako to už pri takýchto zásadných zmenách býva, na povrch sa vyplavila z fľaše aj spodina a usadené kaly. Hrdosť však rástla a rastie v ľuďoch na Slovensku postupne s prichádzajúcimi ekonomickými, športovými a kultúrnymi úspechmi. Veľký posun nastal aj v diplomatickej sfére a medzinárodnej kooperácii. Všetko chce čas, ale najmä posúvať do popredia poctivých a nezištných ľudí, profesionálov každým cólom. Treba veriť v silu slovenských ľudí, v ich inteligenciu a tvorivosť i schopnosť vedieť rozlišovať, čo je pre život i budúcnosť národa podstatné a čo nie. Len hrdí ľudia môžu vybudovať silnú krajinu, preto treba pracovať na silných hodnotových posolstvách a na nich budovať rozvoj spoločnosti.

3. Literárny týždenník sa radí k tým nenápadným hrdinom, bez ktorých by sme nemali ani vlastný štát, ani perspektívu. Na jeho chrbte sa postupne vozili k ľuďom najdôležitejším pre budovanie štátu plné náruče ideálov, snov, túžob a podnetov, ktoré vždy treba na to, aby sa mohli veci uskutočniť správnym smerom. Keď sa v roku 1988 LT zjavil v stánkoch, národne orientovaným intelektuálom bolo jasné, že prišla platforma, na ktorej sa postavia veľké veci. Toľko sviežosti a dobrého vzduchu na dýchanie pre patriotov tu dlho nedoniesol nik. Vďaka za ten dar i počin, za ktorým stáli konkrétni ľudia.

JOZEF HLUŠEK
elektroinžinier, dôchodca, Čadca

1. Na vznik Slovenskej republiky som sa tešil ako hladné dojča na matkin prsník. Vzrušovalo ma pomyslenie na okamih, keď táto historická udalosť nastane, hneval som sa na „čechoslovakistov“, ktorí ju spochybňovali a kládli jej všemožné prekážky. A plakal som od nedočkavosti, pretože som vedel – cítil, veril a modlil sa –, že príde ešte skôr ako ten, ktorý ju pre nás vybojoval, pre mňa, napriek jeho pochybeniam a omylom – „Vladimír Veľký“. Vedel som to totiž už od okamihu, keď sa stal Havel prezidentom. Nebolo pre nás inej cesty! Vznik samostatnej, zvrchovanej a suverénnej Slovenskej republiky bol pre mňa snom mojej mladosti, ktorý sa mi splnil, a som vďačný Prozreteľnosti, že na jeho splnení som sa skromným dielom sám podieľal.

2. Napĺňala, napriek „vývinovým poruchám“, ktoré som chápal ako síce nie dobré, ale prirodzené. Nerátal som s tým, že raz budem musieť konštatovať spolu s nemenovaným českým vlastencom, že „havlisté prolezli jako rakovina celou společností a ,elity‘ včetně Babiše (dosaďte si slovenský ekvivalent) jim jdou na ruku“. Také sú súčasné pomery v Česku, ale, žiaľ, aj u nás na Slovensku. Čo robiť, aby sme náš štát, aspoň jeho holú existenciu, ubránili? Nemáme veľa možností odporovať „démonom“, ktorí z pozície sily riadia osudy našej planéty, no zdá sa mi, že aj po ére dzurindizmu, najmä v ostatných rokoch, celkom zbytočne, dobrovoľne, ba iniciatívne podliezame latku „dovolenej“ suverenity. Prečo? Azda aby sme sa zapáčili bruselským byrokratom (sú tam aj normálni ľudia, tých by sme mali podporovať) a získali ich priazeň, rovnako ako priazeň v SR legálne(!) pôsobiacich mafiánskych „neziskoviek“? Namiesto toho, aby sme ich zakázali, ešte hojne dotujeme zo štátneho rozpočtu ich rozvratnú činnosť. No zvýšiť príspevok LT, na to sa v „tejto krajine“ zdroje nenájdu!
Takže, žiaľ, najmä s ohľadom na ostatné roky, nenaplnila. Neprestávam však dúfať, že všetko zlé sa čoskoro na dobré obráti. Pravda, ak sa o to všetci pričiníme – teda, dosť bolo „ťapákovčiny“, Slováci!

3. LT odoberám od jeho druhého čísla. Môžem teda „kompetentne“ povedať, že vykonal pre vznik SR veľké dielo a veľa osožného vykonal aj v ďalších rokoch po vzniku SR. Podľa môjho názoru najmä za éry šéfredaktorov V. Šabíka, P. Števčeka a Jána Majerníka (1988 – 1996). V tých časoch LT nebol ani „konšpirátor“, ani sluha „mocných“, naopak, bol až úzkostlivo nezávislý a mal jasnú proslovenskú líniu. Bol angažovaný a inšpiratívny pre občanov aj vládnu moc, ktorú neignoroval, no ani sa jej nebál, chválil ju aj kritizoval a bolo to tak dobre. Potom nastali časy dzurindizmu, v kultúre „kňažkovčiny“, ktorá v rozličných mutáciách pretrváva dodnes. Za Dzurindu aj Matici slovenskej priháralo, nečudo, že LT bol takisto v akútnom ohrození. Možno aj preto sa skryto/otvorene usiloval o priazeň moci. Výsledkom však bolo iba to, že pre zníženie dotácií z MK začal vychádzať v dvojtýždňovej periodicite. Potvrdilo sa tak, že páni si sluhov nevážia a že ich rešpekt vzbudzujú iba slobodní rytieri ducha. Z toho plynie poučenie do budúcnosti: Zlu treba vzdorovať, rázne sa mu postaviť, nie pred ním uhýbať, tobôž sa zohýbať! Som rád, že po janíkovskom období súčasný LT drží opäť tento smer a verím, že v ňom zotrvá, hoci by aj mal vychádzať ako mesačník. Inak by nemohol napĺňať svoje poslanie – byť platformou svedomia národa. Premenené na drobné to značí, každodenne čitateľa/národ konfrontovať s pravdou, odhaľovať lži a úskoky mocných, povzbudzovať ho v boji proti bezpráviu a ukazovať mu bezpečnú cestu napred. Konkrétne? Už teraz, pred voľbami do samospráv a prezidenta SR.

VLADIMÍR LÁSKA
dôchodca, Skalica

1. Radosť a pocit slobody byť plnoprávnym občanom Slovenskej republiky v kontexte iných národov Európy a svete.

2. Vo veľkej miere naplnila, sme známi vo svete. Máme úspechy vo vede, technike, kultúre i športe.

3. LT patrí od začiatku primárne miesto v týchto zápasoch a v podpore úsilia Slovákov o vytvorenie svojho štátu.

DUŠAN KERNÝ
publicista, člen SSS

(Odpoveď na otázku č. 3) Literárny týždenník bol od svojho vzniku až do zániku Zväzu slovenských spisovateľov (ZSS) jeho časopisom. Prečo? Wikipédia stroho uvádza, že „jeho vznik bol na sklonku socializmu vlastne ohlasovateľom budúcich zmien v spoločnosti“. Faktom však je, že vznik LT ako týždenného periodika bol v celých čs. pomeroch zmenou samotnou.
Vznikol na pôde ZSS, konkrétne v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach, jadro predsedníctva ZSS sa zišlo tam v pokoji a mimo neželateľných očú a ušú a nie v jeho sídle na Štefánikovej. A to navyše pozoruhodne v úplne vyprázdnenom hlavnom salóne, kde iba v strede boli dva štvorhranné stoly a stoličky a dookola nijaký iný nábytok. Scéna vo vtedajších pomeroch hovorila za všetko. O nijakom zániku socializmu nebolo vtedy reči. Bolo to po návšteve M. S. Gorbačova v ČSSR (apríl 1987), keď sa v Bratislave zradcovsky nestretol s Alexandrom Dubčekom. A po celoštátnom Románe 87 v Budmericiach za účasti spisovateľov z viac ako 50 štátov. Po prvom literárnom stretnutí Východ – Západ u nás. Prvom skutočne európskom čs. podujatí, a to na slovenskej pôde! Neschvaľovali ho, ako dovtedy, „orgány“. Bolo to v čase, keď vedenie ZSS vrátilo členstvo vylúčeným a zakázaným autorom P. Karvašovi. C. Štítnickému a M. Ferkovi. LT – to bola časť intelektuálnej odvahy slovenských spisovateľov formovať historickú zmenu. Časopis otvoril priestor tabuizovaným celospoločenským a celočesko-slovenským témam, osobitne slovenským. Bola to intelektuálna odvaha a európsky rozhľad popredného stredoeurópskeho germanistu zakladateľa LT Vincenta Šabíka v časoch, keď nič nebolo v čs. spoločnosti samozrejmé, najmä odvaha nie. Súbežne na pôde ZSS (na konkrétne súvislosti sa často zabúda) zmenili vedenie a tým prelomovo aj obsah vtedy zväzových Slovenských pohľadov.

Ilustračné foto: pixabay.com