V znamení dozrievania

277

Každý tvorca – či je to už prozaik alebo básnik – po vydaní vlastnej knižky vníma svoju výpoveď kritickejším okom. Je však zvedavý aj na reakcie čitateľov. Možno sa vie stotožniť s tým, čo napísal, a možno o tom i pochybuje. Jednoznačne však podstupuje riziko, či jeho výpoveď v literárnom svete, a nielen v ňom, zarezonuje, alebo nás nechá ľahostajných. Ak nám však ponúkne niečo originálne a „neokukané“, i každodennosť povýši na poéziu, zaslúži si pozornosť.

Ako je to u autora Marcela Páleša (* 1986), ktorý patrí ku Generácii Nula v Banskej Bystrici? Podarilo sa mu v poetickom videní a obraznosti zaznamenať kultúrne univerzum a vložiť do svojho tematického okruhu niečo nové a pre respondenta poézie i príťažlivé?

Namiesto doslovu ma zaujali „odporúčania“, ako pristupovať k Pálešovej poézii. Známe osobnosti ako univerzitná profesorka Brigita Šimonová píše: „Autor má dar vidieť, cítiť, rozumieť a ešte k tomu aj dar básnickej imaginácie.“ Vyjadrujú sa aj iné kapacity: Eva Pršová, bibliograf Miloš Kovačka, univerzitný pedagóg Ivan Šuša a ďalší. Všetky ich vyjadrenia by určite pohladili sebavedomie každého tvorcu.

Autor zbierky Zhrnuté zo stola sa usiluje svoje poznanie konfrontovať so zážitkovosťou, spomienkami hľadá východiská v podobe živých obrazov dáva nazrieť cez rôznorodosť tém do svojho metaforického jadra, aby sme sa aj my stotožnili s kľúčom, ktorý otvára posolstvá v jeho poézii. Autor v úvode píše, že omrvinky zhrnuté zo stola (či už viditeľné alebo neviditeľné) majú obrovský význam. Najmä tie duchovné. Nuž, pozrime sa, čo nás z „pomyselných omrviniek“ pri zhŕňaní z poetického stola zaujalo a čo nie. Pri koncipovaní zbierky je vždy dobre urobiť selekciu.

Niekedy autor potrebuje, aby mu pomohol s výberom jednotlivých básní zodpovedný redaktor (v tiráži však meno zodpovedného redaktora absentuje). Aj nesúrodo zoskupené básne do značnej miery oslabujú komunikáciu medzi autorom a respondentom. Niektorým básnickým výpovediam nepristane ani rozvláčnosť. To, čo sa dá vyjadriť úsporne, naozaj nepotrebuje slovný arzenál. Či nadužívanie slov. Prehľadnejšie usporiadanie zbierky, tematicky rozdelené na časti, by Pálešovu výpoveď značne pozdvihlo a zviditeľnilo. Pretože básnikovi nechýba zmysel pre atmosféru, dobrý nápad a nadväznosť na problémy súčasníka. Nechýba mu ani zmysel pre nuansy, ktoré robia poéziu poéziou. Báseň je živý organizmus, ktorý sa nezaobíde bez nápaditosti a originality. M. Páleš to vie v mnohých prípadoch využiť nápaditým spôsobom.

Ako sa to dozvedáme i z jeho veršov: „Všetko je jedinečné / čo možno vidieť / vnútorným zrakom.“ Alebo: „Poďte dnu / privrite za sebou / hrá tichý klavír / a vyzúvať sa nemusíte / ak nemáte veľmi zablatené vnútro.“ Vie staviť aj na eroticky podfarbenú originalitu: „Najkrajšie je leto / a máj / keď dievčatám pučia sny / a nám sa v rozkroku / otvára sloboda.“ V zbierke je dosť takých miest, ktoré nás vedia pohladiť zvnútra: „Posteľné mesto býva najkrajšie obývané v noci po zhasnutí / keď sa slepé uličky paplónov lámu / do križovatiek medzi nami.“ Mohli by sme citovať mnohé ďalšie. M. Páleš je najpôsobivejší vtedy, keď čitateľovi dáva nazrieť do medziľudských vzťahov. Keď ich demaskuje, keď odkrýva ich zložitosť a meandre: „S niektorými ťaháme niť porozumenia / s inými si rozumieme cez neporozumenia.“

Niektoré básne sú plné vrúcnosti, a to je cenná devíza v reflexívnej poézii, ale i pri vnímaní hluchých a čiernych miest v našom uponáhľanom svete. Až na malé výčitky, ktoré som nemohla prehliadnuť, sa oplatí túto zbierku čítať – pozorne, lebo má čo povedať.

Marcel Páleš
ZHRNUTÉ ZO STOLA
Ilustrácie Radoslava Hrabovská
Banská Bystrica: OZ Nula, 2018, 1. vyd., 157 s., ISBN 978-80-970928-8-7