Viktor Kubal a Zbojník Jurko stále žijú (Spomienka na invenčného človeka a na prvý slovenský "animáč")

443

Toto je aspoň krátka spomienka na Viktora Kubala pri nedávnom výročí narodenia (20. 3. 1923 – 24. 4. 1997) a na prvý slovenský “animáč”. Na zakladateľskú osobnosť slovenského animovaného filmu, muža, ktorý dlhé roky nosil v hlave nápad stvoriť kreslenú legendu druhého, ergo Jánošíka. Nečudo, v mladosti sa Kubal často zdržiaval v Terchovej, cítil legendárneho zbojníka takmer na každom kroku. Nuž si do svojho sveta dospelosti odniesol z detstva i Jánošíka a zvečnil ho umením jemu najbližším – animovaným filmom.

Viktor Kubal vytvoril neopakovateľné dielo, ktoré ho stále sprítomňuje.

V rokoch realizácie mal Kubal  za sebou sériu úspešných diel. V prvej polovici 40. rokov nakrútil naše prvé kreslené tituly Únos (1942, nedokončený) a Studňa lásky (1944). Na umeleckú scénu vstúpil veľký talent, ktorého tvorbu charakterizuje originalita pri hľadaní námetu i spracovaní. Neskôr rozvíjal líniu vlastných autorských opusov: bol tvorcom námetu a výtvarného návrhu, scenáristom, režisérom a nezriedka aj strihačom a kameramanom svojich filmov. Do povedomia prenikol najmä televíznymi seriálmi (Peter, Puf a Muf, Janko Hraško, Panák z križovatky, Deduško, Valibuk, Čert a anjel…), anekdotami a karikatúrami, ktoré uverejňoval predovšetkým v humoristickom časopise Roháč. To sa už začalo schyľovať k naplneniu umelcovho dávneho sna: „Zbojníka Jurka som si vôbec nemusel vymýšľať. To bola moja srdcová téma. Veď už svoj prvý film som chcel nakrútiť o Jánošíkovi… Robil som ho dva a pol roka, alebo koľko. To nie je podstatné. Vždy si nakreslím záber, očíslujem ho, napíšem si, koľko bude mať metrov, koľko obrázkov. Tak píšem, píšem a zrazu zistím, že už mám pol hodiny. Tak som nakreslil asi 45 tisíc obrázkov a ďalších 600 pre pozadie. A medzitým týždeň čo týždeň cesty do Terchovej, aby som si naskicoval potok, alebo strom či skalu, aby to bolo vskutku terchovské.

Scenárista a režisér v jednej osobe využil početné rozprávkové námety, ktoré na jánošíkovskú legendu nadväzujú a či ju rozvíjajú. A hoci snímku postavil aj na silných sociálnych motívoch, premietol ich cez optiku zhovievavého humoristu.  Kubal dokázal zhutniť do syntetickej podoby obraz, líniu, tvary, gestá, zvuk a pôsobivú hudbu. Potvrdil povesť tvorcu svojrázneho vizuálneho rukopisu, ktorým svet vôkol pôsobivo šifruje do výtvarných skratiek.

Ako píše Peter Cabadaj: “Kubalov film ostáva neopakovateľným pohľadom na legendu, ktorú si tvorca vo svojom vnútri starostlivo strážil, ktorú takto videl, cítil a v takejto podobe chcel odovzdať ďalej. Pretlmočil vlastné vnímanie fenoménu do pozoruhodného umeleckého diela, ktoré citlivým zvýraznením národnej hrdosti, ľudským nadhľadom a lyrickým romantizmom zaujalo množstvo divákov. V pamäti ostane hádam navždy zapísaná jedna z posledných sekvencií filmu, keď namiesto Jurka obesili atrapu zo slamy.” Tento záver originálne korešponduje s ľudovou tradíciou, podľa ktorej „meno Jánošíka nikdy nezahynie. Umelec si dobre uvedomoval, že keď nemôže zahynúť legenda, ako môže byť v jeho filme popravený jej symbol a stelesnenie?! „Nakoniec som sa rozhodol karikovať i Jánošíka. Nie však v komickom, ale heroickom zmysle, a tak som po mnohých skicách navrhol štylizovanú postavu štíhleho, statného junáka, z ktorého vyžaruje sila, istota a mrštnosť… Je dosť pravdepodobné, že niektorí diváci mohli byť prekvapení evidentným odklonom od historickej skutočnosti príbehu. A to je vlastne dôvod, prečo som z neho urobil Zbojníka Jurka. Teda nie takého, akým bol (to by už dnes ťažko niekto dokázal), ale akého si ho vytvoril jednoduchý ľud vo svojich predstavách. Spravodlivého, ktorý sa nemohol nečinne prizerať krivdám páchaným na poddaných. A čistého, ktorý tieto krivdy napravoval bez násilia, bez krvipreliatia…

Od premiéry sa prvý slovenský dlhometrážny kreslený film stretol s nadšeným diváckym ohlasom a získal aj niekoľko prestížnych uznaní (Teherán, Montecatini, Gijon, Lyon, Espinho…). Z domácich pripomeňme Cenu Jiřího Trnku na XVII. festivale filmov pre deti (1977). V roku 2000 bol vyhlásený za najlepší slovenský animovaný film všetkých čias!