Viliam Marčok ako básnik a prozaik

183

V máji sme si pripomenuli narodenie Viliama Marčoka (28. máj 1935 v Dubovej pri Brezne), pedagóga a výrazného predstaviteľa erudovanej literárnej histórie a kritiky poslednej tretiny 20. storočia a začiatku 21. storočia. Marčok bol však aj autonómny spisovateľ, autor zaujímavých textov, o čom sa dočítate viac v nasledujúcom príspevku.

Rozmery ranej tvorby Viliama Marčoka v zbierkach poézie Iba vtáciV čase odletov, ako aj poviedky Karakter. Pracovne by sme úvahu na uvedenú tému mohli pokladať aj za  pokus o nové čítanie Marčokovej poézie a poviedky. Sám bol zástancom myšlienky, že tvorba, akokoľvek je daná a nemenná v svojej autorskej podobe, podlieha premenám v čase tam, kde sa dostáva k adresátovi. Tak je to s poéziou, tak je to s prózou. Nehovoriac o vede a teórii, kde sa veci menia zo dňa na deň.

Na istú špekulatívnosť v nasledujúcich riadkoch nás oprávňuje pamäť na šesťdesiate roky a vlastnú „literárnu dychtivosť“, ktorá bola charakteristická pre všetkých začínajúcich autorov všetkých dôb, epoch, hnutí a smerov. (Pamätáme sa ešte na skupinu našich rovesníkov, ktorí prišli na  sklonku šesťdesiatych rokov do Bratislavy veršom meniť svet…)

Aj preto si dovoľujeme vyjsť z predpokladu, že skupina autorov, o ktorých bude o chvíľu reč, vstupovala do literatúry s úmyslom vyraziť dych – čitateľom, spoločnosti, kritike. Do akej miery sa to podarilo a komu, dejiny už doložili. Možno tí, čo sa im nepodarilo nikomu a ničím dych vyraziť, to ešte majú pred sebou, no v svojom čase sa to podarilo azda dvom, trom autorom. Viliam Marčok medzi nimi – nebol.

Poézia je v jeho zámeroch prítomná pravdepodobne od veľmi ranej mladosti, dokázateľná (publikačne) od roku 1961 (v periodikách), cez knižný debut V čase odletov (1963) a po ňom druhou zbierkou Iba vtáci (1965). Obe knižky vyšli v Stredoslovenskom vydavateľstve a pod obe sa redakčne podpísala poetka Zlata Solivajsová.

Do čias vzniku (fyzického) týchto knižiek vpisuje sám ich autor v neskoršej svojej vedeckej práci Dejiny slovenskej literatúry 3, „pokusy o alternatívne programy v poézii“, keď – voľne interpretujúc jeho myšlienky – sa slovenská poézia ešte stále vyrovnávala a nevedela poriadne vyrovnať s dedičstvom schematizmu a „neoschematizmu“. Tam sa to začalo, zas povedané s Marčokom, subjektivizáciou básnickej výpovede v dielach M. Rúfusa a Š. Žáryho (Až dozriemePo mne iní). Oná subjektivizácia sa však literatúrou sotva mihla. Práve príval textov, ktoré neskôr kritici súborne označili za už spomenutý neoschematizmus, ju udúšal a napokon udusil.

Ešte stále nemenovaná skupina (bez programovej konotácie tohto slova) síce nerezignovala na spoločensky aktuálne témy, no neskôr predsa veci smerovali inam, presnejšie všelikam. Veľká počtom bola táto, ako ju Marčok nazýva, nová krv. Spomeňme mená, ktoré uvádza aj on a kam sa aj on zaraďuje: Ivan Mojík, Ján Turan, Pavel Koyš, Benjamín Tinák, František Štraus, Mikuláš Kováč, Ján Majerník, Viliam Marčok, Igor Gallo, Tomáš Janovic, Ladislav Šimon, Marián Bednár, Marián Kováčik, Jozef Mokoš. Dali by sa vymenovať ešte najmenej traja až piati, no na ďalšie úvahy táto skupina postačí, najmä ak vezmeme do úvahy, že dobrá polovica z nich sa v krátkom čase po svojich prvotinách básnicky buď úplne odmlčala, alebo prestala tvoriť či aspoň publikovať poéziu na veľmi dlhý čas (Tinák, Šimon a i.).

Marčokova prítomnosť v poézii (publikovanej) je zmapovaná v jeho Personálnej bibliografii (2011) od už uvedeného roku 1961 prakticky nepretržite do roku 1983 v domácich i českých periodikách. Radia sa sem aj básničky a riekanky pre deti a ide o časopisy a denníky Pravda, Smena, Nové slovo, Slovenské pohľady, Kultúrny život, Slovenka, Javisko, Nová cesta; z časopisov pre deti Včielka, Zornička a Slniečko, satirickú tvorbu – epigramy, paródie, aforizmy aj v Roháči. Už len naozaj heslovite Stredoslovenský almanach 1964 – tiež sú v ňom uverejnené Marčokove básne, no my sa ním budeme o chvíľu zaoberať v súvislosti s jedinou (ak sme dobre pátrali) poviedkou pre dospelých.

Dosť ťažko sa človek odhodláva na nové čítanie starších textov. Už samo odhodlanie mu zväzuje ruky, keď sa úporne a urputne snaží o pohľad dneška na päťdesiat a viac rokov majúcu (zámerne nevravíme starú) báseň. A to majme na pamäti, že v tých rokoch vyšla tlačou a možno jej myšlienka, prvý podnet, si už pripisuje dôchodkový vek.

Knižka V čase odletov má tri časti a akúsi erbovú úvodnú báseň s názvom O svetle. Často si z nej medzi priateľmi citujeme šiesty až ôsmy verš: Dnes sme už priveľmi majiteľmi áut: / pre nás červená znamená / STÁŤ.

Upomína  to na čítanie medzi riadkami. To bola v danom čase jedna z charakteristík prijímania pôvodnej tvorby (tak poézie, ako aj prózy), zároveň bola neodmysliteľná. Všeličo sme si predstavovali, keď sme verš čítali izolovane a vtedy objektívnu stagnáciu spoločnosti  (červená bola predsa erbová farba komunistickej ideológie) sme videli aj v obraze semaforu (isto nevinnom a inak myslenom). Lebo v kontexte s ďalším dvojverším ide skôr o to, že nám je bližšia materiálnosť než „zažíhanie krvi“, keď Málo kutreme v nepokojnom svetle / vlastnej krvi. (Mimochodom obraz horiacej krvi v tom čase používali aj iní tvorcovia.)

Už spomenutým spoločensky aktuálnym témam sa Marčok nevyhýba tak v debute, ako ani v ďalšej knižke, ale nepredbiehajme. V časti Cesta je hneď titulná báseň čiastočne spomienkou, čiastočne však aj reflexiou viacerých paradoxov. Smerovanie dopredu či dozadu, na východ (učiteľ), na západ (otec). Autor nachádza v tejto básni dve východiská. Prvým je apel: Dotýkajme sa osudmi ako hviezdy / SVETLOM  – refrénovo opakované dvojveršie, druhým je záver básne: Každý potok tečie k človeku,  /…/ Začal som zostupovať pozdĺž potokov a riek.

Limitovaný rozsah tejto úvahy nám nedovolí pokračovať v podrobnostiach. Uveďme len prečítané „nanovo“,  „medzi riadkami“. Teraz, keď už všetko môžeme – dakedy aj na škodu veci – povedať na plné ústa. Nedá nám nezacitovať v tom čase inak myslené, dnes inak čítané dva verše z básne Pieseň pískaná na steble trávy:  AJ KOMUNIZMUS VYTRYSKNE / Z NÁS LEN S RIEKAMI POTU!

Ťažko pričítať autorovi horlenie za marxistickú ideológiu (pri jeho všeobecne známom rozhľade a neraz obávanom kritickom pohľade a náhľade). A ťažko mu pririeknuť aj cisárpánovské a do leninských hesiel prepísané Viribus unitis – spojenými silami. Vedomie, že rieky potu tiekli dávno pred „vynálezom“ všetko spasiacej a všetko spásajúcej ideológie, ho posunulo k úvahe o komunizme, a za tou úvahou nemožno nevidieť skepsu. Žiaľ, videli ju aj mocipáni. Veď po niekoľkých rokoch boli aj tieto verše priratúvané k účtovaniu, no nie o tom tu má byť reč. Krátka poéma Istota v závere časti Cesta je stvárnená vtedy moderným postupom akoby náhodne viazaného verša (podobne postupuje Mokoš v Praskaní krvi) a končí sa anaforicky umiesteným slovom ISTOTA (deväť veršov, z toho tri s presahom), pričom kotva môže byť človeku istotou sotva, teda výzvou či myšlienkou je nestáť na mieste.

Časť Mesto s holubmi je vyznaním (najmä záverečná báseň) Banskej Bystrici, no aj prírodnou reflexiou, najmä však ide o osobné vyznania matke, predčasne tragicky zahynutej sestričke, vlastne viacerým blízkym ľuďom i básnikovi Mikulášovi Kováčovi. Je tu aj titulná báseň knižky V čase odletov. Vyznanie i poznanie. Ťažiskom je kratšia poéma Mesto s holubmi, kde sa opäť ozýva jedna zo „spoločensky aktuálnych tém“ spriemyselňujúceho sa mesta (a okolia, veď sa tu hovorí aj o Harmanci) a strácajúceho sa človeka, ktorý sa však neúnavne opäť a opäť hľadá a nachádza, až sa nájde ako protagonista básne.

Ľudia sa náhlia jeden k druhému. Akoby záverečný verš básne predznamenával  nasledujúcu a záverečnú časť zbierky Približovanie. Keby výraz občianska lyrika neznel trochu pejoratívne, bol by azda primeraný niektorým textom tejto časti (a bezpochyby aj niektorým z druhej zbierky, ak budeme predbiehať, tak napríklad básne Jablko). Nájdeme obrazy (už neodmysliteľnej) krvi, Ikara, aj tiene dávnej – nedávnej vojny, strom i otročinu železiarov, chlieb a obilie, čo až smrekovsko vitalisticky svieti aj v noci na cestu (len bokom a položartom – neboli už vtedy solárne svietidlá?). Báseň Cítim v sebe rieku akoby bola esejou o budúcnosti. Trochu (aj pri všetkom rešpekte voči básnickej jasnozrivosti a všadeprítomnej veštbe) zviazaná s (vonkajškovou a oficiálnou) predstavou, že to bude komunistická budúcnosť. A trochu (povestne medzi riadkami) poznačená skepsou a možno zámernou, možno dnes už dosť viditeľnou paródiou vo veršoch o červenajúcom sa mladíkovi (obraz poníženia jednotlivca) a „veľkých“ veciach života, ktoré okrem iného sú trochu znehodnotené aj v tom čase všeobecne nadužívaným slovom „hydrocentrály“. Záverečná báseň Približovanie vyznieva v kontexte veľmi logicky, z dnešného pohľadu však až nerudovsky: všimli sme si to vo veršoch NA DOSAH RUKY / … /o hviezdy si pripálite vlasy… / … / TREBA ÍSŤ!

Tri roky delia druhú knižku veršov od prvej. Volá sa Iba vtáci a motív lietania sa potvrdzuje ako spoločný znak, keď už nie menovateľ Marčokovho básnenia (už spomenutý Ikaros, napríklad).

Svet niekam možno pokročil, no spoločnosť akoby stála vo vetre svetového diania a v ňom – stagnovala. Zas nájdeme zopár medziriadkových odkazov a poukazov, nesplatných a nikdy nezaplatených dlhov človeka ľudstvu a ľudstva človeku. Poézia v tejto knižke sa dotýka samozrejme už naznačených veľkých tém, ktoré sú stále aktuálne (aj dnes), no predsa ide o lyriku osobnú. O vlastné videnie vecí, nie o nastavovanie zrkadla – a to zázračne rovného, ba pokriveného akýmsi pozitívnym smerom, ako by sa od „dobrej“ a „spoločensky angažovanej“ poézie očakávalo.

Je tu ľúbostná lyrika a v nej súveké rekvizity (kino, Manderla), súveké problémy nechcenej gravidity, spoločensky neprijateľných mileneckých vzťahov, ale je tu aj silný erotický náboj predovšetkým v časti Výsluch ohňa, kde oheň je jeden z najsilnejších obrazov, prítomný vo viacerých básňach (Na konci stebla) a najmä v titulnej básni Výsluch ohňa, kde celkovo metaforika až hýri abstrakciou, no napokon sa vracia k pointe, ktorou je v básni ČLOVEK. Nielen v tejto básni. V celej Marčokovej poézii, treba zdôrazniť.

Druhá časť zbierky s názvom Vyvolávanie krídel je predznamenaná štvorverším Paula Eluarda:

V meste je dom.

V tom dome celý vesmír:

Žena a dieťa, pohľad,

Zrkadlo, voda oheň.

Keby sa už ďalej nemalo nič povedať o (nielen) tejto časti druhej knihy básní Viliama Marčoka, stačilo by. Jasne naznačené obsahy použitím veršov velikána. S trochou irónie ani nie tak smerom k rodine, ale skôr k formálnostiam (nie sviatočnosti) jej „úradného zakladania“ sa začína úvodnou básňou Návod na medové týždne tematicky skoro rovnorodý súbor textov. Rodina. Pravdaže, aj s nešťastnými a tragickými koncami a dôsledkami, aj so zdanlivými či skutočnými stratami, s ktorými sa človek vyrovnáva (alebo nevyrovnáva a potom tie tragédie a nešťastia a nehody). A v neposlednom rade je tu tretí verš Eluardovho motta, žena a dieťa. Dieťa najmä, povedzme rovno, lebo otec vidí perspektívu, zhovára sa o synovi s vetrom, sám so synom a sám so sebou o synovi, o dieťati, o svete a jeho i vlastnej budúcnosti. Pravda, sú tu aspekty zovšednenia a odcudzenia (Mlčíme proti vetruDruhá báseň na smrť prostitútky, kde práve slovo prostitútka dostáva v možnom porovnaní so slovom manželka až obludný rozmer, ale aj báseň Rovnobežnosť). Presne o tom je však aj titulná báseň knižky Iba vtáci: Dnes /…/ je ti moja láska vzduchom / v ktorom sa udržia iba vtáci / čo dokážu stavať ďaleké vzdušné mosty.

Bez ohľadu na záverečnú báseň venovanú dieťaťu je v práve citovaných veršoch čosi ako odkaz. Alebo výrok. O neúnosnosti bytia človeka tam, kde je len vzduch (nebodaj vzduchoprázdno, no to už zachádzame za hranicu básnického tajomstva a to sa nepatrí), v ktorom prislúcha existovať iba vtákom (a iným lietajúcim bytostiam, veď sme na ceste Marčokovou poéziou stretli aj anjela aj Ikara, ba aj motýľa).

A s ohľadom na záverečnú báseň Vyvolávanie krídel treba už len dodať, že na zemi sú „zo všetkých strán / mreže // Len  / hore / po nebo /miesta dosť  //  Ale aj ty sám prídeš / na to že nám zostáva / len / lietať“.

Veľmi zaujímavým a takmer neprebádaným aspektom Marčokovej pôvodnej tvorby je próza pre dospelých. Dobovej kritike prešla tak trochu pomedzi prsty a aj sa tak na ňu dívali. Stratila sa im z dohľadu v už spomenutom Stredoslovenskom almanachu 64. Reprezentuje ju totiž iba jedna poviedka.  Predsa však stojí zato, všimnúť si ju a poukázať ak nie na všestrannosť, tak na mnohostrannosť (i mnohostrunnosť) autora, ktorý sa vyprofiloval na excelentného literárneho vedca s medzinárodnou povesťou i významom.

Poviedka Karakter skrýva v sebe črty viacerých útvarov prozaických subžánrov, predovšetkým popri prvopohľadovej poviedke je tu zopár čŕt reportáže, štipka besednice, kvapka paródie na všetky predchádzajúce tvary a potom ešte kúsok – hodný kúsok gogoľovského smiechu. Druhá ústredná postava – knihár a kníhkupec Havelka je smutno smiešnou figúrkou podľa dobového vkusu skrachovaných živnostníkov, zúfalo si udržiavajúcou svoj status, dnes vravíme imidž. Šidlo sa z vreca vykľúva pomerne rýchlo, keď sa z penzistu vykľuje príležitostný žobrák.

Záver poviedky nechal autor otvorený napriek tomu, že peniaze žobrákovi dal. Otvoril ním totiž otázku, na ktorú si zavše chceme odpovedať, no úplnú odpoveď zatiaľ nikto nepozná. Koľko a ako často platíme za to, aby sme sedeli s niekým za jedným stolom?

Viliam Marčok, Prof. PhDr., PhD.  Literárny vedec, kritik, historik, vysokoškolský pedagóg, básnik (28. 5. 1935 – 7. 5. 2013). Po absolvovaní štúdií – gymnázium v Banskej Bystrici, Vysoká škola pedagogická v Bratislave a externá vedecká ašpirantúra v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave – pôsobil ako učiteľ na základnej škole (Hrochoť), stredoškolský profesor (Považská Bystrica), odborný asistent (Pedagogický inštitút v Banskej Bystrici) a docent (Pedagogická fakulta v Banskej Bystrici). Po vynútenom odchode sa zamestnal ako referent a neskôr výskumný pracovník v Slovenskom literárnom fonde (Bratislava). Neskôr sa stal vedúcim oddelenia teórie literatúry v Ústave slovenskej a svetovej literatúry SAV, vrátil sa k pedagogickej činnosti na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy UK a ako profesor súčasnej literatúry a historickej poetiky pôsobil na Katedre slovenskej literatúry Pedagogickej fakulty UK v Bratislave až do odchodu na dôchodok.

Z diela: poézia: V čase odletov (1963), Iba vtáci (1965); štúdie, monografie a eseje: O ľudovej próze (1978), Estetika a poetika ľudovej poézie (1980), Milan Rúfus (monografia, 1985), Biele miesta v slovenskej literatúre (ako člen autorského kolektívu, 1991), Dejiny slovenskej literatúry 3 (2004, 2006), Autori a ich svety (2006), V poschodovom labyrinte (štúdia o postmoderne v slovenskej literatúre, 2010), Rozhovory s textami (2011). Niekoľko monograficky ladených esejí ostalo v rukopisnej pozostalosti.

Poznámka autora: Zamyslenie vzniklo ako príspevok k vedeckej konferencii o živote a diele V. Marčoka pri jeho nedožitých osemdesiatinách (Banská Bystrica 28. – 29. 5. 2015).