Voda odveká, voda živá

30

Igor Válek
POVESTI O SLOVENSKEJ VODE
Vydavateľstvo Matice slovenskej, s. r. o.
Martin, 2020

 

Voda je zázračným prazákladom života, hovorí text na zadnej strane pozoruhodnej knihy povestí o slovenskej vode, v ktorej jej autor Igor Válek prezentuje necelých štyridsať príbehov, poviestok a povestí súvisiacich s prameňmi, potokmi, riekami i jednou veľriekou, ale aj s jazerami, plesami, studničkami a vodopádmi na Slovensku.

V recenziách povesťových kníh z produkcie Vydavateľstva Matice slovenskej sa pomerne často spomína povesťová mapa ako unikátny projekt vydavateľstva, ktorý mám ambíciu „pokryť“ povesťami celé územie Slovenska (a trochu aj susedných či odľahlejších krajov, kde Slováci sídlia). K tomuto projektu Válekova zbierka o slovenskej vode prispieva iba čiastkovo, keďže rozpätie jeho príbehov „objíma“ prakticky celý slovenský svet od Tatier k Dunaju, od Moravy po Laborec. Krížom – krážom Slovenskom tečú rieky a pramienky slov v rozprávačsky veľmi pôsobivo spracovaných textoch. A je pritom skoro nepodstatné, či ide o povesť autentickú, teda vybratú z kolektívnej pamäti daného regiónu (Šupinova vzácna ryba v Toryse, resp. Brankovský vodopád zachránil kurucov a pod.), alebo o príbeh postavený na autorskom základe (Jánošíkov poklad v Ráztockom vodopáde, resp. Šútovský vodopád maliara Benku a i.). V povesťovej spisbe autorská povesť nie je ničím novým a ani výnimočným; neraz je autor nútený z jedinej vety, ktorú krvopotne vydoluje z historických prameňov, vystavať celý príbeh. (Len na okraj: Máme sa od koho učiť, majster Alois Jirásek!) Vyžaduje si to vlastne umeleckú prácu v oblasti štýlu, využitie bohatosti jazyka a v tom aj nemalú dávku vynaliezavosti. Tu je autor viac než doma.

V práve recenzovanej knihe máme do činenia s výberom jednak z predchádzajúcich autorových publikácií, prevažne z čitateľsky úspešnej „vodnej trilógie“ (Povesti o slovenských riekach, Povesti o slovenských liečivých prameňoch a kúpeľoch Povesti o slovenských jazerách, plesách, studniach a studničkách), jednak s novšími textami. Nie o to však ide v našej úvahe.

V dávnych osnovách vyučovania geografie, takých dávnych, že sa predmet bežne nazýval zemepisom a každý tomu rozumel, nuž v tom čase, tuším vo ôsmom či deviatom ročníku základnej školy sa vyučoval „vodopis“, popri „horopise“. Išlo o spoznanie a osvojenie si riečnej (v širšom zmysle vodnej) siete na Slovensku. Podobne to bolo pri horopise s pohoriami. Metodicky išlo o veľmi zaujímavú činnosť, keď žiaci do slepej mapy Slovenska zakresľovali jednotlivé rieky. Veľtokom Dunajom počnúc cez významné toky, ako Váh, Hron, Ipeľ atď. až po menej významné prítoky, niekde dokonca potoky. Spomínam si, že na takej vyučovacej hodine sa nenudili ani najpovestnejší ignoranti.

Listujúc vo Válekovom výbere „vodných“ povestí schádzajú mi na um aj iné paralely, napr. povesti a príbehy vodníkov (koncom štyridsiatych rokov minulého storočia ich „spísal“ brat legendárneho Karola Plicku Vlado a vydal liptovskomikulášsky Tranoscius). Zábavné i náučné čítanie. Zábavným i náučným čítaním sú vlastne všetky knihy povestí, ktorým takú veľkú, láskavú a najmä zaslúženú pozornosť venuje práve Vydavateľstvo Matice slovenskej. Prispieva k tomu v neposlednom rade aj škola, kde sa v treťom ročníku základných škôl vyučuje povesť ako samostatný žáner. A výnimočný, dovoľujem si dodať. Nestačí však iba vyučovanie, to prináša aj svoje ovocie v podobe prednesu povesti v samostatnej celoslovenskej interpretačnej súťaži žiakov prvého stupňa základných škôl pod názvom Šaliansky Maťko. Dnes má už súťaž vlastnú tradíciu a jej dejiny sa začali písať pred takmer tridsiatkou rokov.

Keby sme sledovali výpožičky v knižniciach (na všetkých stupňoch knižničnej hierarchie), na jednom z prvých miest by boli knižnice (oddelenia) pre deti a v nich by jednoznačne viedli výpožičky povesťových kníh. Pravdepodobne by mi štatistické údaje, ktoré bezpochyby ktosi kdesi vedie, dali za pravdu.

Povesti sa hovoria, ale aj zbierajú a píšu stovky rokov, na Slovensku sa tešia veľkej pozornosti najmä zásluhou zakladateľa tejto ušľachtilej činnosti Pavla Dobšinského a jeho osvietených spolupracovníkov. Nie nadarmo sa Válekove Povesti o slovenskej vode začínajú práve týmto autorovým obľúbencom a vzorom. Od Dobšinského sa učili mnohí. Bol samostatnou etnografickou disciplínou i školou. Ak do nej chodil aj autor Igor Válek, rozhodne patril k tým lepším, ak nie rovno najlepším žiakom.

Pohodlná doba nás naučila nenamáhať si fantáziu vymýšľaním a predstavami vizuálnych podôb príbehov. Akvizícia komiksu do našej knižnej kultúry túto pohodlnosť ešte podporila. Aj preto, no nielen preto je každá kniha povestí z vydavateľskej dielne Matice slovenskej vystrojená pôsobivým výtvarným sprievodom. Ešte sa tomu stále vraví aj ilustrácie. O tie sa postaral renomovaný umelec, výtvarník Stano Lajda. O dynamickosti a apelatívnosti jeho ilustrácií už veľa hovorí aj obrázok na obálke knihy. Tá má okrem toho akosi samozrejme všetky požadované a očakávané vlastnosti kvalitnej knihy nielen v zmysle tovaru či výrobku, ale aj umeleckého diela.