Vojnový vír v kotle byrokratickej mašinérie (Premiéra divadelnej adaptácie svetoznámeho románu Josepha Hellera Hlava XXII v Štúdiu DAB v Nitre)

189

Neviem si predstaviť inú voľbu, ktorá by lepšie zapadala do kompozície tohtoročného dramaturgického plánu činohry Divadla Andreja Bagara v Nitre nesúceho názov MUŽI BEZ HRANÍC, ako je dramatizácia známeho satirického románu Hlava XXII od Josepha Hellera. Už sme boli v meste pod Zoborom – počas aktuálnej divadelnej sezóny – svedkami kvalitnej úsmevnej komédie, veľavravnej drámy i trúchlohry, ale všetci sme sa tešili, ako sa popasuje mladý ambiciózny tvorivý tím s neľahkou úlohou – konfrontovať pôvodnú spisbu s jej prerodom na činoherné umelecké dielko.

Hosťujúci režisér Ján Luterán zveril hlavnú postavu inscenácie v Nitre Danielovi Ratimorskému, ktorý tamojšiemu publiku nie je neznámy, veď ešte donedávna bol členom divadelného súboru. Jeho Yossarian spočiatku pôsobí na nás ako bežný vojak – letec – bombometčík, ktorý sa nachádza v začarovanom kruhu vojenskej mašinérie. Každá nezmyselnosť sa považuje za normálnu a logická vec za anomáliu. V alegorickom životnom labyrinte je životnou filozofiou Yossariana sled vynachádzavých únikov z neuveriteľne zbyrokratizovanej reality. Chce dezertovať, držíme mu palce pri jeho bezútešne opakovanom a sústavne marenom úsilí odísť z vojny. Tento mladý vojačik s nezlomnou vôľou vrátiť sa naspäť do pokojného života sa nám prihovára svojou ľudskosťou. A to nielen hlavný hrdina úspešného románu, ale predovšetkým sám jeho herecký predstaviteľ. Treba oceniť, že Daniel Ratimorský nič nepredstiera, neskláňa sa k premršteným ani k povrchným expresívnym výrazovým prostriedkom, naopak, používa svoju vnútornú sugestívnu silu, čaro a kúzlo, ktoré ho oddeľuje od priemeru niektorých súčasných hercov. V hľadisku mu začína každý návštevník predstavenia veriť, najmä vtedy, keď mu v lietadle zomiera v náručí jeho priateľ a on mu v poslednej hodinke chce pomôcť. V lekárničke hľadá morfium na utíšenie bolesti. Ktosi ho tam nedal… alebo zámerne vybral, použil pre seba či speňažil. A vo chvíli blížiacej sa smrti svojho kamaráta pocíti hrôzu vojny v celej jej obludnosti. V kotle vojny spoznáva charaktery svojich nadriadených. No je to predovšetkým ľahostajnosť okolia v porovnávaní s bezmocnosťou človeka. Pôvodný zámer autora literárnej predlohy – nesúhlas s vojnou proti Hitlerovi – prerastá do rozporu medzi človekom Yossarianom a ľuďmi vôkol neho. Medzi inštitúciami, ktoré ním manipulovali. Vlastne ani nevie, ktože ho zastrašuje, ktože ho ubíja – napriek tomu však veľmi dobre cíti, že vo vzduchu visí napätie, že na neho kdesi striehne nebezpečný protivník, že bojuje v bitke, ktorej koniec sa nedá predvídať.

Neľahkú úlohu si vzal na svoje plecia scénograf Michal Lošonský, ktorý navrhol originálne, riešenie. Stavil na celý priestor štúdia divadla aj s jeho variabilnými a pohyblivými javiskovými stolmi, ktoré prešli len nedávno rekonštrukciou. Z javiskových stolov poskladal sedenie, ktoré nás rozdelilo do štyroch sekcií. Hrací priestor nadobudol tvar kríža, symbolizujúci zameriavače, aby sa všetci aktéri ešte väčšmi sprítomnili v kráteri po výbuchu. Herci počas inscenácie vychádzajú na balkóny, ktoré zvyčajne personál využíva na umiestnenie javiskovej techniky. Tým nadobúda väčší rozmer, účinnejšiu plastickosť a variabilitu. Sedíme v nekonečnom priestore, z ktorého sa nedá uniknúť a do ktorého, aj keď z neho vyjdeme, sa vždy musíme vrátiť. Práve tieto scénografické nuansy vytvárajú pocit intimity a my sme tak blízko deja, že cítime dych i záchvevy každého herca. Iba meter, či dva od nás sa odvíja azda najvýraznejšia sekvencia celej hry. Skutočná bitka medzi brilantnou Barborou Andrešičovou, predstavujúcou Lucianu, a hlavným hrdinom, ktorého pokladá za vraha svojho milého. Doslova cítime ako škrtí Yossariana, ten ju nemilosrdne ťahá za vlasy a napokon odhodí až tak, že mladé žieňa zjojkne od bolesti a do poslednej minúty predstavenia si mimovoľne drží ruku, ktorú si pri páde možno pomliaždila. A drží si ju aj vo chvíli, keď jej a hlavnej postave Danielovi Ratimorskému vďační diváci tlieskajú. Napochytro si ju s úľavou skryje za kyticu ruží, ktorou ju ocenil za heroický výkon jeden z jej obdivovateľov.

Ten, kto by očakával na scéne makety bombardérov, či bômb zostane veľmi prekvapený. Dominantným prvkom je donebavolajúca velikánska pečiatka, ktorá je ako visiaci luster zavesená zhora nadol. Symbolizuje to poslušných hlupákov plniacich nezmyselné príkazy a rozkazy. Počas vojny i v bežnom civilnom živote.

S neobyčajným akcentom vstupuje už od prvej chvíle do hry hudobná tvorba Jána Kružliaka ml., využívajúceho v podaní hercov rozmanité farebné rúry rozličných dĺžok. Každá z nich má svoj tón a keď muži v leteckých kombinézach do nich podvedome udierajú, vytvárajú v sále ťaživú a chmúrnu vibrujúcu melódiu.

Drsná téma je našťastie odľahčená humorom. Treba za to pochváliť všetkých tvorcov hry, dramaturga Miroslava Dacha z toho nevynímajúc, ktorí stavili na to, že vnútornú rozporuplnosť musia prešpikovať vtipom, aby rozosmiali publikum. A práve táto štylizácia najlepšie vystihuje Hellerovo dielko – smiech, vtip a absurdita – to všetko vyvoláva napokon úsmev na tvári divákov.

Výnimočné herecké výkony, experimentálna a nevšedná scéna, originálna hudba a prenikavý režisérsky akcent, no predovšetkým tragický výkrik hry smerujúci k morálnemu odsúdeniu akejkoľvek vojny na tomto svete je predpokladom, že silná téma, intenzívny etický presah a humánne posolstvo zaujme všetkých divákov. Inscenácia Hlava XXII z produkcie DAB v Nitre je divadelne skvelo spracovaným dielom na tému vojensko-byrokratickej mašinérie.

Na ilustračnej fotografii scéna z predstavenie Hlava XXII. Zľava: Branislav Matuščin, Daniel Ratimorský a Martin Fratrič. Foto Collavino

Zdroj: Jana Nežatická. Vojnový vír v kotle byrokratickej mašinérie. Premiéra divadelnej adaptácie svetoznámeho románu Josepha Hellera Hlava XXII v Štúdiu DAB v Nitre. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 11 – 12 (27. 3. 2019), ISSN 0862-5999, s. 6.