Všetko súvisí so všetkým (Na okraj premiéry hry Jedáci čokolády v Divadle Thália v Košiciach)

347

S charakteristikou najnovšej produkcie národnostného divadla Thália v Košiciach nemožno súhlasiť ani omylom. Hru Davida Drábka s pôvodným českým názvom Jedlíci čokolády, pôvodne špecifikovanú ako rozprávka, uviedli v preklade Flóry Peťovskej pod titulom Csokifalók (Jedáci čokolády, premiéra 13. 12. 2018) a vybavili ju žánrovou definíciou „romantická veselohra“.                                                        Predlohe, ktorá v sebe nezaprie inšpirácie Čechovovými Tromi sestrami, filmom Woodyho Allena Hana a jej sestry, archetypálnymi rozprávkami o zakliatych princeznách, príbehom Panna a netvor (Valéria vs. Samuel), kontaminovanej pomyselnými odkazmi na tvorbu filmového režiséra Pedra Almodóvara, klasickou filmovou groteskou Laurel a Hardy (Ludvík vs. Róza)…, by oveľa viac svedčilo žánrové vymedzenie „absurdná tragikomédia“ (recyklujúca staré námety, spájajúca všetko so všetkým a programovo plniaca sujety nižších žánrov vysokými métami). Podľa slov teoretičky Lenky Jungmanovej „koncom 90-tych rokov sa poetika drsného divadla, formy, ktorá vás chytí za krk a trasie vami dovtedy, kým nepochopíte jej odkaz, postupne vyčerpala. Doba spoločenských a personálnych debaklov si vyžiadala zmenu pohľadu. Drábkovou devízou sú netradičné príbehy dovedené ad absurdum, ktoré síce pôsobia bizarne a zvrátene, ich metaforická hodnota sa však javí dôverne známa, zrozumiteľná a aktivuje smiech cez slzy“.                  Hosťujúci inscenačný tím z Maďarska (scénograf a režisér Peter Telihay, kostymér Janó Papp a dramaturgička Szilvia Artnerová) silne pripomínal blízkych spolupracovníkov dramatika Drábka. Takmer s bravúrnou suverenitou sa vedel vyrovnať s kompozične členitou formou predlohy a viaceré skryté významy, v dramatickej podobe len hmlisto naznačené, formuloval (dopovedal ) s využitím rýdzo javiskových prostriedkov. Už počiatočné zapojenie divákov ako armády zvedavých surikát – súčasní ľudia sa vyznačujú zvedavosťou „ako je na tom ich okolie“(podobu cicavcov z čeľade mungovitých vymodelovala najmladšia sestra Valéria z moduritu), či neskoršie vyhľadávanie najväčšieho smoliara v radoch publika, zhmotnenie psa s menom Fatima hercom stelesňujúcim aj otca, aj Budhu (samovraha samovrahov Samuela raz zachránil otec v ružovom kostýme Supermana – inokedy zase pes závislý od heroínu), patrilo medzi šťastné riešenia posúvajúce javiskové stvárnenie o stupienok vyššie. Takmer ustavičná prítomnosť zosnulej matky pri interiérových výstupoch troch sestier však skomplikovala dešifrovanie javiskového obrazu.                                                                                                      „Rovnaká krvná skupina“ inscenačného tímu a autora predlohy by sa však neprejavila, ak by súbor národnostnej Thálie nemal realizátorov, schopných sprístupniť ľudskú identitu a vyprázdnenosť okolitého sveta. Najdisponovanejšími boli Henrietta Rabová stelesňujúca Valériu – postave sa zvyknú prisudzovať „agorafobické poruchy“ (panický strach z otvoreného priestoru). Z medicínskeho hľadiska je to však nepravdepodobné. Agorafóbia sa zvyčajne prejavuje až po tridsiatom roku života – Valuna má iba 28. V jej prípade ide skôr o fóbiu z interpersonálnych vzťahov, o patologický strach z ľudí – tento podtyp sa označuje termínom antropofóbia, zaraďuje sa medzi sociálne fóbie a býva determinovaný genetickými a dedičnými faktormi. Excelovali i Erik Ollé, predstaviteľ Ludvíka, prapodivný príslušník sociálneho zboru dobrovoľníkov Kvapka nehy, a Judita Laxová ako Helena, najpraktickejšia z troch sestier očakávajúca dvojičky.                                                        Iba o minimálnu vzdialenosť za nimi zaostali Kornélia Nagyová v polohe ťažkotonážnej sestry Rózy prezývanej „Godzila“ (obete mediálneho marketingu, zo začiatku neschopnej opustiť priestor vlastnej postele – k čomu však mala isté genetické predpoklady, keďže aj jej matka na sklonku života trpela sklonom k obžerstvu), Péter Nádasdi ako Ján, profesionálny „venčič“ cudzích psov, Máté Madarász realizujúci úchylného samovraha Samuela, Emőke Szabadiová, predstaviteľka Ducha matky a Oszkár Illés ako Duch otca, ale aj ako Budha či pes Fatima.                                                                                      Košickým národnostným divadelníkom zoskupeným okolo riaditeľa Józsefa Czajlika a dramaturga Miklósa Forgácsa sa podarilo pozdvihnúť kvalitatívnu úroveň inscenácií divadla Thália Košice. Bulvárne komédie a konzumné operetky sa na dramaturgickom pláne objavujú už iba minimálne.

Zdroj: Jano Rácz: Na okraj premiéry hry Jedáci čokolády v Divadle Thália v Košiciach: Všetko súvisí so všetkým. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 3 – 4 (30. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 6

Text k ilustračnej fotografii:                                                                                            Z predstavenia Jedáci čokolády: zľava Henrietta Rabová (Valéria), Judita Laxová (Helena) a Kornélia Nagyová (ako Róza).                                                                  Foto: www.thaliaszinhaz.sk/repertoar/csokifalok/