Výpoveď očitého svedka (Ukážka z pripravovanej knihy Jána Čomaja)

390

Spisovateľ, novinár, reportér, publicista, esejista a autor literatúry faktu Ján Čomaj (1935, Radzovce, okr. Lučenec) vynikol najmä ako reportér. Na pôde Smeny a Smeny na nedeľu sa zaradil do silnej skupiny reportérov, ktorých činnosť presiahla publicistické žánre a literárno-estetickými kvalitami zasahovala do umeleckej literatúry. Debutoval knihou reportáží Hviezdy spievajú (1963); tragické osudy ľudí rozličných povolaní a z rozmanitých sociálnych prostredí opísal v knihe Smrť sedí vpredu (1965). O ľuďoch, ktorí sa dostali do rozporu so zákonom rozprávajú reportáže Počmáraný život (1967, 1968). V knihe Veľký biliardový stôl (1993) vyrozprával tragické osudy bývalých dôstojníkov Slovenskej armády a veliteľov SNP. V knihe Túlačky (1995) opísal zážitky z ciest po svete. V knihe biografických esejí Kruté osudy (1997) vyrozprával príbehy slovenských osobností, ktorých život bol predčasne a násilne pretrhnutý. Neskutočné príbehy (2013) približujú osudy perzekvovaných osobností Je spoluautorom memoárov Predčasné pamäti (Milan Bako, 1997), Žena menom Katarína (Katarína Pospíchalová, 1998) a Spomínanie bez konca (William Schiffer, 1998). Napísal sériu životopisných kníh (o V. Zamarovskom, I. Bizmayerovi, E. Kristinovej, Š. Kvietikovi a i.) a knihu o slovenskom fenoméne – Drotárska odysea (2012). Je autorom viacerých scenárov televíznych filmov, rozhlasových dramatizácií… Za tvorbu získal viaceré ocenenia, je sedemnásobným laureátom medzinárodnej Ceny E. E. Kischa za literatúru faktu, získal Výročnú cenu Literárneho fondu (1990, 1995), Cenu Ľudovíta Štúra (1997), Plaketu Sv. Cyrila a Metoda (1998), Prémiu Vydavateľstva SSS (1999) či Hlavnú cenu PEN klubu za tvorbu (2000). Je členom Spolku slovenských spisovateľov a jeho predstavenstva, členom Klubu literatúry faktu a čestným členom PEN klubu. Prinášame ukážku z pripravovanej knihy spomienok s pracovným názvom Výpoveď očitého svedka.

Hmly na úsvite

Krátko po mníchovskom rezultáte, keď veľmoci dúfali, že Hitler je sýty, ozvali sa Maďari. Neprehltli zánik Uhorska, ani rezultát z Trianonu. Politici ponechali ich požiadavky na  rozhodnutie dvom grófom. Nemec sa volal von Ribbentrop, Talian Ciano. Tí dvaja vyniesli verdikt: Maďarsko dostane 12 000 štvorcových kilometrov  južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Maďarom sa to  málilo, arbitri sa museli zísť o dva roky znova a prisúdiť 43 000 štvorcových kilometrov rumunského územia.

Mňa to netrápilo. Mal som tri roky, z toho pol roka som na dvakrát strávil v rimavskosobotskej nemocnici. Tuberkulózny zápal pohrudnice. Tuberkulózy bol plný svet. Antibiotiká prídu až po vojne, takže otvoriť detský hrudník vyškrabkať, čo sa dá, posypať dajakým sulfatiazolom, zaviesť hadičku, zavesiť fľaštičku… a keď o pár týždňov už nič nekvapká, zašiť dieru.

Vtedy vtrhli Maďari. Práve čítam Kapuścińského reportáže. Začínajú sa podobnou spomienkou. Rodné poľské mestečko Pinsk sa jedného dňa stalo Sovietskym zväzom. Davy utečencov v prachu, dyme a panike. Načo im je toľko batohov, toľko kufrov? Načo toľko čajníkov a hrncov? Prečo tak kľajú? Prečo sa neprestajne na niečo vypytujú? Všetci kamsi idú – nevedno kam. Krik, plač, pušky a bodáky, zlostné tváre spotených vojakov…

V mysli sa mi uchoval zahmlený obrázok, podobný hentomu. Prvý a nadlho jediný. Sopľavý deň. Veľa ľudí, batohy, káričky, kočíky. Naše skrine na hromade pod celtou. Prší…  Zvyšok mi dokreslí mamino rozprávanie. Na nových maďarsko – slovenských hraniciach čakáme dva dni a dve noci na nákladiak zo slovenskej strany. Je nás tam plno. Niekoho už odvážajú furmani. Iní idú peši proti dažďu, s kárami a kočíkmi naloženými dovysoka. Vojenskú jednotku, ktorá mala pomôcť pri prevoze, odvelili inam, vysvetľuje veliteľ strážnice: na niekoľkých miestach Maďari vtrhli severnejšie, treba ich vytlačiť silou… Na tretí deň sme v Kokave nad Rimavicou. Miesto, na ktoré mal otec nastúpiť, nie je ešte voľné. Možno o rok. Niekde niečo poplietli. Voľná je len poštovňa, pobočka pošty v susednej osade Utekáč. Bývame v izbe pre učňov Clary, výrobcu žiarovkových baniek, termosiek a chemického skla. Moderný komplex o polstoročie znivočia hraboši veľkej privatizácie. Mňa sanitka s tretím zápalom pohrudnice vezie na detskú kliniku do Bratislavy – v najbližšej nemocnici, v Likieri pri Hnúšti si na mňa netrúfali. Ujíma sa ma profesor Chura. Zachovalo sa mi pár rozmazaných snímok v pamäti a jedna malá fotografia päťročného chlapca na trojkolke a nad ním milučká mladá lekárka. Po rokoch, keď sa na reportérskej ceste s kolegom zastavíme u jeho matky v Topoľčanoch, vysvitne, že tá dievčina v bielom plášti je ona, lekárka na dôchodku. Na pacienta, ktorý u nich kedysi ležal päť mesiacov, nezvykle dlhý čas, si prekvapivo ešte pamätá… Profesor Chura je veličinou pre tisíce človiečikov. Musím mu venovať kúsok pozornosti.

Podľa Petra Karvaša bol socializmus masovým zhromaždením, na ktorom museli byť všetci ľudia rovnakí. Ak bol niekto o hlavu vyšší, bol to dostatočný dôvod, aby bol o ňu kratší. Taký osud Churu obišiel, ale veľa nechýbalo…

Profesor Chura bol veľký odborník a charizmatický človek

Vynikal rozsahom erudície – od predpôrodnej starostlivosti cez detskú infektológiu po hrudníkovú chirurgiu drobných tiel, od výchovy babíc po vzdelávanie mamičiek: dojčite, kým sa dá, materinské mlieko ako jediná tekutina na svete má všetky výživné látky, ktoré ľudské mláďa k rastu a zdraviu potrebuje!

Bol z Kysúc, nejedna rodina tu žila vedno so zvieratami – zdrojom potravy. Spojil nadšencov po Slovensku – finančníkov, umelcov, učiteľov a lekárov a v tridsiatych rokoch spustil mohutné hnutie za  zlepšenie hygieny detí: detská úmrtnosť bola  vtedy na Slovensku jedna z najvyšších v Európe – štyristo detí z tisícky… Viedol potravinárske firmy k vývoju optimálnych náhrad, keď už  matka mlieko stratila. Publikoval, prednášal, vystupoval v rozhlase a sám viedol výstavbu celoslovenskej siete poradní pre tehotné ženy a mamičky.  Organizoval prvé kampane proti čiernemu kašľu, ovčím kiahňam a osýpkam. Ak tieto choroby  prakticky vymizli,  je to predovšetkým Churova zásluha. Operoval detské hrudníky, keď vtedajšia pliaga – tuberkulóza napadla drobné telá – a nijaké antituberkolotiká ľudstvo nepoznalo, pite kozie mlieko, jedzte maslo, choďte do Tatier, Hágy sme ešte nemali, tuberkulóza sa liečila na soláriách Tatranskej Polianky a Penzijného ústavu v Novom Smokovci, toho úžasného Harmincovho paláca slnka (dnes sprivatizovanej a úplne pustej budovy). Podobné zápaly ako môj sa zväčša končili smrťou – Chura a jeho žiaci zachránili stovky malých človiečikov. Keď prišla vojna, ktorá v takom úsilí nikdy nepomáha, skôr rozsieva smrť – tubera u nás prestala byť morom.

Alojz Chura sa narodil na konci devätnásteho storočia v Hliníku nad Váhom, dnes je obec s Malou a Veľkou Bytčou jedno mesto – Bytča. Základná škola odporučila chlapca na štúdiá – finančnú starosť prevzali piaristi v Nitre, tam v roku 1917 maturoval. Prijali ho na Lekársku fakultu v Budapešti, bola však vojna – musel na front. V Budapešti urobil prvé dva ročníky, ďalšie dva na Masarykovej univerzite v Brne a posledné dva na práve zriadenej Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave.

Detská klinika mala moderné pavilóny s parkom na Lazaretskej ulici. Viedol ju český pediater profesor Brdík. Churu si už ako študenta vzal za pomocnú vedeckú silu. Po promócii ho zamestnal. Chura si prácou i štúdiom jazykov vyslúžil študijné pobyty vo svetoznámom Hospital  for Sick Children v Londýne, na klinikách v Amsterdame a Leydene, bol asistentom vtedy najvýznamnejšieho pediatria profesora Czerneho v Berlíne. Ako sa bratislavská detská klinika rozrastala, prof. Brdík dal svojho obľúbenca Churu viesť oddelenie a navrhol mu, aby si pripravil  habilitačnú prácu na docenta. Tridsaťročný Chura sa stal docentom a keď sa profesor Brdík musel vrátiť do Prahy, stal sa prednostom kliniky a onedlho aj profesorom. Za vojny bol dvakrát dekanom Lekárskej fakulty a keď si rektor univerzity prof. Tuka obliekol gardistickú uniformu a stal sa predsedom vlády – Chura sa stal rektorom.  Osudová smola. Po vojne mu to zrátali. Bol Tukovým nástupcom, vykrikovali. Ak sa našiel hlas, ktorý sa ho zastal, umlčali ho. Musel z univerzity i z kliniky. Už sa zabudlo, že bol nielen lekárom, ale aj  priekopníkom sociálno-zdravotných služieb, ktoré znižovali detskú úmrtnosť, výskyt tuberkulózy a krivice, okrem iného aj účinným podávaním vitamínu D, na čo vtedy reagovala celá európska medicína. Dvadsať rokov pred vyspelými krajinami vybudoval systém poradní pre  gravidné matky, rodičky a dojčatá, ako prvý na svete vytvoril sieť dorastového lekárstva.

Pamätná tabuľa na Mierovom námestí v Trenčíne

Odvážni Trenčania ho ukryli vo svojej nemocnici. On im tu vybudoval oddelenie, ktoré bolo v päťdesiatych rokoch najmodernejšou pediatriou v celej ČSR. Pražské ministerstvo zdravotníctva zaviedlo podľa jeho plánu šesťmesačné postgraduálne kurzy v Havlíčkovom Brode, neskôr vznikol samostatný ústav pre doškoľovanie lekárov v Trenčíne a on sa vedľa klinickej práci stal aj vedúcim katedry pediatrie. Podľa Churovho návrhu vybudovali liečebný ústav detskej tuberkulózy v Lučivnej, aj ústav pre mentálne zaostalé a telesne chybné deti pri Červenom moste v Bratislave… Musela prísť dubčekovská jar, aby  v roku 1968 Slovenská lekárska komora  navrhla a v roku 1969 prezident udelil profesorovu Alojzovi Churovi Rad Republiky. Mal práve sedemdesiat rokov.

Detské oddelenie v Trenčíne ani vtedy neopustil. Zostal Trenčínu verný za to, že ho pred dvadsiatimi piatimi rokmi prichýlili. Detské oddelenie tu viedol v plnom svojom nasadení do roku 1976. Vtedy odišiel do dôchodku. A umrel.

Foto: wikipedia, Pixabay.com a archív redakcie