Vystúpenia svetoznámych orchestrov 55. ročník Bratislavských hudobných slávnosti priniesol veľké umelecké zážitky

61

Vrcholom bratislavskej koncertnej sezóny je jej začiatok. Zásluhu na tom má medzinárodný hudobný festival Bratislavské hudobné slávnosti, ktorý teraz absolvoval svoj jubilejný 55. ročník. Na jeho počesť organizátori pripravili vzácnu publikáciu fotografií jedinečných umelcov, ktorí sa v minulosti na festivale zúčastnili, ako aj fotky propagačných plagátov festivalu od 1974 po dnešok. Festival sa uskutočnil v dňoch 27. septembra až 13. októbra a odznelo na ňom vyše dvadsať koncertov. Z nich som absolvoval len osem, no na základe mien umelcov aj na tých ostatných, možno konštatovať, že podujatie si prinajmenšom udržuje alebo ešte zvyšuje vysokú umeleckú úroveň ostatných rokov.

Sólové recitály zastupovala ruská klaviristka JULIANA AVDEJEVOVÁ, známa svojou špecializáciou na interpretáciu Chopina, čo svojím výkonom potvrdila. Vykročením za rozhranie vážnej a populárnej hudby bol v Malej sále Slovenskej filharmónie (SF) recitál majstrovskej interpretky tanga, Arménky STELLY GRIGORIANOVEJ. Mezzosopranistka s jasne operným tónom ho vedela prispôsobiť predvádzanému repertoáru (Gardel, Piazzolla, Strock atď.). Určite najatraktívnejším sólovým recitálom bolo vystúpenie svetoznámej lotyšskej mezzosopranistky ELINY GARANČOVEJ. Trocha prekvapila repertoárom (tri árie, z toho jedna sopránová, potom salónne piesne a španielske zarzuely), ale jej spevácky výkon bol jedinečný. Vynikla suverenitou, kultivovanosťou, raz precítenou, raz efektnou interpretáciou i krásou svojho, už trocha dramatickejšie znejúceho vyššieho mezzosopránu za pekného sprievodu Nemeckej štátnej falckej filharmónie s dirigentom K. M. Chichonom.

Ťažiskom festivalu boli vystúpenia svetoznámych orchestrov. Z takmer desiatky symfonických telies som navštívil koncert telesa Philharmonia Orchestra London s dirigentom PEKKA-SALONENOM, ktoré strhujúcim spôsobom zahralo Deviatu symfóniu Gustava Mahlera, miešajúcu zduchovnené pasáže s triviálnou hudbou (ako je to vždy u tohto skladateľa) a s obrovským dynamickými kontrastmi. Ďalším zahraničným telesom bol Orchester Mariinského divadla zo Sankt Peterburgu s presláveným VALERYM GERGIEVOM za dirigentským pultom. Ako inak, zgustli si na ruskom repertoári. Ščedrinove Nezbedné častušky boli plné hravosti a irónie, Prokofievova suita k baletu Popoluška prikryla vrúcnu melodiku len decentným plášťom modernosti, kým skladateľova pochmúrna Šiesta symfónia mala túto modernosť vyjadrenú explicitne. Zvuk orchestra bol impozantný.

Aj ďalší svetoznámy orchester Viedenských filharmonikov (temperamentný dirigent OROZCO-ESTRADA) stavil na ruský repertoár. O jeho interpretácii sa dá hovoriť len v superlatívoch. V Rachmaninovom 3. klavírnom koncerte sa zaskvela technicky brilantná YUJA WANGOVÁ a ozajstné majstrovstvo Viedenčanov sme počuli pri interpretácii pohanského a barbarského Stravinského Svätenia jari.

V porovnaní s renomovanými zahraničnými mali domáce orchestre sťaženú pozíciu. Pri vystúpení Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu sa za dirigentský pult postavil jeho staronový šéf, donedávna na Slovensku vzácne prítomný ONDREJ LENÁRD. Zvolil si mimoriadne pestrý a divácky vďačný repertoár od Zeljenku, cez Wagnera po Debussyho a Respighiho. Dirigentovmu naturelu mimoriadne vyhovovali najmä Respighiho Rímske slávnosti. V nich orchester majstrovsky zvládol zmeny nálad jednotlivých častí a v závere dospel k efektnému, maximálne opulentnému zvuku. Na Slovensku nám chýba tradícia v hudobnom aj speváckom zvládnutí wagnerovského štýlu. (Posledným, ozaj wagnerovským spevákom bol kedysi Dr. Gustáv Papp.) Ani JOLANA FOGAŠOVÁ, na koncerte interpretujúca slávnu scénu Izoldina smrť z lásky, nie je wagnerovskou speváčkou. Je však sebavedomou profesionálkou. Jej tón má dobrú rezonanciu, výšky sú isté a obsažné na vyjadrenie Izoldy, že láska je rovnako šťastím ako utrpením. Čosi však predsa chýbalo, aby to bol celkom pravý Wagner.

Z troch koncertov Symfonického orchestra Slovenskej filharmónie som navštívil len predvedenie Dvořákovho oratória Stabat Mater, ktoré svojím striedmym, no účinným gestom dirigoval v SF čoraz častejšie vystupujúci Juraj Valčuha. Tradične kvalitný zbor SF dopĺňali sólisti: vždy part diferencovane kreujúci PETER MIKULÁŠ, tenorista s inklináciou k mozartovskému štýlu Maximilian Schmitt, komorný spev ovládajúca GERHILDA ROMBERGEROVÁ a priostro znejúca sopranistka VIDA MIKNEVIČIUTÉ.

V troch koncertoch zaznievala na BHS aj „stará hudba“. Z nich som navštívil len ozajstný „bonbónik“ – étericky pôsobiace vystúpenie komorných inštrumentalistov Anglických barokových sólistov spolu s Monteverdiho zborom a dirigentom J. E. GARDINEROM, vo svete vedúcou osobnosťou pri interpretovaní renesančnej a barokovej hudby.

Jubilejné BHS sa skončili a zanechali v nás množstvo veľkých hudobných zážitkov. Nech žije BHS 2020!

Zdroj: Vladimír Blaho: 55. ročník Bratislavských hudobných slávnosti priniesol veľké umelecké zážitky. Vystúpenia svetoznámych orchestrov. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 37 – 38 (30. 10. 2019), ISSN 0862-5999, s. 6.