Z pracovne spisovateľa Peter Mišák

468

Pracovňa spisovateľky a spisovateľa, to je priam magický priestor. Je to miesto, kde sa rodia myšlienky, ktoré zas plodia knihy. No a knihy, ba ešte presnejšie, v tomto prípade, ich čítanie a prežívanie zas ich myšlienok a vnútorného priestoru, to je nevyhnutná “potrava” pre každého tvorcu knižného (a či časopiseckého, novinového…) slova. Uzavretý kruh… V tejto rubrike budeme nazerať takpovediac ponad plece významným slovenským spisovateľkám a spisovateľom. Aby prezradili, čo práve píšu a čo čítajú, čo ich teší. Predovšetkým pri čítaní kníh, ktoré práve “lúskajú”. Aj všestranný literát a publicista, autor kníh pre deti aj dospelých Peter Mišák.

Pracujem na niekoľkých veciach. Temná (nie však nepríjemne temná) stránka môjho bytia je redaktorstvo; každý rok pomáham (redakčne aj textologicky či formou inej spolupráce) na svet niekoľkým knižkám. Nevyberám, robím. Tak sa zrodila budúca detská knižka Brezulienka (veľmi zaujímavé fotografie Evy Kuciakovej a na jej námety moje detské veršíkoriekanky), z nazbieraného za roky (od vydania Rút ich ubehlo pomaly päť) je zrazu knižka / dvojknižka vlastných básní s názvom Čo s tým. Druhá kniha rozhovorov. Jej vydanie už nie je v mojich rukách, zveril som ju vydavateľstvu a čakám. Už som akosi vyrástol z nedočkavosti pred vyjdením knižky a vravím si, že aj tak sa nič nestane, veď „iba vyjde knižka“.  Priebežne pravdaže sa prihodí dajaký ten poetický textík, ale už si ich ukladám do zvláštneho okienka v počítači (volá sa to Sem – tam text). Redakčne robím na básnickej zbierke Ondreja Nagaja Návratky a provokujem ho, aby písal ďalej svoje posmešníky, lebo práve v týchto dňoch vychádza ďalšia publikácia z tohto radu Posmešníky kapurkové, čím „chcel básnik povedať“, že končí. No vymyslel som pre neho ďalší názov, a to Posmešníky na radáš, čo ho, myslím, dostatočne vyprovokovalo.

Jedna z povesťových kníh Petra Mišáka

Naberám dych na prerozprávanie či novú interpretáciu vzácnych rusínskych povestí. Vybral, pozbieral a „dodal“ mi ich môj tradičný spoluautor povestí Peter Vrlík, no tak sa mi vidí, že sa začal uberať vlastnou cestou a neviem, či týmto dielkom spoluprácu nezavŕšime. Lenže odriekaného chleba je vraj vždy najväčší krajec a doteraz to bola vždy dobrá spolupráca, tak… Uvidíme. Len nedávno (teraz – teraz) som doprekladal, „doprebásňoval“ staršie nemecké básne o Dunaji do pripravovaného almanachu (práce na tom bolo, až som sa potil). Zistil som, veď človek sa učí celý život, že prekladateľský chlebík je oveľa tvrdší než redaktorský (a to mám za sebou niekoľko desiatok prekladov odborných, najmä zdravotníckych kníh, dve dokonca z nemčiny).  Pripravujem sa na dva semináre o tvorivom písaní pre univerzitu tretieho veku. Dva preto, lebo prvý má byť zároveň medzigeneračnou spoluprácou úplných začiatočníkov – detí, s vekovo pokročilými začiatočníkmi – poslucháč(ka)mi  univerzity tretieho veku. Bude to veľmi zaujímavý experiment a verím, že sa podarí. V rámci prípravy naň čítam dostupné materiály od popredných dramaturgov a lektorov tvorivého písania a usilujem sa prísť na primeraný postup. Je to výzva i zodpovednosť. Opäť: uvidím(e).
Čítam, čo mi príde pod ruku a o čo požiadajú priatelia, aby som im potom o tom niečo povedal, nebodaj aj napísal. Držím sa toho, na čo nabádam každého autora, všetkých členov viacerých literárnych klubov a krúžkov, kam ma občas zavolajú (potom to ľutujú, lebo bývam dosť kritický), že podstatou písania je čítanie, a to ustavičné; na čokoľvek napísané je potrebný sedemnásobok načítaného (dovtedy prečítané sa neráta).
Kníh je veľa. Priveľa, bojím sa. No prehľad by človek nemal stratiť, a tak popri súčasnej dobrej (s dôrazom na to slovo) beletrii s chuťou čítam najmä eseje osvedčených a vysoko uznávaných autorov (nie všetci by sem vošli, tak necháme mená bokom). Vždy mám po ruke Ezopa, Shakespaera, Novomeského a ešte dvoch – troch básnikov, keď si potrebujem „premeniť chuť“. Nemám totiž rád texty predavačiek snov, ani práve „na vlak úspechu naskočených“ epikov. To pominie. Čas to preverí a čo bude naozaj za niečo stáť, čo posunie našu literatúru kúsok dopredu, to sa nestratí. Čo to bude? Do tretice: uvidíme.

Foto: archív P. M.