Za kvalitný žurnalizmus (Na margo knihy Pavla Dinku a Petra Žantovského Necenzurované eseje a úvahy vydanej pri príležitosti 30. výročia vzniku Literárneho týždenníka)

254

V epoche vrcholiacej technizácie a industrializácie všetkého, vrátane spriemyselňovania formovania vedomia spoločnosti a jednotlivcov a paralelného oslabovania, marginalizácie kľúčových médií knižných a novinových formátov, ktoré vyúsťujú do čoraz častejšie a hlasnejšie vyslovovanej otázky o konci klasickej knihy a smrti papierových novín, si ju takisto kladieme pri príležitosti tridsaťročného jubilea spisovateľských novín Literárny týždenník, ktorý už dávnejšie redukuje svoju periodicitu na dvoj-týždenník; v tej redukcii sa, paradoxne, manifestuje transformácia kultúrnej verejnosti, za ktorej vzostup sa nemálo angažoval a neraz až nad priepasťou zániku dodnes angažuje, pretože ju jeho vydavateľ Spolok slovenských spisovateľov, legitímny dedič európsky orientovanej tradície slovenskej literatúry a kultúry, pokladá za životne dôležitú aj z hľadiska zachovania identity starého národa s originálnou kultúrou uprostred prekérnych pomerov strednej Európy, ktorý sa v dôsledku nich politicky opakovane strácal z mapy kontinentu a sveta.

Je to teda naozaj tak, že toto špecificky kultúrnopoliticky orientované literárne periodikum, ktorého kontinuitu sme doslova krvopotne obnovovali, naša kultúrna verejnosť a jej inštitucionálna reprezentácia, ktorej vzostupný vývin dokázateľne podporuje už tri desaťročia, dnes už nepotrebuje (hoci nás napriek proklamovaným tézam o zániku printovej tlače doslova zaplavujú papierové médiá od bulvárov po firemné a farské obecné magazíny, reklamné katalógy atď. ako nikdy predtým)? A to nehovoríme o štáte, ktorému efektívne pomáhal na svet, čo mu jeho odporcovia aj po odstupe nevedia odpustiť (pozri práve vydané Rozhovory Jána Štrassera s Ivanom Štrpkom v štátnom vydavateľstve LIC, Bratislava 2018).

Náročné dielo tvorivej inteligencie

Jubilujúci Literárny týždenník ako tlačový orgán spisovateľov otvorený verejnosti a celej realite sa napriek ohrozeniam nielen metaforickým udržal celé decéniá na scéne permanentných zmien, pravda, s prípadnými výkyvmi, ako náročné dielo tvorivej inteligencie zápasiacej – ako ho metaforicky pomenúva slovenská tradícia – s „ohnivým drakom“, ktorá je dodnes živá; ako posledný sa o jej dezinterpretáciu pokúsil dokonca redaktor týždenníka, mladý filozof, žiak Ladislava Kováča, odporcu štúrovského „jazykového nacionalizmu“, Peter Sýkora, teda napriek rafinovaným stratégiám mediálnej politiky si spisovateľské noviny v širšom kontexte prispievateľov zachovali chrbticu vzpriamenosti v duchu iniciátora európskeho osvietenstva I. Kanta v nadväznosti na ideu historicky siahajúcu k európskym začiatkom – k zárodkom grécko-antického kritického sokratizmu, ktorý začal objavovať občana polis, veci verejné, bez ktorých nemožno kultivovať spolunažívanie ľudí. Historicky až sem siahajú aj elementárne korene prvých foriem anticko-rímskej verejnej komunikácie „cursum publici“ a „acta diurana“. Od týchto najstarších čias, ako sa možnosti a formy orálnej a písomnej komunikácie začali stávať primárnym predmetom záujmu nositeľov noci, až po dnešné časy. Mali by si to uvedomovať aj nositelia „moci slova“, zodpovednosti za osudy ľudských spoločenstiev, národov a konzekvencie ich predpokladov.

Ako účastník a pamätník prebúdzania a obnovovania euroatlantickej demokratickej tradície periodickej tlače u nás v rámci prekonávania totalitnej moci, ktorú v dnešných časoch zaštiťuje normatívny pojem „kvalitného žurnalistu“, ešte vždy nielen pasívne sledujem úsilie pokúšajúce sa udržať a rozvíjať mediálnu kultúru v podmienkach nových ohrození a deformácií, úsilia Spolku slovenských spisovateľov nedať zaniknúť ani permanentne ohrozenému Literárnemu (dvoj)týždenníku ako špecificky slobodnému orgánu, ktorý nie je v rukách štátnopolitickej či ekonomickej moci, preto ako „štvrtá mocnosť“ slova si udržuje otvorenosť na oboch póloch komunikácie – na póle vysielateľa i prijímateľa, skutočnosti a jej vnímania, preto si udržuje schopnosť odhaľovať, nie zatajovať, klásť otázky, spracúvať informácie, reflektovať udalosti, pomáhať orientovať sa občanovi v realite spoločnosti, ktorá je čoraz komplexnejšia a najmä neprehľadnejšia (J. Habermas), nárok jej správcom prebúdzať ich vedomie zodpovednosti, ktoré je dnes univerzálne.

Pri tejto príležitosti by som rád pripomenul občiansku mobilitu účastníkov riešenia nedávnej krízy spisovateľskej organizácie a jej žurnálu, ktorý symbolicky zastupuje terajší predseda Miroslav Bielik, a jubilujúci týždenník, menovite Pavol Dinka a Štefan Cifra, ktorí sa zaslúžili o zachovanie týchto novín s vynaložením nemalého úsilia. Chcel by som na okraj jubilea spisovateľských novín pripomenúť, že nielen založenie, ale aj udržanie tohto média patrí – a hovorím to ako svedok a priamy účastník – k odkazu prvého básnického ministra slovenskej kultúry Miroslava Válka ako trvalej úlohe (pretože jeho historický predchodcovia Kultúrny život a Literárny život sa neudržali na scéne, abdikovali, keďže neboli schopné udržať dialóg s prekérnymi spoločenskými pomermi, spôsobili /umožnili/ vládu mĺkvoty nositeľov moci slova na dlhý čas; tu už máme do činenia s umením komunikovať).

Jedinečná blízkosť Slovákov a Čechov

Šéfredaktor Literárneho týždenníka Pavol Dinka a popredný český publicista a básnik Petr Žantovský, ktorý vyše dvoch rokov pravidelne autorsky prispieva do nášho (dvoj)týždenníka, na takomto pozadí koncipujú spoločnú knihu Slovensko-české a Česko-slovenské NECENZUROVANÉ eseje a úvahy. Ich príspevky tvoria jadro knihy nielen formálne venovanej tridsiatemu jubileu spisovateľského týždenníka, ktorého účasť a pôsobenie na transformácii spolužitia Čechov a Slovákov nielen fakticky, ale najmä koncepčne kultúrnopoliticky vychádza z jedinečnej blízkosti obidvoch národov a ich kultúr v strede Európy, ako to aj dnes aktuálne naznačuje plodná kooperácia oboch národov. Treba dodať, že naše spisovateľské periodikum ako médium nemálo prispelo k harmonizácii a vyrovnávaniu tejto symbolickej bipolarity, ktorá až dnes ukazuje vzájomne sa obohacujúce prednosti.

Eseje a úvahy slovenského a českého žurnalistu spája najmä úsilie o nezávislosť a zodpovednosť publicistiky v dobových trendoch, obkružujú politické, ekonomické, morálne konzekvencie, ktoré vtláčajú pečať súčasnej tvári mediálneho sveta, ktorý určujú sily formujúce globálny a lokálny svet. Pozadie ich analýz a syntéz je hľadanie kritérií a predpokladov kvalitného žurnalizmu, zachovania slobodného slova v službe hľadania pravdy, skúmajú stratégie mediálnej komunikácie, jej zneužívania, banalizácie, bulvarizácie v službách komercializácie a mocenských záujmov. Už odvážnym nastoľovaním otázok nepochybne prispievajú ku kryštalizácií kritérií manažmentu kvalitného novinárstva, ale aj redakcií časopisov, noriem, kultúrnych cieľov mediálnej komunikácie vôbec, jej odborných a morálnych predpokladov takých dôležitých pre udržanie a rozvoj kultúry civilizácie v pôvodnom význame kultivácie.

K tejto podľa mňa životne dôležitej otázke pritom nepristupujú nijako naivne moralizátorsky, subtílne skúmajú možnosti a limity kvalitne orientovaného smerovania už samej redakčnej práce v područí tlakov biznisu, politiky, pritom nielen abstraktne špekulujú, ale vychádzajú z osobných skúseností, z empírie. Je to plne v súlade s určujúcimi úsiliami súčasného mediologického myslenia o mediálnej komunikácii, ako ho predstavuje napríklad Vincent Wyss, ktorý presadzuje pojem Total Quality Management, zohľadňujúci popri hospodárskych a sociálnych aspektoch aj procesuálne, pracovné podmienky redakcií a vôbec novinárov, ktoré sa osobitne u nás priam neslýchane zhoršujú, stávajú sa médiom manipulácií. Autorom Dinkovi a Žantovskému sa už takto existenciálne darí brojiť proti trivializácii mediálnej politiky, proti zjavným či skrytým pokusom redukovať už elementárne spravodajské funkcie médií na senzáciechtivý opiát.

Príspevok ku koncepčnému mysleniu

Empíria, z ktorej vychádza P. Dinka a P. Žantovský, smeruje k obrazu spoločnosti, kde žijeme ako občania, čo potenciálne participujú na oboch póloch mediálnej komunikácie, ktorá spoluformuje naše myslenie a vedomie, obraz skutočnosti. Ich kniha za spoluúčasti básní Milana Zelinku a karikatúr Michaela Marčáka a Ľubomíra Kotrhu nepochybne prispieva ku konceptuálnemu mysleniu novinárov, vydavateľov, čitateľov, ktoré si ešte vždy uvedomuje závažnosť princípu zodpovednosti, osudovosti ľudského poznávania skutočnosti, odhaľovania nielen jej detailov, ale aj celku, rastúcej komplexnosti, predlžovania konzekvencií napríklad rozhodnutí politikov, správcov sveta na všetkých úrovniach, preferovania krátkodychého profitu, účelového prístupu k sociálnej otázke, ekologických dôsledkov drancovania prírody, životného prostredia.

Autori ešte vždy prejavujú občiansku a intelektuálnu guráž nastoľovať pravdu, nedať sa zastrašiť a umlčať, pomenúvať problémy, formulovať otázky. V epoche, keď sa sofistikovane presadzuje „lož ako princíp“ (ako tieto stratégie skúma Wolfgang Engler v knihe Lüge als Prinzip – Aufrichtigkeit im Kapitalismus, Berlin, Aufbau Verlag, 2009, ISBN 978-3-351-02708-4, v ktorej systematicky sleduje tragické okypťovanie neúčelovo pravdivej verejnej komunikácie od čias osvietenstva) prostredníctvom zneužívania dôvery občanov za vlády socializmu, ktoré predbežne vyúsťuje do praktík bankového manažmentu, ktoré sa prejavujú už dlhšie vo finančnej kríze…

Predstavitelia kvalitného žurnalizmu v svojej knihe manifestujú intelektuálne schopnosti učiť občanov čítať znaky spoločnosti, v ktorej žijeme. Ak v šesťdesiatych rokoch minulého storočia nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung zaviedol rubriku Umenie čítať noviny, syntéza obidvoch umení čítania bola blízka aj našim novinám Literárnemu týždenníku. V epoche digitalizácie toto umenie nadobúda mimoriadnu (až osudovú) aktuálnosť.

Je to nielen výzva čoraz účelovejšiemu, čiže krátkodychému a krátkozrakejšiemu školskému systému vzdelávania, ktorý zanedbáva umenie čítať. Nevyrovnaný vzťah mladých ku klasickým a novým médiám má na svedomí úpadok umenia čítať a explikovať prečítané, spracúvať informácie na poznanie – celistvé poznatky.

Tridsaťročie Literárneho týždenníka potvrdzuje, že rozvoj života predpokladá inovácie tradície.

Vincent Šabík

(Autor je zakladajúci šéfredaktor Literárneho týždenníka)