Zamyslenie nad prozaickou knihou Renáty Bojničanovej: Úchvatná komplexnosť

334

Mária Bátorová

Všetci sa v tom pohybujeme. Meníme prostredia, svety, kontexty, niektorí zásadnejšie, iní len na krátko, alebo aj navždy. Tell kultúrnych vrstiev narastá najmä v historických obdobiach, ktoré sú otvorené, dynamiku umožňujú a podporujú. Fenomén emigrácie – opustenia domova – je pre našu krajinu symptomatický, ako aj vnútorná emigrácia v totalitných režimoch v našej histórii. Akokoľvek úspešná by bola emigrácia, psychológovia konštatujú, že prísť do nového prostredia je ťažké, prirovnávajú to k „vyzliekaniu z kože“. To isté sa však stáva pri návrate domov.

Renáta Bojničanová sa pohybuje už dlho medzi dvomi svetmi: španielsko-francúzskym priestorom, teda oblasťou, ktorá je dlhodobo predmetom jej študijného záujmu, no aj najprivátnejšej sféry realizovanej manželstvom s významným slavistom, madridským univerzitným profesorom Salustiom Alvaradom, a Slovenskom – domovinou a dodnes profesijnou plochou UK, na ktorej zanecháva výrazné stopy svojím výskumom. Zaoberá sa literatúrou a porovnávacou literárnou vedou, sprostredkúva kultúrnohistorické poznatky medzi dvoma rozdielnymi kultúrami v mimoriadnych komparatistických štúdiách o D. de Serrovi a I. Horváthovi, Martinovi Kukučínovi a i.

V knihe Kolovrat časuvydala táto autorka vlastné svedectvo. Svedectvo také originálne, že nič podobné sme nečítali v slovenskej literatúre, ani inde. Ide o formálne aj významovo celkom výnimočné dielo, ktoré sa pokúsime neúplne charakterizovať a identifikovať. Naozaj len čiastočne, lebo úplná analýza je v tomto prípade takmer nemožná.
Ak sa jazyk skladá z konvencie a je prekážkou jedinečnosti, u tejto autorky to neplatí. Bojničanovej jazyk je do maximálnej miery jedinečný a nekonvenčný. Ide o text, členený výlučne podľa vnútorného rytmu autorky, takže sa tu vyskytujú miesta neistôt a pochybností v podobe nedokončených viet, ďalej množstvo novotvarov, ktoré musíme identifikovať, eliptických miest, otáznikov, ktoré hatia plynulosť vnímania a nútia k zastaveniu, uvažovaniu… Na druhej strane sú to miesta, v ktorých sa kumulujú významy synonymami, medzi ktorými sa často nájde anti-synonymum. Na každej druhej strane text plynulo prechádza do básne a zasa z nej plynulo vchádza do prózy. Napriek takejto autorskej svojvôli, ktorá by ľahko skĺzla k surrealistickým obrazom či nesúvislým asociáciám bez zmyslu, nestráca text homogenitu. Pohromade ho udržuje niečo nehmatateľné, ale veľmi dôležité, esencia, na ktorej autorke naozaj záleží, autenticita, obdivuhodná úprimnosť, sebanešetriaca, opravdivá, ktorú má len skutočné umenie. Pohromade ho však udržuje aj grafika, ktorá zdôrazňuje identickosť významu a grafického zobrazenia. Štruktúry – obrazy, ktoré text nedemonštrujú, ale tento preteká nimi a ich tvar má aj nemá jeho význam, nemajú jednoznačný zmysel. Zachytávajú vnútornú skutočnosť autorky, jej vypätú emocionalitu ako povedzme na s. 14 kresba autorky môže znamenať v súvislosti s motívom domova maják a zároveň v súvislosti s veľkou láskou mimo domova falus. Nevýslovné napätie významov textu a obrazov pôsobí takto nielen slovami, ale aj vizuálne na zmysly. Tento zdanlivo chaotický text držia pokope paradoxy svojou komplexnosťou.

Situáciu, keď človek prichádza späť domov z veľkej diaľky opisuje autorka nasledovne: „Som unavená, keď vystupujem z vlakua schádzam dolu. Schodík po schodíku / a po schodíku… / je pevná pôda pod nohami. / Nohy váhou celého tela zapierajúce sa do zeme. Do snívanej… / A vlak. Nechám ho prázdny stáť. Nechám ho tratiť sa v diaľke, krčiť sa, drobiť, do zrnka, do prachu, do vibrácie krivky. Vibrácie krivky… nechám ho na prach sa obrátiť. Odznieť. Do ticha. / Je zem, je ticho, zapieranie sa. Ešte v závrate, ale stojím. Stojím TU – celkom neviditeľne. / Celou dušou v tejto zemi. / (–) Do kedy?(!)“ (s. 11, vyznačila autorka doslovu).

Čo čítame v tomto úryvku? Únava, vlak, ktorý nás niesol, necháme rozdrobiť na prach – zaniknúť jeho pohyb, všetko, nad čím sme v ňom premýšľali a stojíme na zemi, ktorej „pevnosť“ zmazáva to, že je „snívaná“. „Zapieranie sa“, „závrat“, ale pevné státie – „TU“. „Neviditeľnosť“ a vehemencia vyjadrenia „Celou dušou v tejto zemi.“ A otázka či zvolanie: „Dokedy? (!)“ V texte sa valí jedna vlna paradoxov za druhou. Zúfalá, vyčerpávajúca sebareflexia.

Čas, v ktorom sa intímny príbeh návratu domov „odohráva“, čiže najmä zažíva, preciťuje, nejednoznačne až protikladne diagnostikuje a identifikuje, je okrem spomenutých štrukturálnych prvkov tmelom, ktorý drží skladbu pohromade a zároveň ju uvoľňuje do priestoru až do večnosti. Má kľúčové postavenie v krátkej sentencii, ktorá, do písmena identická, aj tento príbeh hľadania uzatvára s malým rozdielom: Autorka často využívajúc celú škálu interpunkcie a schopnosť zachytiť zmenu významu (čiarky, bodky, pomlčky, dvojbodky atď.) nadpisuje „prológ“ Cesta, scestia, kde čiarka oddeľuje dve slová ako dve významové entity a neutralizuje ich možné prepojenie, ktoré by cestu charakterizovalo ako scestie. V „epilógu“ čiarka chýba, a tým cesta autorky nadobúda jednoznačný význam ako scestie.

Takéto sebareflexie si vyžadujú bázu, na ktorej sa sebakritika odohráva, tú však možno v textoch len tušiť. Na významovej osi negatív a úmornej existencie na ceste v čase sú nasledovné významy a atribúty: cesta tu nie je cesta ale „scestie“ a čas nie je čas, ale „nečas“, a „neúprosný“, „horúčava“, „neúprosnosť“ (času), „blúdenie“ (čiže bez cesty, „na scestiach“), „ne-moc“ čiže nemohúcnosť (nie choroba!), „nepokoj“, neskôr už „v moci nemoci“ (čiže v chorobe), ktorá spočíva v „závrate“ a „vracaní“ (znova dva významy: vracanie niekam a vracanie z nevoľnosti), onomatopoicky zdôraznená drásavosť cesty „trasy strastí“, „z nenávratna do nenávratna“ t. j. nikam, nemožnosť reálneho pohybu a to „v bezpokoji“, „v bezmoci“, „v bezcestí“. Triády negatív pripomínajú rozprávkové prekážky, triády, ktoré osud alebo zlá sila nadelí a treba ich prekonať.

Autorský subjekt je tu úplne osamelý. Hoci dedikácia k tomuto návratu domov znie „Venované blízkym“, nikde ich tu nestretáme, iba ak sekundárne, v podobe fľaše slivovice na uvítacom stole. Stretnutie s dávnou priateľkou dopadne, pokiaľ ide o pocit osamelosti, oveľa horšie, ako stretnutie so záhradou a bicyklíkom, ktoré vyvolajú množstvo konečne aspoň čiastočne harmonických spomienok. Osobité je stretnutie s mestom, pri ktorého topografii dominujú hradby a veže – rozprávkové artefakty, keďže spomienka na školskú exkurziu v ranom detstve privolá spomienku na silný imaginárny zážitok stretnutia s rozprávkovou starenou – priadkou – v mestskej veži vyvolaný tradičným dedičstvom rozprávkového sveta. Kolovrat– tento prastarý nástroj, ktorý si ľudia vyrábali aj sami a ktorý sa používal v niektorých oblastiach Slovenska až do polovice dvadsiateho storočia, ako aj sama činnosť – spriadanie priadze, z ktorej sa dá čokoľvek utkať – je symbolom utvárania osudu v spojení s pojmom času, ako to nachádzame v názve diela.
Minuciózna analýza stavov mysle a emócií sa cyklicky opakuje, no vždy inými a inými prostriedkami. Bachtinova funkcia rôznosti jazyka tu nadobúda svoju podobu. Vyjadruje sa tak stále nová skutočnosť tej istej situácie a zážitku. Nie je to však len čistá hra, vždy vyjadruje nejaký zmysel. Keďže celý text je sebareflexia a iní aktéri „deja“ chýbajú, je to ustavičný dialóg so sebou. Ide o sebaidentifikáciu. Cesta k „ja“ sa odohráva technikou palimpsestu, t. j. vrstvením obrazov na seba a vo výsledku sa javí ako číra rozkoš z rozprávania.

Osamelosť a odcudzenie u Bojničanovej nesúvisia s emigráciou, sú osudové, prijímané v pradenách času. V absencii akéhokoľvek človeka ide o kafkovské vnímanie samoty a odcudzenia moderného človeka (motív zavretých dverí v Kafkovej Premene). Sémantické pasce spôsobené záporom „ne-“ len vyostrujú inakosť autorskej skutočnosti. Nejde tu o časovo ohraničenú krízu, ktorá sa vyrieši, ale o subjekt, citlivého jednotlivca, ktorého kríza trvá.

Túto prózu čítame ako keď sa smädný dostane k čírej chladnej vode, nevie sa odtrhnúť, musí do sýtosti piť. Nepýta sa, kde tá voda pramení, ani kam tečie, nechá ju len jednoducho cez seba tiecť a ňou sa osviežiť.

Renáta Bojničanová
KOLOVRAT
Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018, 1. vyd., 134 s., ISBN 978-80-8202-022-2

Zdroj: Mária Bátorová: Zamyslenie nad prozaickou knihou RENÁTY BOJNIČANOVEJ
Úchvatná komplexnosť. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 9 – 9 (13. 3. 2019), ISSN 0862-5999, s. 12.