Zápas o slovenčinu

324

ŠTEFAN CIFRA

Sociolingvistika je podľa odbornej terminológie interdisciplinárne jazykovedné odvetvie“, ktoré sa zameriava „na vzťah jazyka a spoločnosti“. Tak ako nie je namieste jej zaznávanie, je škodlivé aj jej nadhodnocovanie. Keď sa totiž stáva jednou z nosných metód kodifikovania spisovného jazyka, rozkolísava celý jeho systém, podporuje chaos, a tak zneisťuje jeho šíriteľov – osobitne učiteľov slovenčiny od základných až po vysoké školy, ale aj škôlok –, a takisto rodičov, ktorým záleží na tom, ako ich deti odmalička hovoria. Nevraviac o redaktoroch časopisov a vydavateľstiev, reportéroch či moderátoroch elektronických médií, ktorým kvalita jazykového prejavu leží na srdci. Lebo aj takí, našťastie, ešte vždy sú. „Sociolingvistický prístup“ k nášmu spisovnému jazyku – v protiklade k tzv. „normativistickému prístupu“ – presadzuje pri kodifikácii uvoľňovanie jeho noriem – v prospech frekventovaných slov (v hovorovej reči, médiách a pod.). Dnes už dlhodobý vývin kodifikačnej praxe u nás, žiaľ, dokladá citát: Novšie dochádza k prehodnocovaniu kritérií aj v slovenskej teórii spisovného jazyka. Kým v tradičnej jazykovej kultúre sa uplatňovali v poradí a) systémovosť (ústrojnosť), b) funkčnosť, 3. vžitosť, novšie sa ich poradie obracia v súlade s danešovských pohľadom na a) noremnosť (vžitosť), 2. funkčnosť, 3. systémovosť“ (Slavomír Ondrejovič: Jazyk, veda o jazyku, societa: Sociolingvistické etudy. Bratislava: Veda, 2008, s. 216; pozn.: chyba v ohýbaní „s danešovských“ – autor publikácie). Za povšimnutie v citáte stojí zaujímavá „finta“, ktorá „vžitosť“ spája s „noremnosťou“ (od čes. adj. noremní?), čo pripomína (nadnesene povedané) známe spojenie pojmov „humanitárne bomardovanie“. Nad výsledkami sociolingvistického prístupu v oblasti kodifikácie spisovnej slovenčiny už niekoľko rokov krútia hlavami tak „chudáci“ (dezorientovaní) učitelia slovenčiny z celého Slovenska, ako aj jazykoví redaktori, najmä ak sa o systematické pestovanie kultivovanej slovenčiny usilujú v záľahe neblahej jazykovej praxe bulváru, súkromných televízií a rozhlasov, ktorú, paradoxne, dlhodobo podporuje aj kodifikačná prax. Stačí spomenúť regresívne sofistikované posuny v charakteristikách slov v novom Slovníku súčasného slovenského jazyka (SSSJ) oproti Slovníku slovenského jazyka (SSJ, 1959 – 1968) i Krátkemu slovníku slovenského jazyka (KSSJ, 2003), pri ktorých sa aplikujú poznámky „slabšej sily“, resp. sa už vôbec nevyznačuje správnosť iného slova.

Tak napr. namiesto poznámok (pozn.) v KSSJ, že hmoždinka má byť správne „príchytka, kolík, klátik, kotv(ičk)a, rozperka“, ješitný správne „márnomyseľný; márnivý; samoľúby“ či čumieť správne „zízať, okáliť, civieť“, tieto slová majú v SSSJ pred sebou už len pozn. (čes.) hovor., resp. subšt. Alebo kým KSSJ uvádza, že nerez správne „nehrdzavejúca oceľ, antikoro“, v SSSJ je už len pozn., že je to tak vhodnejšie. Resp. ak má krabica ešte v KSSJ pozn. subšt. a za ňou slovo „škatuľa“ či v SSJ pozn. hovor. zastar. a za ňou vysvetlenie „lepenková al. plechová schránka, škatuľa“, v SSSJ je už len pozn. (čes.) > a za ňou vysvetlenie „pevný obal, škatuľa; obsah tohto obalu“. Či trebárs slovo chátrať, ktoré v SSJ ani nie je a ktoré má v KSSJ pozn. vhodnejšie „rozpadávať sa, pustnúť“, má v SSSJ pozn. (čes.) > a za ňou dva významy: prvý „strácať hodnotu“ (bez charakteristiky!) a druhý s pozn. vhodnejšie „upadať, pustnúť, rozpadávať sa“. Atď. Nuž, potom nečudo, že takmer každý deň z televízie počujeme, že hrad, zámok „chátra“, alebo „nerezový“ príbor (veď prečo nie, keď v slovníku je iba „vhodnejšie“, a nie, že iné slovo je „správne“…).

Smutné je aj zavádzanie alternatívnych transkripcií z cudzích jazykov, aj keď sa už ujali ich slovakizované prepisy, tak SSSJ zavádza napr. pri slove budhista aj alternatívu buddhista či pri slove aponiovský alternatívu apponyiovský. Druhý prípad zdôvodňuje Alexandra Jarošová, jedna z autoriek SSSJ: „Variantnosť sa pripúšťa aj pri písaní adjektív odvodených z historických osobných mien uhorského obdobia slovenských dejín“ z dôvodu, „že pôvodné podoby mien sú vžité a stále frekventované, doteraz žijú priami potomkovia nositeľov pôvodných mien a prepis podľa zásad slovenského pravopisu (Pravidlá slovenského pravopisu, 2000, s. 42) ťažko možno uplatňovať bez zoznámenia sa so závermi komisie pre historickú terminológiu…“ Teda nie slovenská transkripcia, nie erudované terminologické výstupy, ale frekventovanosť (u ktorých nositeľov?) a ohľaduplnosť – ako kritériá pre tvorbu normy. Navyše, ak sa tento prístup bude presadzovať systematicky, Slováci asi budú musieť ovládať transkripcie všetkých jazykov Európy či dokonca sveta…

V roku 2016 napr. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV (JÚ ĽŠ) v rámci „projektu Norma a jej kodifikácia skúmal „prax a problémy jazykových redakcií slovenských periodík“ s tým, že sa práve venuje „problému prepisu historických mien z uhorského obdobia“ (e-mail do LT, 16. 9. 2016). Naozaj na hlavu obrátený postup(!) – zisťovanie názorov namiesto svedomitej vedeckej práce (ktorá, isteže, môže využívať aj excerpciu jazykovo najkvalitnejších časopisov, ako aj napr. riešenia aplikované v Encyklopédii Slovenska, 1977 – 1981). Ak malo ísť o sociolingvistický výskum, či skôr prieskum, vyvoláva to nielen prekvapenie, ale až zdesenie, že by redakcie, ktoré majú zväčša nízku jazykovú úroveň a ktoré už dnes vo veľkom prepisujú historické mená do transkripcií okolitých jazykov, mali „spoluurčiť“ zmenu explicitného spisovného úzu, ktorý úspešne využíva slovenskú transkripciu (napr. Zičiho palác, a nie Zichyho palác). Veď mnohé z redakcií už dnes (zámerne) dôsledne prepisujú aj slovenské historické názvy miest z okolitých štátov, ktorým rozumieme (Soľnohrad na Salzburg, Päťkostolie na Pécs, Pasov na Passau, Vyšehrad na Visegrád, Miškovec na Miškolc, Krakov na Kraków, ba dokonca Viedeň na Wien).

A tak namiesto toho, aby sa normotvorcovia usilovali o postupné eliminovanie neslovenských slov, ktorých je v slovenčine nemálo, ako nástupište popri nástupisko, učilište popri učilisko, okamžik popri okamih, zdarma popri zadarmo atď., zámerným alternovaním normy otvárajú dokorán dvere najmä nízkej jazykovej úrovni bulvárnej tlače a elektronických médií, ktoré zase na revanš všetky tie jazykové „skvosty“, samozrejme, v ich neslovenských alternatívach, šíria medzi ľuďmi, a, z čoho je človeku do plaču, aj medzi mladou generáciou. (Vari sa nevrátia do slovenčiny aj slová cvičište, lovište či popravište, ktoré už boli v SSJ, a našťastie v KSSJ nie sú.)

Nie všetci jazykovedci, ako to sporadicky dokladajú na konferenciách či v odbornej tlači, sa s týmto „moderným trendom“ stotožňujú. Aj preto je najvyšší čas, aby sa práve jazykovedci, ktorým záleží na kultúrnosti a kultivovanosti spisovnej slovenčiny, proti tomuto nezdravému trendu postavili.

Spisovný jazyk je najvzácnejšie dedičstvo predkov, je to najzákladnejší a jediný nesporný znak národného spoločenstva. Je unikátnym dorozumievacím prostriedkom, bez ktorého sa nedá kultúrne žiť, porozumieť si a komunikovať tak, aby sme sa navzájom zušľachťovali, poľudšťovali. A je to aj nezameniteľný nástroj, prostriedok i významový a obsahový prvok tvorby slovesného umenia, ktoré má schopnosť byť nositeľom krásy, humanizmu, tradície a identity, bez ktorých sa človek cíti vykoreňovaný, odcudzený.

Aj preto má JÚĽŠ okrem jazykovedných úloh, skvalitňovania noriem spisovného jazyka a tvorby lexikografických diel aj výnimočné edukačné poslanie – šíriť jazykovednú osvetu, metodicky vplývať na žalostnú jazykovú prax slovenčiny vo verejnom priestore, vrátane pôsobenia na elektronické médiá i bulvárnu tlač, ako aj na skvalitňovanie školského systému v oblasti výučby slovenčiny, v čom má ozaj nemalý deficit.