Zaujímavý pokus o portrét (Na margo televíznej premiéry filmu Válek)

392

ROMAN MICHELKO

V ostatnom čase sa akoby pretrhlo vrece s dokumentmi mapujúcimi našu nedávnu minulosť. Bohužiaľ, značná časť týchto filmových opusov spĺňa označenie trápne politické agitky, ako napríklad tie spod režisérskej taktovky trojice Zuzana Piussi Od Fica do Fica, Tereza Nvotová Mečiar či Mariana Čengel Solčanská Únos. Aj preto je veľmi dobré, že éra angažovanej kinematografie sa pomaly končí a k slovu sa dostávajú aj tvorcovia, ktorých zámerom je hľadať pravdu, nie nadbiehať poklesnutému vkusu extrémne pokryteckej a morálne skompromitovanej bratislavskej kaviarne.

Film Patrika Lančariča Válek je z iného súdka. Autorom celkom iste nemožno vyčítať, že by ich prvotným zámerom bolo naplniť akési politické zadanie. Miroslav Válek bol veľmi zaujímavá, v istom zmysle aj rozporuplná postava, ktorá pôsobila v značne komplikovanom období takzvanej normalizácie. Lančaričov portrét mal podstatne širšie ambície, než len vykresliť tragédiu geniálneho básnika, ktorý si zadal s mocou a v normalizačných časoch sa usiloval uplatňovať stratégiu menšieho zla. Zámerom tvorcov bolo vykresliť Miroslava Válka v komplexnosti.

Autori začínajú Válkovým debutom v regionálnom periodiku ešte v čase pred Februárom 1948. Už v jeho juvenilných poetických pokusoch sa ukazovalo, že na slovenskú literárnu scénu vstupuje autor s jednoznačným talentom. Film ďalej mapuje jeho komplikované postavenie po Februári 1948, keď doplatil na politickú angažovanosť svojho otca – funkcionára Demokratickej strany. Veľmi komplikované hmotné pomery ho potom akosi logicky viedli k ľavicovým hodnotám, ktoré mu boli vlastné po celé obdobie verejného pôsobenia.

Film následne chronologicky mapuje jeho verejné angažmán, vedenie dnes už kultovej redakcie Mladej tvorby, jeho schopnosť a ochotu postaviť sa za jej autorov, využívanie svojho vplyvu pri hasení excesov viacerých mladých autorov. Druhá línia filmu sa zase zaoberá jeho veľmi pohnutým osobným životom. Viaceré osobné tragédie, tragická smrť prvej manželky Marianny, sestry básnika Jozefa Mihalkoviča, a následné komplikované, nešťastné a nenaplnené manželstvo s literárnou vedkyňou Zorou Zorinovou, dcérou významného sovietskeho politika a diplomata (pod vplyvom duševnej choroby spáchala samovraždu), umožňujú hlbšie pochopiť démonov, čo ráňali citlivú básnikovu dušu. Veľkým bonusom filmu sú osobné spomienky jeho spolupútnikov, ktoré z rozličných uhlov sprítomňujú jeho komplikovanú osobnosť.

Najväčší problém však nastáva práve pri výbere respondentov. V zásade nič nemožno namietať proti svedectvám jeho dcéry z prvého manželstva Miroslavy Vallovej ani jeho synovca či nevlastného syna Andreja. Aj keď tieto výpovede sú čiastočné kakofonické, Válek si do konca života nebol schopný vytvoriť dobrý vzťah s adoptívnym synom Andrejom. Je dobré, že aj tento rozmer jeho života tvorcovia filmu zaznamenali. Tým sa však chvála na výber respondentov končí. Ľudia, ktorí komentovali zástoj Válka čoby ministra, člena najužšieho vedenia KSS, sú okrem malých výnimiek (napríklad Viliam Plevza a Peter Colotka) takpovediac z iného brehu. Ak máme byť objektívni a neutrálni, viac-menej pozitívny pohľad na Válka prezentovali aj Pavol Hammel a Marián Varga, ktorému Válek osobne veľmi pomohol – zabezpečil mu dva elektromechanické organy značky Hammond, na ktorých mohol prezentovať svoje interpretačné umenie. V dnešných časoch nerealistická predstava.

Plne legitímne sú aj výhrady Milana Hamadu k Válkovej poézii, predovšetkým k jeho nihilizmu, no, paradoxne, pri hodnotení jeho zbierky Milovanie v husej koži sa s ostatnými respondentmi rozchádza. Obzvlášť oceňujem, že Milan Hamada veľmi čestne povedal, že Válek sa na ňom nikdy nevŕšil za kritickú reflexiu istej časti jeho tvorby. Skonštatoval, že ho nezlikvidoval Válek, ale zlikvidoval sa sám svojimi postojmi.

Výber ďalších respondentov – Jána Štrassera, Milana Lasicu, Martina M. Šimečku ml. či Miroslava Kusého nedáva celkom logiku. So cťou obstál jedine Daniel Pastirčák. Ten Válka skutočne pochopil a vníma ho ako nesporne talentovaného básnika, ktorý napriek tomu, že sa to na prvý pohľad nezdá, nikdy nestratil osobnú integritu.

Naopak, najväčším faulom v celom filme bolo vyjadrenie bývalého šéfa ideologického oddelenia ÚV KSS Miroslava Kusého, ktorého mediálne výstupy z päťdesiatych rokov sa len tak hmýria odkazmi a citátmi z diel súdruha Stalina. Je absurdné, že tento exstalinský ideológ hodnotí osobnosť, ktorej nesiaha ani po členky, veď prešiel premenou z Pavla na Šavla, v značnej miere nedobrovoľne, takmer z donútenia. Veľmi nízku mieru súdnosti prejavuje v pasáži, v ktorej hodnotí vystúpenie Miroslava Válka v perestrojkovom Literárnom týždenníku, keď hovorí, že to prišlo neskoro a že to na vlnách Slobodnej Európy už aj vtedy kritizoval. K tomu je nutná malá poznámka. Miroslav Válek išiel takpovediac proti prúdu v čase, keď pôsobil ako predseda Zväzu československých spisovateľov, mal teda na rozdiel od disidenta Kusého čo stratiť, aj preto je táto Kusého výčitka chabá a falošná. Postavenie Miroslava Válka v normalizačnom ovzduší vtedajšieho Slovenska oživuje bizarná korešpondencia s jeho úhlavným a extrémne dogmatickým rivalom Ľudovítom Pezlárom. Tieto pasáže filmu sú pritom, paradoxne, kľúčové na pochopenie, aké šťastie malo Slovensko a jeho kultúra v tom, že na poste ministra kultúry, ale čo je ešte dôležitejšie, na poste člena predsedníctva ÚV KSS bol jeho protihráčom práve Miroslav Válek. Ak by bol ministrom kultúry človek bez silnej pozície v najužšom vedení KSS, teda ak by bol na poste ministra kultúry subalterný úradníček podliehajúci dogmatickému Pezlárovi, charakter a negatívne dosahy normalizácie v kultúre by sa v ničom neodlišovali od pomerov v Čechách.

Veľmi oceňujem, že film sa venuje aj ďalším dvom kontroverzným veciam, ktoré sú s Válkom neoddeliteľne spojené. Tou prvou je vydanie zbierky Slovo s veľmi problematickou dedikáciou: „Komunistickej strane, ktorá ma učí byť človekom.“ Treba jasne povedať, že zbierka Slovo je umelecky veľmi kvalitná, a pokiaľ ju nevníma respondent lineárne povrchne a plytko, vždy a v každej dobe v nej nájde posolstvo, ktoré tam vždy bolo, ale zakódované, možno aj preto, aby uniklo povrchným cenzorom typu Ľudovíta Pezlára.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v iných veciach aj veľmi neobjektívny kritik Miroslava Válka Milan Lasica v dokumente konštatoval, že v čase vydania sa z princípu odmietol touto zbierkou zaoberať, ale keď sa po mnohých rokoch do diela začítal, musel konštatovať, že to je nesmierne kvalitná poézia.

Ďalším veľkým prínosom filmu je demýtizácia Válkovho zástoja pri rozohnaní Sviečkovej demonštrácie. Ako sa ukázalo, Válek so zásahom proti demonštrantom zásadne nesúhlasil, a práve tento akt arogancie, tuposti a zadubenosti aktuálnej moci bol onou povestnou poslednou kvapkou, ktorá ho primäla k abdikácii na post ministra. Je fakt, že najvyššie stranícke orgány mu bezprostredný odchod z pozície neumožnili, keďže by bolo úplne jasné, že tento akt by bol výrazom verejného protestu proti zákroku. Bohužiaľ, práve politická mytológia, ktorá okolo Sviečkovej demonštrácie vznikla, nemá s realitou takmer nič spoločné a prezentovanie Válka ako hlavného aktéra či organizátora je asi najväčšou krivdou, ktorú novodobí „revolucionári“ páchali a páchajú pri vytváraní skrz-naskrz falošného a nepravdivého obrazu Miroslava Válka ako človeka a politika.

Film Válek sa pozitívne vymyká z toho, čo nám v takmer neonormalizačnom ovzduší predkladajú angažované filmárky. Pokus o plastické, viacrozmerné a pomerne objektívne zhodnotenie Válka ako verejnej postavy, talentovaného básnika a širokospektrálnu osobnosť nemožno tvorcom uprieť. Škoda len, že výber respondentov, ktorí hodnotili a reflektovali Válkov zástoj, nebol objektívnejší, reprezentatívnejší a šťastnejší.

Napriek tomu je dobré, že dokument Válek nakrútili a že ho relatívne skoro po kinopremiére uviedli aj na pôde verejnoprávnej RTVS. Kiežby naši producenti v tejto dramaturgickej línii naďalej pokračovali a zmapovali aj ďalšie zaujímavé osobnosti a udalosti našich najnovších dejín.

Titulná foto: internet