Zbohom profesorke slovenčiny

253

Ako pätnásťročný som sa ocitol v Liptovskom Hrádku na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej, odbor slaboprúd – meracia a riadiaca technika… Teda na prvej križovatke medzi technickými a humanitnými profesiami. Vidiecky chlapec z Hornej Nitry na Liptove, v internáte medzi zdatnejšími a silnejšími chlapcami, ďaleko od matky, od bratov…

Pomedzi školské lavice po zelenom linoleu sa prechádza elegantná štíhla bruneta, oblečená vždy v nohavicovom kostýme, zaľúbená do lyžovania a literatúry, najmä do básní. Napokon, na Pedagogickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika ju učil i básnik František Andraščík. Stala sa mojou triednou, ako slovenčinárka založila recitačný krúžok, a tak recitujem i ja: „Ja ti nič nevyčítam. / Teba každý ľúbi. / Tebe to všetci vyčítajú z ruky: // Keď usmeješ sa, / vyjdú dúhy pávov / a tam, kde stúpaš, rieky pramenia. / Obilie žltne. / Slama na klobúky / práve dozrieva. / Ale ja stále chodím s nepokrytou hlavou, / plnou trápenia“ (M. Válek: Slnko).

Medzitým sa odohralo to, čomu hovoríme život. Dvadsaťšesťročný sa žením. Občas jej napíšem… Občas mi napíše ona. Eva G. žije v Liptovskom Mikuláši s matkou v jednom byte. Obe sú na dôchodku, umrie jej matka. Občas jej zatelefonujem. Debatujeme o Rúfusovi, Laučíkovi, o Válkovi, o politike – vtedy to v slúchadlách iskrí… Trúfalo jej do slúchadla recitujem básničku Odísť. To je pekné, povie. Teším sa.

Na jar tohto roku mi prezradí, že je chorá. Chodí na chemoterapiu…

Telefonujeme si… Neviem jej pomôcť… Koncom októbra mi príde správa od spolužiačky: Umrela profesorka Eva Gajdošová, pohreb bude v Liptovskom Mikuláši 27. 10. 2018 o 14.00.

Deň nato mám narodeniny…

Vyťahujem fotografiu z roku 1967. Bratislava, nábrežie pri Dunaji. Na múriku sedí naša 24-ročná profesorka Eva Gajdošová, tam pod ňou plynie Dunaj, rieka podobná životu. Je to naša triedna Eva, ktorá nás priviedla k veľtoku zvanému život a učila nás, ako sa v ňom neutopiť… Zbohom, pani profesorka. Dovidenia, Eva…

Ak dovolíš, niekoľko veršov nazvaných Odísť venujem Tebe. Za nás, Tvojich študentov…

 

Odísť

Triednej Eve Gajdošovej (1943 – 2018)

Odísť, tak ako jesenný list,

skĺznuť pomedzi konáre,

zošuchnúť sa popri kmeni,

pristáť na zemi,

splynúť s ostatnými listami…

Šuchotať spolu s nimi,

nechať sa prikryť snehom,

premlčať sa až k jari,

a potom sa ticho vrátiť

ako kvet.