Zelený Anton (Úryvok z pripravovanej knihy Slovensko – krajina plná tajomstiev, Život na koľajniciach)

215
Ďalšia dobrodružno-náučná kniha zo série “Slovensko – krajina plná tajomstiev”, ktorej cieľom je hravým spôsobom, prostredníctvom príbehu osadeného do súčasnosti, priblížiť čitateľovi krásy Slovenska. Predstaviť mu históriu i technické pamiatky dokumentujúce bohaté dejiny železničnej dopravy na našom území. Oboznámiť ho so zaujímavými povolaniami, ktoré môžu byť v súčasnosti na ústupe, ale ktoré zanechali výraznú stopu v našej histórii. V knižnom príbehu pred očami čitateľa zasväcuje železničiar na dôchodku svojho zvedavého synovca do tajov života na koľajniciach. V osobe strýka sa prelína silný osobný príbeh človeka s príbehom železnice, ktorý zahrňuje rôzne svety viacerých generácií. 
“Budete prekvapení, koľko zaujímavostí je na železniciach! A to to možno ani nie ste najmladší. Pre dnešné deti prevažne vozené v autách je cesta vo vlaku zážitkom. Doprajme im ho s pridanou hodnotou, ktorou je táto knižka. Publikácia je aj vhodným darčekom pre akékoľvek deti či dospelých z celého sveta, ktorí prostredníctvom paralelného anglického textu objavia naše menej známe poklady. Hodnotný obsah s príbehom plným zaujímavostí sa spája s nádhernými a názornými ilustráciami. Kniha takto všestranne propaguje najekologickejší druh dopravy, o / v ktorom si každý môže aj čítať….”, hovorí Milan Kolcun, sprievodca Košicami a spisovateľ.

 

O chvíľku sa v diaľke objaví mohutný zelený parný rušeň. Davom prebehne vlna nadšenia. Rušeň je skutočne obrovský a narobí veľa hluku, napriek tomu pôsobí veľmi elegantne. Tmavý zelenomodrý náter so žltými linkami a čierno-červené kolesá pripomínajú Jankovi uniformu. Vpredu na červenej tabuľke sa vyníma jeho číslo: 486 007. Peter si spomína, že keď pred pár mesiacmi navštívil kamaráta Dušana Vaňka vo Výhrevni Vrútky, Dušan mu rozprával, čo pripravujú pre Zeleného Antona. Hoci bol rušeň pred desiatimi rokmi pri príležitosti 150. výročia železníc zrekonštruovaný, nie všetko sa vtedy podarilo vrátiť do pôvodnej podoby. Preto ho teraz čakal nový náter a úprava časti kotla. Dobrovoľníci zo Spolku Výhrevne Vrútky strávili pri úprave rušňa veľa času. Vďaka ich obetavosti je Zelený Anton teraz presne taký, aký bol v roku 1936, keď ho vyrobili.

Janko nevie odtrhnúť zrak z blížiaceho sa Zeleného Antona. Už je tak blízko! Zrazu sa otvoria dvere a na Petrovo veľké prekvapenie z rušňa vystupuje Dušan Vaňko. So širokým úsmevom zdraví Petra i Janka. Janko je nadšený a snaží sa od uja Vaňka vymámiť rôzne zaujímavosti o Antonovi. „No, dnes je tu Anton hlavne na parádu,“ konštatuje ujo Vaňko. Keď vidí Jankove spýtavé oči, usmeje sa a pokračuje: „Parné rušne tohto typu boli vyrobené preto, lebo nám chýbali silné mašiny, ktoré by zvládli utiahnuť ťažké rýchliky medzi Košicami a Žilinou. Najmä na náročný úsek medzi Spišskou Novou Vsou a Liptovským Mikulášom už staršie rušne kvôli prudkému stúpaniu nestačili.“ Janko sa dozvedá, že vo svojej dobe bol Zelený Anton najsilnejším rušňom v Európe. Po koľajniciach dokáže uháňať rýchlosťou až 110 km/h a v dobe jeho najväčšej slávy museli jeho obrovskú pec obsluhovať až dvaja kuriči. Veľmi ľahko sa totiž mohlo stať, že by si jeden kurič ruky presilil a nemal by kto prikladať do ohňa.

Ujo Vaňko Jankovi prezradí, že z deviatich rušňov tohto typu, ktoré boli vyrobené, sa po vyradení z prevádzky zachovali iba dva. Jeden z nich v roku 1971 putoval do púchovskej panelárne, kde slúžil ako vykurovací kotol. Po rôznych peripetiách nakoniec skončil v starostlivých rukách nadšencov z Vrútok, ktorí ho opäť postavili na nohy, presnejšie na kolesá. No a výsledok ich snaženia vidí Janko pred sebou. Janko neveriacky krúti hlavou. „A čo ten druhý rušeň?“ vyzvedá. „Ten sa nachádza v depozitári Múzejno-dokumentačného centra v Bratislave a slúži ako zdroj náhradných dielov pre opravy Zeleného Antona,“ vysvetľuje ujo Vaňko. Janko je celý uveličený. Cíti sa poctený, že môže Zeleného Antona vidieť v celej jeho kráse. Je to skutočný unikát.

Ujo Vaňko sa po chvíli musí rozlúčiť, pretože ho čakajú povinnosti. Peter a Janko sa presunú k piatim zvláštnym vozňom, ktoré v sebe určite ukrývajú nejaké tajomstvá. A ak nie tajomstvá, tak aspoň zaujímavosti.

Najstarší vozeň je z roku 1930. Je to salónny vozeň Aza 1-0080. Bol vyrobený k 80. narodeninám prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. „Československo vzniklo pred sto rokmi. Ale kde žili naši predkovia predtým?“ zamyslí sa Janko. „Ako ktorí,“ odpovie Peter. „Tí, ktorí žili na tomto území, boli súčasťou Rakúsko-Uhorskej monarchie, v ktorej vládol cisár.“ Peter ďalej vysvetľuje, že po prvej svetovej vojne sa v Európe veľa zmenilo. Veľké Rakúsko-Uhorsko, do ktorého patrilo územie dnešného Slovenska, Česka, Rakúska, Maďarska a ďalších štátov, sa rozpadlo. Vznikli samostatné republiky, na čele ktorých už nebol cisár, ale prezidenti. Slovensko vtedy nebolo samostatným štátom, ale súčasťou Československa. A jeho prezidentom bol Tomáš Garrigue Masaryk.

Janka veľmi zaujíma, ako cestoval náš prvý prezident. Zvedavo nakukuje do vagóna. Elegantný tmavomodrý vozeň so zlatými linkami je rovnako elegantný aj vnútri. Keďže vozne prezidentského vlaku sú veľmi staré a majú veľkú historickú hodnotu, návštevníci nemôžu vojsť dovnútra. Preto Janko s Petrom, rovnako ako ostatní zvedavci, obdivujú interiér vagóna cez otvorené okná. Jedáleň s prestretým stolom je obložená drevom. Pani z pražského múzea návštevníkom vysvetľuje, že Masarykov vozeň bol konštrukčne veľmi moderný. Na rozdiel od starších vozňov, ktoré boli z dreva, mal tento vozeň celokovovú konštrukciu. Súčasťou vybavenia vozňa boli aj dvojité okná, vykurovanie a vodovod s teplou vodou. Vozeň bol schopný dosiahnuť rýchlosť až 140 km/h.

Ilustrácie: Zuzana Fusková