Čítajte z knihy o spisovateľoch v anekdotách aj v karikatúrach!

32

VYDAVATEĽSTVO ŠTÚDIO HUMORU, SATIRY atď. a autori Jaroslav Rezník + Milan Stano pozývajú na prezentáciu knihy SPISOVATELIA V ANEKDOTÁCH s podtitulom LITERÁRNE KLEBETÁRIUM. Podujatie sa uskutočnilo v stredu 10. júla 2019 popoludní hodine v RESTAURANT POHODA – PARK na Majakovského ulici č. 9 v Bratislave a súčasťou prezentácie bolo nielen vystúpenie autorov, ale aj kultúrny program.

Zo spomínanej knihy na ukážku ponúkame úvod a hrsť anekdot Jaroslava Rezníka a pár ilustrácií Milana Stana. Pripomíname, že sú z knihy, ktorá určite poteší a zabaví zároveň a ktorú môžete aj s venovaním autorov získať na predmetnej prezentácii. Ozaj, viete, že kniha obsahuje až 302 anekdot a 239 karikatúr?! Viacero z nich budete môcť čítať a vidieť aj v Čítaní na pokračovanie od piatka 12. 7. poobedia aj na našom portále.

Jaroslav Rezník
Milan Stano

Niekedy v máji roku 1991 v archíve Spolku slovenských spisovateľov by sa to dalo zistiť presne na deň som cestoval zo Slovenského raja, konkrétne z Čingova pri Spišskej Novej Vsi, zo stret­nutia s českými a moravskými spisovateľmi. V kupé rýchlika nás celou cestou zabával vtipnými historkami z osobného i verejného života slovenských spisovateľov známy literárny vedec a dlhoročný riaditeľ Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied, dnes už nebohý Karol Rosenbaum. Literárny historik Cyril Kraus, ktorý nás medzitým už tiež opustil, ho v príhodnej chvíli krátkej odmlky oslovil. Karol, daj to na papier! A Karol Rosenbaum s úsmevom odvetil: Viete, už som to skúšal vari štyrikrát, ale, páni, nie je to ono, ako keď to bezprostredne rozprávam.

Táto nenápadná historka z uháňajúceho vlaku mi istý čas chodila po rozume a dráždila ma ako neotvorená fľaša vína do patiny oblečenú vývrtku. No ako to už býva, čoskoro som na ňu zabu­dol. Ozvala sa znova až o tri roky v Klube slovenských spisovateľov v Bratislave na jednom z priateľských posedení. Tak ako nemám rád uviaznutú rybiu kosť v krku, či kolesá auta v snehovom záveji, nemám rád ani uviaznutý rozhovor. Preto som porozprával zo tri-štyri vtipné historky a príbehy zo života slovenských spisovateľov, ktorých som bol svedkom alebo aktérom, prípadne som ich počul od priamych účastníkov. Vtedajšiemu šéfredaktorovi Slovenských pohľadov, čiže šéfredaktorovi najstaršieho literárneho časopisu v Európe a možno aj na svete, Milanovi Ferkovi sa to tak zapáčilo, že ma pohotovo oslovil: Jaro, napíš to do Slovenských pohľadov! Pod vplyvom asi štyroch fernetov som celkom zabudol na predchádzajúce márne úsilie Karola Rosenbauma a Milanovi Ferkovi som to sľúbil. Aj názov rubriky som hneď vymyslel Literárne vtipárium. Pôvodne som predpokladal jej ročnú životnosť. Pretiahla sa však na celé tri roky a získala si povesť takej domácej literárnej delikatesy, že Slovenské pohľady si začali kupovať aj čitatelia, ktorí dovtedy ani nevedeli, že taký časopis existuje.

Zásluhou vytrvalého vyhľadávača dobrých, vtipných, ús­mevných, spomienkových i historicky objavných kníh, ktorým je už vyše štvrť storočia Štúdio humoru a satiry rovnomenného vydavateľstva maliara Milana Stana, táto zbierka vtipných príhod zo života slovenských literátov dostala teraz knižnú podobu i troška pozmenený názov – Literárne klebetárium. To preto, lebo v priebe­hu posledných rokov som zistil, že niektoré príbehy a udalôstky sa začali šíriť už ako klebety. No a keďže klebety sú nesmrteľné, márne je proti nim bojovať. Najlepšie sa spacifikujú tak, keď sa im aj oficiálne prikývne, čo týmto robím.

Pravdaže, toto knižné vydanie zbierky je podstatne rozšírené o nové vtipné príbehy a udalosti a kompozične usporiadané do troch cyklov. Rád by som zdôraznil, že nejde o vtipy, anekdoty či fóry vy­myslené anonymným, no stále prítomným národným géniom v nás, ale o skutočné udalosti a humorné príbehy, ktoré sa naozaj stali tvor­com nášho umeleckého slova viacerých generácií, či vtipné repliky, ktoré naozaj odzneli z ich úst. Ja som im dal len písanú literárnu po­dobu. Na druhej strane by som bol rád, keby tieto historky boli aj malým spoločenským holdom a tichým uznaním všetkým nedávnym i súčasným tvorcom nášho umeleckého slova, povedzme takým hol­dom, ako keď niekoho srdečne pozvete na pivo alebo na víno. Len tak na stojáka, ale o to úprimnejšie.

Priznám sa, že rukopis tejto zbierky ľudských príbehov z nášho nedávneho i súčasného literárneho života mi stál vyše desaťročia v autorskom archíve a už som si myslel, že sa ocitne v mojej pozostalosti. Z podnetu dvoch dobrých priateľov som sa ho rozhodol zverejniť a rozšíriť o cyklus fejtónov Ako vznikala naša abece­da. Vzhľadom na jemný satirický nádych a stráviteľnú iróniu sa vraj do tejto zbierky celkom dobre hodia.

No a tu už je ukážka z prvej kapitoly knihy, ktorá má názovS klasikmi na posiedke alebo Sláva krátkej poviedke.

Čo je najhoršie

Vynikajúci slovenský spisovateľ Ľudo Ondrejov, autor Zbojníckej mladosti, bol aj chýrny rozprávač a vynikajúci spoločník. Priatelia i náhodní spolusediaci počúvali jeho historky priam s posvätným tichom. Na ich konci však najčastejšie vybuchli sýtym smie­chom. Napríklad pri tejto:

„To je vám vždy najhoršie, viete, keď sa do človeka zaľúbia odrazu dve dievčatá – priateľky. Raz-dva prestanú byť priateľkami. Ženy sú také. My muži sme, pravda, iní. Keď sme sa my s kamarátom odrazu zaľúbili do toho istého dievčaťa, jeden druhému sme ho núkali. Ty si ju vezmi, lebo si môj kamarát, vravel som ja.

A kamarát: nie, nie, nech je len tvoja, vari som ti ja horším kamará­tom? Toľko sme si to dievča núkali, až sa vydala za tretieho. Ale to nebol náš kamarát, nepoznali sme ho”.

Možno sa to celkom tak nestalo

Ružomberský rodák, zlatoústy rozprávač Emo Bohúň, autor nezabudnuteľných Zaprášených histórií, patril k tým slovenským spisovateľom, ktorí tvorili s akousi dávkou ľahkosti a s nepredsti­eranou noblesou. Keď raz sedel s priateľmi v bratislavskej kaviarni Krym nad druhým vydaním jeho Zaprášených histórií, jeden z popí­jajúcich, podľa všetkého Juraj Špitzer, mu povedal, listujúc v novej knihe: – Emko môj, nechcem zabŕdať, ale v skutočnosti to tak celkom nebolo, ako to ty popisuješ v niektorých svojich „históriách“… Emo Bohúň si chlipol vína, potom sa pousmial a vykrúcajúc si prstami ľavý koniec hustých fúzov povedal: – Máš pravdu, možno sa to celkom tak nestalo, ale takto je to krajšie…!

A možno aj túz

V posledný aprílový týždeň roku 1969 na autorskom večere Slovesnej jari v Martine akýmsi nevysvetliteľným zázrakom ešte vys­túpili s vlastným dialógom aj Milan Lasica a Július Satinský. Návštevu populárnych hercov – komikov v Martine a Matici slovenskej sme chceli využiť aj na rozhovor, ktorý mal byť publikovaný – a aj bol – v ešte pretrvávajúcom dvojtýždenníku Matičné čítanie. Rozhovor som robil ja a básnik a humorista Milan Lechan. Medziiným sa spýtal Mi­lana Lasicu: – Často vystupujete ako hostia v televíznych programoch Miroslava Horníčka. Čo, podľa vás, znamená Horníček? Je to niečo medzi dolníkom a horníkom? – A Milan Lasica odvetil: – Horníček je jednoducho – eso!

Básnik zostal pokojný

Básnik Ján Smrek sa dožil požehnaného veku – 84 rokov. Po osemdesiatke si však bol zo pár razy oddýchnuť a nabrať síl v špeciálnych zdravotníckych zariadeniach pre vyššie stranícke kádre a národných aj zaslúžilých umelcov všetkých žánrov i pre generálov. Dnes by sme mohli povedať, že pre celebrity, ale nedá sa, lebo väčšina z nich neprejavuje nijakú tvorivosť, iba ak stranícku príslušnosť.

No a v takýchto zariadeniach bola a iste aj je pacientom poskytovaná mimoriadna starostlivosť. Majú jednolôžkovú izbu so všetkým televíznym komfortom a personál, skladajúci sa z výnimočne pekných sestričiek im každú chvíľu príde niečo lahodné ponúknuť pod zub alebo aj na hlt.

V jeden utorok takáto sestrička priniesla básnikovi Jánovi Smrekovi pohár dobre vychladeného plzenského piva. Ako áno, ako nie, náš národný umelec sa troška pozornejšie zahľadel do jej výstrihu pod plášťom, pričom si spomenul na svoje mladšie roky. Ruka sa mu pritom tak zatriasla, že z podnosu zhodil plný pohár piva, len sa tak rozpleštil po podlahe. Sestrička zhíkla, no dokázala zaratovať už len prázdny strieborný podnos. Po treťom výdychu sa majstra spýtala:

– Majstre, čo teraz spravíme…? Básnik Smrek sa pousmial, a na rozdiel od svojich nepokojných ľúbostných básničiek pokojne odpovedal:

– Čo by sme…? Dáme si víno, nie…?