Životné jubileum maliarky Veroniky Rónaiovej

96

Od našej spolupracovníčky Kataríny Ihringovej

Veronika Rónaiová (na ilustračnej fotografii jej dielo Osamelá (Autoidentifikácia), významná slovenská maliarka, oslávila v tomto roku životné jubileum – 70 rokov. Jej miesto na mape slovenskej výtvarnej scény je nespochybniteľné už viac ako štyri desaťročia, avšak prvé oboznamovanie sa s umením má omnoho staršie datovanie. Spája sa s jej otcom, maliarom a grafikom Juliánom Filom (1921 – 2007), ktorý ju najskôr v detstve a potom aj v ranej tvorbe umelecky zásadne ovplyvnil, dokonca v určitej fáze jej maliarskej tvorby ich spojil aj spoločný záujem o formálne zásady hyperrealizmu. Aj vďaka nemu prinášala na nášho umenia témy z bežného, prevažne mestského prostredia.  Do obrazov postupne pretavovala podoby každodenného života, ktoré spočiatku chladného a neosobného dokumentovania života získavali osobnejší, ba až intímnejší rozmer. Práve ten sa stal akousi neviditeľnou niťou spájajúcou jednotlivé diela jej tvorby do pevného celku s jasne premysleným konceptom.

Odborné základy maľby a grafiky získavala aj počas štúdií, ktorými ju sprevádzali ďalšie významné osobnosti nášho výtvarného umenia: najskôr na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave to bol profesor Rudolf Fila (1932 – 2015). Neskôr v štúdiu pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Tu študovala na  oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie u profesorov Oresta Dubaya (1919 – 2005) a Vladimíra Gažoviča (1939). Po dlhšej dobe, kedy sa výhradne venovala vlastnej tvorbe, sa v posledných dvoch desaťročiach sama pedagogicky podieľala na výchove novej maliarskej generácie. Či už to bolo  na Škole umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave, alebo v pozícii docentky na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

Odkrývanie reálneho

V 70. rokoch vrcholil v Európe fotorealizmus a hyperrealizmus, smery pracujúce s fotografickou snímkou, ktorú následne maliari premaľovávali na plochu plátna takým spôsobom, aby sa obraz podobal na fotografiu. Slovenskí umelci reflektovali tento umelecký prúd veľmi okrajovo. Okrem Juliána Fila to bola v tomto období len Veronika Rónaiová, ktorá však dokázala chladnému a neosobnému fotorealizmu dodať citlivý a osobný rozmer. Ten pramenil vo výbere tém, ktorým sa autorka venovala. Či už to bolo odkrývanie bytostných tráum moderného človeka žijúceho v zdanlivom blahobyte veľkomesta, avšak vo vnútornom vyprázdnení (Spomienka, 1974; V úrade, 1975; V trolejbuse, 1976; Vizita, 1977; Všetko v pohybe, 1981), alebo témy reflektujúce pocity a túžby osirelých žien ako je bolesť, smútok a existenciálna osamelosť (Osamelá, 1972; Priateľky, 1975; Portrét matky, 1978/1979; Portrét s kúpeľňou, 1979; Rozchod 1981/1982; Dvojica 1981). Ženy vsadené do interiéru chladného bytu, alebo do neosobného prostredia vlakovej stanice „kričia“ hlbokým smútkom a pocitom opustenia. Krik konkrétnej ženy sa stáva krikom všetkých moderných žien intenzívne prežívajúcich pocit vyprázdnenia. Rónaiová prostredníctvom krátkych fotografických sekvencií ľudského života, prekračuje ich dokumentárny charakter a vďaka ženskej citlivosti a spoluúčasti na videnom obohacuje ich chladný charakter.

Nástupom nového milénia pozorujeme v autorkinej tvorbe snahu o vlastnú rekapituláciu, inventúru predchádzajúcej tvorby, poobhliadnutie sa za minulosťou, pochopenie starého, prostredníctvom ktorého sa rodí niečo nové. Citácia, autocitácia, interpretácia a dokonca apropriácia (privlastnenie) sa stali jej novým umeleckým postupom. Autorka vstupuje do otvoreného dialógu s umením minulosti, ktorého pozícia v dejinách umenia je nespochybniteľná. Z dejín umenia si vyberá inšpiratívne motívy, s ktorými môže viesť rozhovor bez vopred daných pravidiel. Tak ako to urobila s dielom barokového sochára Berniniho. Obrazy ako Hommage á Bernini, 1990 a Pamäť extázy, 2001 sa stali symbolom historického premostenia, ale aj symbolom moderného ženstva, emotívnosti a vrúcnej empatie.

Podobný návrat sledujeme aj v dielach, v ktorých si apripriovala reálne diela otca Juliána Fila. Spočiatku pre dialóg otca a dcéry  využívala veľkoplošné fotografie otcových diel, do ktorých vstupovala maliarskym gestom. Následne posunula tento dialóg o úroveň vyššie, keď vstúpila svojim maliarskym zásahom do originálneho diela Juliána Fila. Príbeh, ktorý začal jej narodením, rozvíjal sa počas detstva a mladosti prežitej v otcovej blízkosti sa naplnil jej maliarskym gestom, ktoré „vpísala“ do otcovho obrazu. (Pocta Juliánovi Filovi, 2008; Dvojhlas, 2008; Výmena, 2010)

Myšlienkové kompresie

Kompresia, alebo zmenšenie, stlačenie objemu. Pojem patriaci skôr do jazyka IT, než do jazyka vizuálneho obrazu sa  stal v posledných rokoch synonymom Rónaiovej tvorby. V nej novým autorským spôsobom utvára obraz, pri ktorom dochádza k vrstveniu už existujúcich námetov starších diel, ktoré sú následne prekryté novými námetmi. Tie sú akoby stlačené do jedného obrazového priestoru – do jednej kompresie. Spojením starých a nových prvkov vzniká umelecká kompresia pripravená na vzájomný dialóg a následnú interpretáciu, pretože komprimovaním námetov obraz vstupuje do nových významových kontextov. Komprimáciu použila napríklad pri olejomaľbe Osamelá (Autoidentifikácia, 2006), v ktorej zobrazila tri vlastné autoportréty. Tri podoby autorky, tri podoby ženy, zachytené v inom čase a iným médiom utvárajú novú obrazovú kompresiu, ale predovšetkým súčasnú osobnosť Veroniky Rónaiovej – maliarky, matky, manželky – ženy.

Tvorba Veroniky Rónaiovej je bohatá, mnohovrstevnatá a schopnosťou citlivej reflexie ľudského prežívania aj ojedinelá a výnimočná v našom výtvarnom kontexte. Túžba neustále napredovať, rušiť zaužívané koncepty a prekračovať striktné hranice je to, čo autorku charakterizuje. Jej kráčanie po tvorivej ceste stále pokračuje…