Zomrel bývalý predseda a čestný predseda SSS Miroslav Bielik Smútočná rozlúčka 27. 7. 2021 o 14.30 v Dome smútku na Národnom cintoríne v Martine

1245

Dnes ráno prišla smutná správa. Ako informuje TASR, vo veku 72 rokov zomrel po krátkej ťažkej chorobe vo štvrtok 22. júla dlhoročný predseda Spolku slovenských spisovateľov, básnik, prozaik, bibliograf, editor a bývalý pracovník Matice slovenskej Miroslav Bielik (na fotografii).

Informovali o tom tajomník Spolku slovenských spisovateľov (SSS) Štefan Cifra a hovorkyňa Matice slovenskej (MS) Veronika Grznárová.

„Spolok slovenských spisovateľov v Miroslavovi Bielikovi stráca činorodého, oduševneného človeka, ktorého záslužná činnosť najmä v oblasti podpory slovenskej pôvodnej literatúry a spolupráce s našimi krajanskými i zahraničnými spisovateľmi zostane v trvalej pamäti,“ povedal Cifra.

Slovenský literárny ústav MS, ktorého riaditeľom v národnej inštitúcii M. Bielik pred odchodom do SSS bol, doplnil, že v Bielikovi stráca súčasná slovenská kultúra, literatúra i matičné hnutie jednu zo svojich najvýznamnejších osobností.

Smútočná rozlúčka so zosnulým bude v utorok 27. júla 2021 o 14.30 v Dome smútku na Národnom cintoríne Martine. Konať sa bude s dodržiavaním aktuálnych protipandemických opatrení.

Viac tu: https://www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk/news/zomrel-spisovatel-miroslav-bielik-dlhorocny-predseda-sss/

Keď sa Miroslav Bielik v roku 2019 dožíval životného jubilea, redakcia magazínu SLOVENSKO (vydávala Matica slovenská) priniesla medailón o jeho živote a diele, ako aj rozhovor. Vďaka dobrej spolupráci kultúrnych inštitúcii publikujeme na tomto mieste celý článok.

Od Ostrého Grúňa k Veľkému Dunaju                                                                   (Predseda Spolku slovenských spisovateľov Miroslav Bielik jubiluje)

Keď jubiluje básnik, gratulovať mu prichádzajú okrem ľudí aj jeho verše. Keď jubiluje predseda najstaršieho spisovateľského spolku u nás – Spolku slovenských spisovateľov, rady gratulantov sa zákonite rozrastajú. Keď jubiluje matičiar – lebo prakticky celoživotne ním náš jubilant je, pridáva sa v prenesenom význame aj veľká časť národnej histórie. No a nechýba, pravdaže, ani náš magazín, ktorý Miroslavovi Bielikovi praje všetko to, čo k dobrému životu aj patrí.

Básnik, prozaik, editor a organizátor spisovateľského života Miroslav Bielik sa narodil 15. apríla 1949 v Ostrom Grúni (okres Žarnovica), žije striedavo v Martine a Bratislave. Študoval na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici a  na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Dlhodobým pôsobiskom mu bola Matica slovenská. Začínal ako bibliograf, neskôr bol riaditeľom Slovenskej národnej knižnice (vtedy ešte súčasti Matice), vedeckým tajomníkom, správcom a prvým podpredsedom MS, riaditeľom Národného inštitútu slovenského jazyka a literatúry a napokon aj Slovenského literárneho ústavu. V rokoch 2013 a 2017 bol členskými zhromaždeniami Spolku slovenských spisovateľov (SSS) zvolený za jeho predsedu a je ním podnes. Na tomto poste sa zaslúžil o potrebné oživenie činnosti spolku a rozvinul medzinárodné vzťahy s partnerskými organizáciami v Európe. Okrem iného inicioval Kongres slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou v Trenčianskych Tepliciach (2016);  spoluorganizuje aj viaceré už tradičné podujatia, napríklad Vydavateľské dni SSS, Tatranská literárna jar, Slovesná jar, ktoré v mnohom „vyvolal“ na svetlo literárneho sveta… Spolu s básnikom Radomirom Andrićom, bývalým dlhoročným predsedom Združenia spisovateľov Srbska, sa zaslúžil o iniciovanie a realizáciu medzinárodného projektu Veľký pán Dunaj, v rámci ktorého desiatka podunajských štátov vydáva antológie poézie klasikov o európskej veľrieke – v preklade do 9 jazykov – a plánoval vydať aj antológie ľudovej slovesnosti a súčasnej poézie na túto tému. Dostávame sa k jubilantovej vlastnej tvorbe.

Básnik kontemplácie – prozaik otázok                                                                   

Knižne debutoval básnickou zbierkou Čas je tichý posol mysle (2003), už o dva roky po nej mu vyšla kniha básní, básnických a filozofických úvah Nepatrný pohyb po naklonenej rovine a o ďalšie štyri vydal verše v bibliofilskom vydaní Ku koncu jedného x-ročia (2009). Knižne vyšiel aj dvojjazyčný výber z Bielikovej poézie v slovenčine a v srbčine Aj keby som nebol/I kada ne bih bio (2012). Hoci času je zúfalo málo – ako si zvykne predseda SSS povzdychnúť hlavne v súvislosti s vyčerpávajúcim hľadaním riešenia problémov okolo spisovateľského sídla v Bratislave, s ktorým sa „borí“ posledné roky – Bielik má stále čo povedať ako básnik, o čom presvedčil básňami z pripravovanej zbierky v Literárnom týždenníku v apríli tohto roku. Etabloval sa aj ako prozaik, a to nie hocijaký. Dôkazom je románový diptych o hľadaní odpovedí na základné otázky ľudskej existencie, života a jeho akceptovaní reality www.skutočnosť.com. Benátky diptych I. Kniha prvá: Neistý čas, isté miesto (2007), Neskutočnosti. Benátsky diptych II. Kniha druhá: Neisté miesto, istý dej (2010). Podobná štruktúrou, témou a výstavbou je aj dilógia Kaleidoskopis: Záplava ne/skutočnosti, ktorá obsahuje poltucet netuctových románových noviel. Napospol neľahké čítanie, no inšpiratívne, nútiace človeka dumať a hľadať. V sebe i vôkol seba.

Krstná rieka, hory a Pohronci                                                                           

Miroslav Bielik veľmi pozorne zostavil dve monografie jeho srdcu blízkej rodnej doliny pod Vtáčnikom – Kľakovská dolina: Od Žarnovice po Vtáčnik (2005) a Kľakovská dolina: Od Hrona po Vtáčnik (2015). Kto pozná jeho rýdzi vzťah k rodisku, ani sa nečuduje. Na vysvetlenie aspoň pár slov z rozhovoru s dlhoročným kolegom od pera (aj od „meča“), podpredsedom SSS Petrom Mišákom, s ktorým ho napríklad spájajú aj vysokoškolské roky, aj časť rokov matičného pôsobenia. Na Mišákovu otázku, ako sa cíti „Pohronec“ Bielik, odpovedal: „Keďže pochádzam spod Vtáčnika, teda z Kľakovskej doliny, ktorou preteká kľukatý Kľakovský potok a v Žarnovici sa pripája k Hronu, nuž asi by som sa mal cítiť ako ,Prihronec‘. Ale aj mikroregión Kľakovská dolina je súčasťou regiónu stredné Pohronie, nuž je to tak, že som s Hronom ako krstnou riekou. Pravda, z rodiska mám bližšie na Vtáčnik ako k Hronu do Žarnovice, skôr chodím po úbočiach a hrebeňoch hôr (okrem slovenských Bielik napríklad vystúpil aj na Mont Blanc – pozn. redakcie) než popri riekach a nie som pltník, ani prievozník. Lenže keď sa zadívam z rodiska do diaľky k velebnému Kmeťovmu Sitnu a zavetrím vlnenie našej rieky, ťahá ma to z kopcov do sveta. Zrazu je z Hrona vábivá Hronka (nemôžem nespomenúť Kuzmányho i Moysesa), a pri pomyslení na Hronského i Švantnera, roduverných Pohroncov, cítim sa tu súčasne vo svete i doma. Pritom ma napĺňa hrdosťou, že môžem aspoň chvíľu potichu kráčať po stopách uvedených Pohronských bohatierov.“ No vidíte – a je to aj o tvorbe a literatúre, spisovateľoch a vzoroch… Nabudúce – a nemusí to byť len pri ďalšom jubileu – sa môžeme na dlhšie pristaviť pri „nadškrtnutom“ Františkovi Švantnerovi…

Žiaľ, smutná správa, ktorá nás navštívila vo štvrtok 22. 7. 2021 ako nepozvaný hosť, nám už neumožní osobné stretnutia s Miroslavom Bielikom. Dlho sa však budeme stretávať so spomienkami naňho. Dlho budeme hľadať v hĺbkach jeho poézie dobré myšlienky, pohľady na večnosť, ale aj na skutočné hodnoty ľudského bytia a súvislosti existencie človeka vo vzťahoch intímnych aj širších. Ako napríklad v nasledujúcich veršoch z pripravovanej zbierky Čas večne prítomný.

Česť pamiatke a pokoj duši Miroslava Bielika.

Miroslav Bielik

MARGINÁLIE

Môj dávny kolega, profesor filozofie, pri odchode do dôchodku,

vyrovnaný s osudom človeka dvadsiateho storočia,

odhodlaný vrchovato ho naplniť v rokoch po miléniu

štúdiom prameňov, encyklopédií, spisov, nahromadených kníh,

ktoré si odkladal na ten čas, keď konečne pristúpi k syntéze

a objavnému zhodnoteniu poznávaného,

žiaľ, skonal po nedlhom čase s otvorenou knihou kníh.

Druhý môj kolega, bibliograf, básnik, prozaik,

okrem iného znalec miestopisu, prezradil mi pred rokmi zámer,

že na dôchodku poputuje z mesta do mesta,

z obce do obce, spozná a popíše každý kút vlasti

ako pútnik, kardinálom nazvaný, človek na cestách zeme.

Stretol som ho už s ôsmimi krížikmi na chrbte.

Neustal, len s vernou paličkou spoznal, kam už nedôjde.

 

A ja, ani som sa nenazdal, nerozlíšil deň pracovný

a deň sviatočný, nenašiel som s dôchodkom žiadne predsavzatie.

Nechápem ako môže byť  dôchodca v blízkom jazyku

upokojenec, keď myseľ je ešte viac nepokojná,

a práca ostáva , Hviezdoslavom ospievaná, ó, práci česť…

Viem, že neprečítam všetky nazbierané knihy,

neobjavím božskú časticu, nerozlúštim kód Biblie,

ani len tajomstvá rodného kraja.

Nedokončím rozpísané rukopisy

a nedôjdem ani k troskám Noemovej archy.

Tak zbohom, veda, zbohom eposy a epopeje,

romány a príbehy, ktoré končia nekonečne.

Poputujem ešte svetlom verša tam,

kde zotmeli sa iných predsavzatia.

 

VŠETKO JE V PORIADKU

 Ako Mliečna cesta / na širokej klenbe letiacich oblakov, /

ako pravdivá skutočnosť po prudkej horúčke, /

tak žiari a svieti / mi v duši, čo po svetle túži, / oslobodenie človeka

József Attila

 

Zdá sa, že všetko je v poriadku

Všetko je v poriadku!

Zelený dážď nepriniesli

sťahovaví vtáci

Uzimení prestupujú z nohy

na nohu

Zatiaľ ornitológovia na kostolných

vežiach

s vykŕmenými poštovými holubmi

posielajú

správu za správou

Všetko je v poriadku …

 

Z akéhosi starodávneho ampliónu

zaznieva Orwellov hlas

Hovoriť pravdu

V čase všeobecného klamu

Je revolučný čin …

 

ROZBÍJAČI

Stále rozbíjajú

namiesto hradieb mesta

kamennú tvár

s fontánou smädných

holubích milencov

 

Hluk narastá

a sluch sa stráca

v zbíjaní času

Nič nevrátiš

z ústia riek

a nenájdeš pokoj

zasľúbený mĺkvej krajine

 

V pamäti tichá stopa

pokorne zapadá

 

NEPRÍTOMNOSŤ

 

Neviem či ešte uvidím

ďalší lupeň krásy, z rosy

rannej mysle, záblesk hmlovín

sna, s korienkami,

v ktorých starnem

Do prázdna…

kde nie som

 

A predsa sa točí!

V strede povznášajúca prázdnota

 

MUŽ BEZ BUDÚCNOSTI

 

Zrazu sa zastaví

Pol krok ako u panáčika

Na semafore svieti

Zelená, oranžová, červená

A dookola. Nevidíš?

Aj pesnička stále trvá

Vravíš, že je iná

A preto sa nepohneš?

Kam? No predsa o krok ďalej

Na druhú stranu

 

PÚTNICI MYSLE

 

Vidím ich stále

Prichádzajú a odchádzajú

Vzpriamene i sklonene

S iskrami v očiach

I s únavou desaťročí

Putujú po rovnobežke

S Einsteinovým výpočtom

 

Boha vraj niet…?

 

STRNISKO

 

Už je zas

Po žatve

A bude stále

Strniská bosé

Bez kláska

A džavot osirelých

Povetrie plné husí

Rovina mozoľov

V mihote nevidomých očí

Vidím ich spoza storočia

Nemí si vyslúžili zrno

Skoro ako piesok a soľ

Na ohorených pleciach

Strácajú sa

v slze zabudnutia

 

Kto na jar zaseje?

 

UŽ ZASE CESTUJEM

 

Už zase cestujem cestou – necestou:

Hmlou, planinou vyprahnutou,

ako po obití orechov

na strome

vyťatom nebohým otcom

Vraj už neurodí …

 

Zas cestujem

domov, zmenene  –

zmenenou tmou

Tak rýchle sa stmieva

Na kostolných hodinách

Tieň amputovanej ruky

starého otca

V letokruhu orechový peň

 

Z Piavy domov sto rokov

Cestujem z cudzích krajov

Stále ten istý sen

 

KRÍŽNE CESTY

 

„Rannému slnku dovoľ, nech ti srdce v mladosti hreje,

a jemné vánky poludnia nech schladia tvoju vášeň,

no daj si pozor na noc, pretože smrť v nej striehne

a čaká, čaká, čaká“

Arthur Rimbaud

 

Rázcestie

ako atómové hodiny

Kríž má štyri tŕňové ruže

mučiaceho času

Ktorým smerom sa pobrať?

Namiesto slnka tuším inú krásu

a vidím nepoznané hviezdičky

Tak sa obráť

a hľadaj známu trasu

späť do svojej kolísky

 

CHODEC NIETSCHE

 

Vraj neslobodno veriť nijakej myšlienke,

ktorá sa nezrodila na voľnom vzduchu

a pri voľnom pohybe …

Túlavá filozofia

A ja stále chodím dookola,

nie a nie nájsť cestu

z labyrintu chodca Nietsche

Nadarmo čítam knihu Pútnik a jeho tieň?

Čo hovoril Zarathustra?

Stal sa pustovníkom, samotárom, tulákom

Treba len ísť, myslieť chodiac,

chodiť mysliac …

tam, kde aj cesty zamýšľajú

A napokon, chtiac či nechtiac,

zjaví sa vytúžený výhľad

a vibrácie krajiny

Súlad dvoch prítomností

Všetko sa opakuje, obnovuje,

Našiel som cestu Večný návrat

Nehybniem tvárou v tvár krajiny,

krajina a chodec spolu v prítomnosti,

nekonečná cirkulácia výmeny:

pozorujúc krajinu,

vždy som bol a budem …

Obálky niektorých kníh spisovateľa Miroslava Bielika

Foto: ZATL a archív

Zdroj: Redakcia. Predseda Spolku slovenských spisovateľov básnik MIROSLAV BIELIK jubiluje. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 13 – 14 (10. 4. 2019), ISSN 0862-5999, s. 9.