Zoširoka a nielen o jednej knižke básní

256

BUDAYOVÁ, S.: Ružová noc. Martin : Matica slovenská, 2019, 56 s.; ISBN 978-80-8128-232-4

Pomerne útlu knižku veršov – ako sa na básnický debut napokon patrí – vydala Matica slovenská v spolupráci so Slovenským literárnym ústavom Matice slovenskej. V Edícii Modrá katedrála. Pár slov si zaslúži aj sama edícia, veď je v ostatných rokoch jedným z mála svetlých bodov v slovenskej edičnej politike vzťahujúcej sa na vstupy začínajúcich autorov do literatúry. Edícia vznikla práve s ambíciou tieto vstupy nielen umožňovať, ale trochu im aj pomôcť. Názov edície si otcovia jej myšlienky – medzi nimi básnik, prozaik a literárny vedec Marián Grupač – vypožičali od prozaika Jána Červeňa (1919 – 1942), ktorý tak nazval jednu zo svojich noviel a rovnaký názov nesie aj zbierka kratších próz tohto autora (vyšla v roku jeho úmrtia).

Do edičného radu Modrej katedrály zaraďujú jej vydavatelia prevažne debutujúcich autorov, ktorí svoju literárnu zrelosť prejavili ako víťazi v regionálnych i celoštátnych literárnych súťažiach, medzi nimi Senica Ladislava Novomeského, Ružomberská trojruža, a – prirodzene – súťaž O cenu Jána Červeňa.

Medzi prvými zväzkami edície nachádzame aj výber z osobných denníkov Jána Červeňa pod názvom Chcem spáchať akýsi literárny hriech (2014). Výber zostavil a predhovor napísal už spomenutý Marián Grupač, o fundovaný doslov sa postaral básnik a autor literatúry faktu Peter Cabadaj. Voľne pokračujú  dnes už etablovaná poetka Oľga Gluštíková s debutom Uložená do stromov (2014), po nej Marika Smoroňová knižkou Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba… (2016) atď. Nateraz edičný rad Modrej katedrály uzatvára Silvia Budayová zbierkou Ružová noc.

Autorka sa o literatúru zaujíma od stredoškolských štúdií a už počas štúdia žurnalistiky v Nitre sa zapojila do viacerých literárnych súťaží (súbehov, prehliadok) na regionálnej i celonárodnej úrovni. Treba povedať, že úspešne Svedčia o tom „bodovacie“, ba až „pódiové“ umiestenia (Senica Laca Novomeského 2012 druhé miesto; Literárny boom 2013 poviedka uverejnená v zborníku víťazných prác; Studňa sa tajne s dažďom zhovára /Trenčín/ 2015 tretie miesto, Novomeského Nitra 2016 druhé miesto; Literárny Zvolen 2016 tretie miesto; O cenu Jána Červeňa 2018 Hlavná cena). Posledne uvedená cena bola pre Budayovú mostíkom ku knižnému debutu, ktorý máme pred sebou. podľa slov M. Grupača ide o vzácny a citlivý ponor do prežívania každodennosti. … Básne pripomínajú skôr zápis momentiek, niekedy až aforizmov či poznámok k niečomu, čo by mohlo pokračovať do väčších celkov.

Už úvodná báseň je vyznaním, no nejde o vyznanie ľúbostné, ale skôr spomienku na veľkú lásku, lásku matky k dieťaťu. Výrečné, upokojujúco stručné a až pohládzajúco presvedčivé. Priama výčitka nejasnému (lebo do množného čísla presunutému) adresátovi v druhej básni knižky i jej prvej časti Hriechy otcov zachytáva úplne na konci, pointovo i láskavo odpustenie. Veď áno, tak to asi je, a má byť, (nielen) kresťanská filozofia velí odpúšťať a ten dar nemá každý. Pokračovanie prvej časti vzdialene pripomína denník, resp. Grupačom naznačený záznamník momentiek. (Trochu kritickejšie: zavše sa autorke podarí „objaviť teplú vodu“, napr. veršom dnes číta len málokto /s.7/.) Prvá časť, pozostávajúca z ôsmich „strohých“ (M.G.)  básní je príbeh. Jasne mapuje dej a končí sa odchodom trochu detsky ľúbeného človeka (Rozlúčka so starkou, s. 15).

Jedenásť textov druhej časti je poznačených trpkosťou tienistých stránok života, akými sú samota, strata zamestnania, falošné priateľstvá a iné falše, ale kde – tu presvitne aj lúčik pozitivity: slová bojazlivých / tých, ktorí nevzdali svoje sny / a vymenili krutosť za pôvab  (Gýč života, s. 25). Len malá poznámka: slovo sakra je veľmi, ale veľmi subštandardné v kontexte „vážne myslenej“ básne (s. 27).

Poľahky sa čitateľ prelistuje k tretej časti zbierky a natrafí na čistú ľúbostnú lyriku, v ktorej je autorka oboma nohami na pevnej zemi. Zvláda ju vynaliezavo, až sa žiada povedať bravúrne, pohrávajúc sa nielen s obrazmi a ich pomenovaním, ale aj pridávaním či uberaním ich zmyslu: (ti) dám bozk na líce // je intímnejší ako milovanie (Leto, s. 33). Dosť zreteľne to možno čítať aj v básni, ktorá dala knižke názov: s tebou odrazu / chápem význam / „položiť k nohám“ (Ružová noc, s. 36).

Rozčarovanie z blúznivej, plnej, opojnej a ešte všakovakej lásky prichádza v záverečnej časti zbierky, obsahovo azda ešte oveľa trpkejšej, než bola „dvojka“. A muselo aj poriadne bolieť, keď inak vľúdna a hlboko citlivá duša autorky „pozabudne“ na odpustenie, nepriamo avizované kdesi v prvej tretine knižky. Lenže tam išlo o dcéru a otca a tu o opustenú (nebodaj zradenú a zranenú) ženu. A zrada i úmyselné ublíženie sa odpúšťa zriedkavo a ťažko. Tam je namieste vyčkať času.

Kto sa knižkou prelistuje až po báseň Kvílenie (s. 53), ťažko by hľadal analógiu s Ginsbergom, hoci autorka nepochybne vie, o čo a koho ide. V Budayovej Kvílení ide vlastne o to isté, len v iných farbách a obrazoch, v obraze posledného vlaku. Odchod ako niečo definitívne. Nie však – dúfajme – pre čitateľa tohto bezpochyby pôvabného a hodnotného debutu. K týmto a takýmto básňam sa zavše treba vrátiť.

Knižku pôsobivo a primerane ilustroval skúsený výtvarník Igor Cvacho, ktorého výtvarný sprievod sa uberá celým radom kníh poézie. Z naoko skromného zväzku básní sa pôsobením synergického efektu slova, obrazu a grafiky (Ján Novosedliak) stalo hodnotné dielko a dôstojný príspevok do edície.